Príbeh šestnásťročného mladíka, ktorý si prešiel traumami, šikanou a vnútorným bojom. Dnes otvorene hovorí o ceste k prijatiu seba samého.
Má 16 rokov a hrdo sa hlási k svojej sexuálnej orientácii, hoci tomu nebolo vždy tak. Vyrovnať sa so svojou identitou a deliť sa o svoje pocity s rodičmi vraj nebolo vôbec jednoduché.
„Veľa zážitkov, ktoré sa mi stali v mladom veku, boli cez čiaru. Návykové látky, alkohol a drogy, sexuálne obťažovanie,“ hovorí mladík.
Vysvetľuje, že mal vtedy len 11 rokov.
„Dlho som to dusil v sebe. Ja som homosexuál, bol som taký zženštilejší, na škole to nebolo považované za normálne. To bol hlavný bod. Podľa mňa nepochopenie z okolia,“ spomína mladík.
Vysvetľuje, že to zašlo až k sebapoškodzovaniu a myšlienkam na vlastnú smrť.
„To priznanie s homosexualitou, to nebol pre mňa problém. Najťažšie bolo prijať informáciu, že sa to stalo a že som tomu nevedela zabrániť. Dozvedela som sa, že si chcel vziať život a že mal problémy s návykovými látkami. Proste pocit, že kde k tomu prišiel, že som si nevšimla, že bol pod vplyvom niečoho doma. A že sa nezveril so šikanovaním, a tak ďalej. To ma mrzelo a je to pre mňa doteraz ťažké,“ hovorí matka mladého muža.
Mladík priznáva, že pre neho nebolo ľahké prijať sa a trvalo to pár rokov.
„Keď sme potrebovali pomoc, tak tam sú dlhé čakacie doby, aby sa vôbec človek k niekomu dostal a stanovil buď diagnózu, alebo ponúkol nejakú formu pomoci. Prešiel nejaký čas, kedy ja som naozaj nevedela, čo môžem urobiť alebo čo by som nemala robiť, aby sa to ešte nezhoršilo,“ spomína matka.
„Kus cesty som určite prešiel - aj terapeutickej, aj medikamentóznej. Na terapii som sa naučil na to pozerať nielen z toho negatívneho spektra. Naučil som sa od toho odosobniť. Nepozerám sa na to ako na chyby, ale ako na cestu,“ hovorí teraz mladík.
Matka mladého muža pripomína dôležitosť denných stacionárov, ako je nový v Martine, na psychiatrickej klinike, ktoré dokážu pomôcť.
„Určite to pomôže. Detskí, tínedžerskí alebo aj dospelí pacienti sa veľakrát dostanú až na hospitalizáciu, ktorá možno prichádza už neskoro. Sú tak odtrhnutí od rodiny a ,zavretí‘, aby si vyriešili nejaký problém. Denný stacionár je super, že pacient tam môže tráviť deň zmysluplnými aktivitami, ktoré mu naozaj pomôžu a zároveň môže tráviť čas aj doma,“ myslí si matka mladíka.
„Predstavme si to tak, ako keď má niekto zlomenú nohu a potrebuje sa vrátiť po nejakých komplikovaných operáciách, tak mnohokrát má rehabilitácie. Ide do kúpeľov a až potom nabehne na plnú prevádzku,“ vysvetľuje psychiater Igor Hrtánek.
„Môže im to veľmi pomôcť na prípravu. Čiže pol dňa stráviť tu, kde mu ešte pomôžeme, kde bude mať možnosť riešiť všetky svoje problémy a poobede je vystavovaný reálnym skutočnostiam bežného života. Okrem toho má organizáciu času, čo je veľmi dôležitá vec, aby čas bol vyplnený, aby mal nejakú štruktúru. Vďaka tomuto dokážeme ľudí, ktorí boli na pokraji samovraždy, vrátiť späť do fungovania s tým, že už sú schopní prekonávať veci, ktoré predtým neboli,“ vysvetlil psychiater.
„Ja si vždy tak poviem, že bude lepšie. Snažím sa hľadať pozitíva v maličkostiach a také malé radosti. Netreba sa niečoho vzdávať, pretvarovať sa pre druhých. Treba sa pozerať na seba a hlavne na seba,“ uzatvára mladík.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
