Nový rok už tradične býva obdobím bilancovania a stanovovania si nových osobných cieľov do budúcnosti.
Novoročné predsavzatia môžu pokrývať rôzne oblasti, od zdravia a životného štýlu až po kariéru či medziľudské vzťahy. Predstavujú pre mnohých symbol „čistého štítu“ na prahu nového roka.
Približne polovica populácie si dáva novoročné predsavzatia každý rok, najčastejšie so zameraním na zlepšenie zdravia alebo finančnej situácie.
Napriek ich popularite však väčšina ľudí tieto záväzky nedodrží.
Existuje viacero faktorov, prečo na prelome roka cítime potrebu bilancovať a stanovovať nové ciele. Jedným z vysvetlení je takzvaný efekt nového začiatku, podľa ktorého významné časové míľniky motivujú ľudí začať „odznova“ a odpútať sa od minulých zlyhaní.
„Prelom roka vnímame ako symbolický nový začiatok. Keď máme pocit, že sa nám uzatvára staré obdobie a začína nové, sme motivovanejší predstaviť si lepšiu verziu seba a urobiť niečo inak. Predsavzatia preto nie sú len o cieľoch, ale aj o nádeji, že naše dni môžu vyzerať lepšie,“ vysvetlil psychológ a riaditeľ IPčka Marek Madro.
Dodal, že veľkú rolu hrá aj túžba po zmene. „Aj keď sa nám niečo nepodarilo, potreba cítiť sa spokojnejšie, zdravšie či vyrovnanejšie sa nestratí. Ľudia tak skúšajú znova, nie preto, že by si neuvedomovali minulé zlyhania, ale preto, že veria, že tentoraz by to mohlo ísť lepšie.“
Sociálne faktory tiež zohrávajú významnú úlohu. Tradícia novoročných predsavzatí je kultúrne zakorenená a udržiavaná tým, že ju praktizuje naše okolie.
„Všade okolo seba vidíme bilancovanie, zdieľanie cieľov a výziev, a tak je prirodzené, že sa pridávame. V konečnom dôsledku však predsavzatia vychádzajú z jednoduchej veci – z toho, že každý z nás chce pre seba dobré,“ uviedol Madro.
Napriek dobrým úmyslom a počiatočnému nadšeniu však väčšina novoročných predsavzatí časom stroskotá.
„Dodržiavanie novoročných predsavzatí je náročné najmä preto, že psychológia zmeny je oveľa komplexnejšia, než sa na prvý pohľad zdá,“ poznamenal Madro.
Častým problémom je stanovenie príliš ambicióznych alebo vágne formulovaných cieľov. Ľudia majú sklon preceňovať svoje sily a odhodlanie a nastavia si nereálny cieľ, ktorý vedie k frustrácii a vzdaniu sa.
Tento jav môže byť podporený aj perfekcionizmom. Ak predsavzatie vnímame v režime „všetko alebo nič“, potom aj malé zaváhanie spôsobí pocit úplného neúspechu a rezignáciu.
Udržateľná zmena zvyku si zvyčajne vyžaduje dlhodobú námahu, no človek je prirodzene náchylný uprednostňovať okamžité uspokojenie pred budúcim prospechom. Máme tendenciu voliť menšie okamžité odmeny namiesto väčších, ale oneskorených benefitov.
„Keď sa výsledky neukážu hneď, motivácia padá a objavuje sa pocit zlyhania. To môže viesť k úplnému vzdaniu cieľa namiesto toho, aby sme ho len upravili. Predsavzatia si často dávame v období, keď sme pod tlakom očakávaní okolia alebo svojej vlastnej predstavy o dokonalosti. To však nepodporuje dlhodobú zmenu,“ povedal Madro.
Ak predsavzatie prináša najprv námahu a odriekanie a odmena príde až neskôr, mnoho ľudí podľahne pokušeniu vrátiť sa k pohodlnejším starým zvykom, ktoré poskytujú okamžitý pôžitok.
„Ďalším faktorom je, že niektoré zvyky fungujú na ,autopilote‘. Nahradiť ich novým správaním vyžaduje veľa energie a opakovania a náš mozog prirodzene preferuje cestu najmenšieho odporu. Preto sa po období motivácie ľahko vrátime k starým návykom,“ priblížil Madro.
Psychologické výskumy tiež poukazujú na rozdiel medzi rôzne formulovanými cieľmi. Predsavzatia zamerané na pridávanie niečoho nového do života, majú väčšiu úspešnosť ako tie, ktoré sú zamerané na odopieranie si.
Ak si teda človek povie, že bude každý deň jesť nejakú zeleninu, je vyššia šanca, že predsavzatie dodrží. Naopak, záväzok prestať jesť sladkosti často zlyhá.
Ak človek navyše vníma svoje predsavzatie ako meradlo vlastnej hodnoty či úspešnosti, každé zakopnutie môže mať neúmerne negatívny dopad na jeho motiváciu.
Psychicky zdravšie je vnímať predsavzatia ako projekty, na ktorých pracujeme, nie ako priamu definíciu svojej hodnoty.
„Pomáha pripraviť sa na to, že prídu prekážky. Nie je to neúspech, ale prirodzená súčasť procesu,“ poznamenal Madro.
Niekedy predsavzatia stroskotajú jednoducho preto, že ostanú vo forme vágnych želaní. Chýba konkrétny plán, ako cieľ dosiahnuť a čo spraviť pri očakávaných ťažkostiach.
„Malé zmeny sa ľahšie udržujú a postupne sa z nich stávajú návyky. Veľmi dôležité je aj to, aby bol cieľ čo najpresnejší – čo presne chcem robiť, kedy, ako často a ako dlho,“ odporučil Madro.
Tiež platí, že meniť naraz priveľa návykov je ťažké. Ak si človek dá príliš veľa predsavzatí, rozptýli tým svoju pozornosť a energiu.
Dôležité je uvedomiť si, že neúspech pri predsavzatiach nie je zlyhaním charakteru, ale dôsledkom príliš ťažkej výzvy či nesprávnej stratégie.
„Neúspech pri dodržaní predsavzatia môže človeka zasiahnuť viac, než by sa zdalo. Mnohí to vnímajú ako osobné zlyhanie, nie ako zlyhanie plánu. To môže spustiť pocity hanby, sklamania zo seba či zníženú sebadôveru. Ak sa to opakuje každý rok, ľudia si často môžu vytvoriť presvedčenie, že nič nevydržia a je s nimi niečo zlé,“ ozrejmil Madro.
Splnenie či nesplnenie stanoveného cieľa môže mať výrazný vplyv na psychiku človeka. Úspech pri dodržaní predsavzatia býva spravidla sprevádzaný pocitmi hrdosti, uspokojenia a zvýšeného sebavedomia. Dokonca aj čiastočný pokrok vie priniesť pozitívne emócie.
Na druhej strane, zlyhanie v predsavzatí môže mať nepriaznivý dopad na duševnú pohodu, najmä ak ho jednotlivec vníma ako osobnú prehru. Nenaplnené ciele môžu vyvolať pocity zlyhania a nedostatočnosti, ktoré sa pri dlhotrvajúcom pôsobení môžu prehĺbiť do úzkosti alebo depresívnych stavov.
„Z psychologického hľadiska však neúspech nie je dôkazom neschopnosti, ale informáciou o tom, že podmienky na zmenu neboli dobre nastavené. Cieľ bol príliš veľký, príliš rýchly alebo bez podpory,“ ubezpečil Madro.
Psychológovia zdôrazňujú význam sebasúcitu a realistického pohľadu. Je normálne poľaviť či urobiť chybu. Dôležité je, ako na to zareagujeme. Namiesto prísnej sebakritiky je zdravšie vnímať neúspech ako príležitosť poučiť sa.
„Niektorí ľudia po zlyhaní reagujú veľmi tvrdou sebakritikou až sebanenávisťou preto, že neúspech si spájajú s vlastnou hodnotou. V momente, keď sa im niečo nepodarí, nemusia nerozlišovať medzi tým, že ,zlyhal plán‘ a tým, že ,zlyhal človek‘,“ pripomenul Madro.
Mnohí odborníci radia sústrediť sa na postupné zmeny, realistické ciele a priebežné oceňovanie malých úspechov, čím sa vyhneme zbytočnému emočnému výkyvu medzi eufóriou na začiatku a sebakritikou pri zlyhaní.
„V skutočnosti sebakritika ničomu nepomáha. Nevedie k zmene, ale skôr k úzkosti, hanbe a k pocitu, že nemá zmysel skúšať to znova. Pomáha opačný prístup: byť k sebe láskavejší, uvedomiť si, že zlyhanie je normálna súčasť učenia, a obklopiť sa ľuďmi, ktorí nereagujú kritikou, ale podporou,“ poznamenal Madro.
Dávanie si predsavzatí môže mať aj negatívny vplyv na duševné zdravie a nemusí byť vhodné pre každého.
„Negatívne to pôsobí aj vtedy, keď sa predsavzatia stávajú skôr povinnosťou než naším vlastným želaním – napríklad preto, že to ,tak robia všetci‘. Vtedy človek nevychádza zo svojich potrieb, ale z tlaku okolia, čo dlhodobo neudrží motiváciu a môže zvyšovať frustráciu,“ priblížil Madro.
Doplnil, že z pohľadu duševného zdravia je dôležité, aby zmena vychádzala z našich potrieb a možností, nie z dátumu v kalendári.
„Ak niekomu skôr vyhovuje robiť malé úpravy postupne alebo mimo nového roka, je to úplne v poriadku. Dôležité je nájsť spôsob, ktorý reálne pomáha, nie pridáva stres,“ ubezpečil Madro.
Na to, aby ste zvýšili šance, že svoje novoročné predsavzatie dodržíte, by ste mali teda postupovať nasledovne:
Viac sa o predsavzatiach dozviete v reportáži:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
