Nikto si nevyberá, do akej rodiny sa narodí. A už vôbec nie to, v akej finančnej situácii sa jeho blízki ocitnú. Cesta k samostatnosti je pre časť mladých Slovákov skôr skúškou prežitia než obdobím, v ktorom sa môžu naplno sústrediť na štúdium či ambície. Príbeh študentky ukazuje, ako takáto realita vyzerá zblízka.
Pre mnohých mladých ľudí môže byť presťahovanie do väčších miest skôr sériou náročných rozhodnutí a kompromisov než prirodzeným krokom k samostatnosti. Najmä pre tých, ktorí pochádzajú z finančne menej zabezpečeného prostredia.
Náklady na bývanie a život sú pre nich takmer neprekonateľnou prekážkou a niektorí popri štúdiu často musia pracovať viac, ako je únosné.
Namiesto toho, aby sa venovali škole, riešia, ako zaplatiť základné výdavky. Prepočítavajú, či im ostanú peniaze na lieky a či si vôbec môžu „dovoliť“ ochorieť. Denne uvažujú, či pôjdu so spolužiakmi na kávu, alebo si radšej odložia drobné na autobus.
Ich cesta k dospelosti je tak na rozmedzí medzi tým, čo by chceli, a tým, čo im okolnosti dovolia.
Na skutočnosť, že je čoraz ťažšie sa osamostatniť, ukazujú aj dáta z EU SILC. V roku 2024 žilo na Slovensku so svojimi rodičmi alebo sa podieľalo na rozpočte ich domácnosti až 70,3 percenta ľudí vo veku 18 až 34 rokov. Pre porovnanie - v susednom Česku to bolo 46 percent a vo Fínsku 17,1 percenta.
Osamostatnenie je ťažšie aj v súvislosti so stúpajúcou mierou chudoby. Kým bolo pred piatimi rokmi ohrozených chudobou 11,4 percenta Slovákov, v roku 2024 to bolo 14,5 percenta. Ak hovoríme o ľuďoch vo veku 18 až 24 rokov, v riziku bolo 21,3 percenta.
Sociologička Zuzana Kusá vysvetľuje, že výrazné rozdiely vidieť aj naprieč regiónmi.
„V Bratislavskom kraji bolo v roku 2024 ohrozených chudobou 7 percent ľudí. Na východnom Slovensku, teda v Prešovskom a Košickom kraji, je ohrozená každá piata domácnosť,“ ozrejmila odborníčka.
Mladí ľudia z chudobnejších regiónov Slovenska tak môžu vstupovať do dospelosti v náročnejších podmienkach. Horšia finančná situácia v rodine často predlžuje ich cestu k samostatnému bývaniu aj stabilnejšiemu zázemiu.
Stretli sme sa s 22-ročnou študentkou, ktorá pochádza z východného Slovenska a už tretí rok študuje v Bratislave. Keďže nám porozprávala o sebe a svojej rodine osobné informácie, chcela ostať v anonymite. Redakcie jej preto vymyslela fiktívne meno.
Amélia vyrastala v malej obci, má dve staršie sestry. Na svoje detstvo si spomína s úsmevom: „Je to skvelá dedinka, ako deti sme sa stále flákali vonku, mali sme kam chodiť.“
„Vždy keď idem z Bratislavy domov, mám pocit, že čas tam ide pomalšie. Žije sa tam inak,“ dodáva.
Tvrdí však, že si bez problémov zvykla aj na hlavné mesto. Jej dlhodobým cieľom bolo ísť na vysokú školu. Z rodiny je prvá, ktorá sa rozhodla študovať aj po strednej škole.
„Keď som si vyberala strednú, veľmi som chcela ísť na gymnázium, pretože som vedela, že chcem študovať aj po ňom. Vždy som sa rada učila a chcela som vedieť viac,“ vybavuje si s tým, že rodičia ju napokon presvedčili, aby išla na odbornú strednú školu, ktorú navštevovali aj jej sestry: „Aby som mala aspoň niečo v rukách.“
„Vtedy som si povedala, že si síce nemôžem vybrať strednú školu, ale vyberiem si vysokú. Presne takú, akú chcem, a urobím všetko pre to, aby som sa na ňu dostala,“ doplnila.
Rodičia ju v štúdiu podporujú, no spočiatku mali obavy. Prvým dôvodom bolo, že Amélia trpí epilepsiou a báli sa, kto jej vo veľkom meste, kde nikoho nepozná, v prípade záchvatu pomôže. Druhým dôvodom však boli aj financie.
Amélia citlivo priznáva, že i keď má na detstvo množstvo krásnych spomienok, finančná situácia jej rodiny nebola vždy ideálna. Jej mama pre zdravotné problémy nemohla veľa pracovať, päťčlenná rodina tak žila prevažne z jedného platu.
„Čo sa týka peňazí, stále som sa bála, čo bude zajtra. Začala som si privyrábať už ako 13-ročná, s kamarátkou sme chodili jednej pani pomáhať upratovať,“ vybavuje si.
„Tešila som sa z toho, že som mala peniaze aj pre seba. Že ak ma kamarátky zavolali von, mohla som ísť a nemusela som si vymýšľať výhovorky, prečo s nimi nepôjdem. Bolo mi trápne priznať si, že nemám dve eurá na kávu,“ hovorí.
Okrem toho, že si odložila niečo pre seba, snažila sa niekedy prispieť aj do rodinného rozpočtu, napríklad zaplatila nákup.
Keď navštevovala základnú školu, rodina sa ocitla v hmotnej núdzi. Preto im štát preplácal školské pomôcky.
„Cítila som sa zvláštne. Spolužiaci sa ma pýtali, prečo som ich ja dostala a oni nie. Nechcela som im vysvetľovať, že mama alebo otec nepracujú. Potom som sa snažila chodiť po pomôcky nenápadne, aby si to ostatné deti nevšimli,“ spomína si.
S odstupom času vníma, ako sa nedostatok financií čiastočne podpísal aj na jej sociálnom živote: „Napríklad triedne výlety. Učitelia sa snažili zariadiť ich čo najlacnejšie. No vedela som, že rodičia mi na to 40 eur nebudú môcť dať.“
Spomína si tiež na obdobie, v ktorom ju trápili úzkosti a depresie. Priznala sa jednej z učiteliek a tá jej poradila, nech sa zamiera na to, čo jej robí radosť. Amélia vtedy rada korčuľovala, no vždy si musela korčule požičať. Na vlastné nemala peniaze.
„Pamätám si, ako ma raz pani učiteľka slovenčiny zavolala do kabinetu, že sa so mnou potrebuje porozprávať. Čakala ma tam škatuľa, keď som ju otvorila, boli v nej korčule. Presne moja veľkosť. Rozplakala som sa,“ hovorí a dodáva, že tiež od učiteliek dostala obálku s peniazmi na koncoročný výlet.
Keď sa rozhodovala, na akú vysokú školu pôjde, cítila sa neisto. Uvedomovala si, že jej rodičia na to zrejme nebudú mať dostatok prostriedkov.
Pamätá si na učiteľky, ktoré ju podporovali so slovami, že to aj napriek týmto prekážkam zvládne: „Hovorili mi, že to je už detail, ktorý sa vyrieši. Že mi veria a to, že to chcem, je najdôležitejšie.“
„Takže s takýmto nastavením som išla študovať, že budem ťažko pracovať, chodiť na brigády a zvládnem to,“ tvrdí.
Čo si Amélia sľúbila, to aj dodržala. Popri štúdiu prvého ročníka mala tri práce, zvládla aj skúškové obdobie a dokonca sa v tom čase venovala aj aktivitám na katedre nad rámec svojich povinností.
„Plný program, plné vačky? Zatiaľ to nejako neplatí,“ dodala so smiechom na odľahčenie.
Býva na internáte a aby ušetrila na nákladoch, vybrala si jeden z najlacnejších blokov s nižším štandardom.
Z jej prvej izby sa napriek tomu tešila: „Keď som začala študovať, prekvitala vo mne radosť oveľa viac, než napríklad pocit, že nebývam na peknom internáte. Keď som prišla v prvý deň na izbu, rozplakala som sa od šťastia, že sa mi podarilo dostať sa na vysokú školu.“
Stále býva na tom istom bloku, no na inej izbe: „Je stará, maličká. Zvážila som si, že mať o niečo krajšiu izbu, ktorá bude o 10 eur drahšia, je hlúposť. Nemala by som na to.“
Hovorí, že rodičia si nemôžu dovoliť jej pravidelne posielať peniaze, ale vždy, keď je to možné, aj z toho mála jej prispejú: „Keď prídem domov, zvyčajne raz za semester, dajú mi päťdesiat alebo sto eur.“
Inak si všetky výdavky hradí zo sociálneho štipendia, ktoré aktuálne dostáva vo výške 370 eur. Na zvyšné životné náklady si musí popri škole zarobiť. Momentálne má, ako sama hovorí, konečne len jednu prácu: „Z tej mesačne zarobím okolo 400 eur.“
„Internát, jedlo, paušál, poistka, verejná doprava, lieky na epilepsiu, terapie,“ vymenúva s tým, že finančne jej vie priťažiť najmä jej ochorenie: „Hneď keď dostanem výplatu, ako prvé idem do lekárne.“
Amélia počas záchvatov dokáže okrem liekov pomôcť aj sprej do úst, no nie vždy si ho môže dovoliť: „Jedno balenie obsahuje štyri dávky a stojí 89 eur. Denne som zvykla mávať štyri záchvaty.“
Kým si po presťahovaní zvykla na to, že si všetky výdavky hradí úplne sama, niekoľkokrát sa stalo, že sa dostala do krízovej situácie a tesne pred výplatou jej neostali peniaze.
Spomína si napríklad na obdobie, keď mala zlomenú nohu a chodila s barlami. V tom čase míňala viac peňazí na taxíky, keďže sa jej ťažko presúvalo verejnou dopravou. Raz išla takto z práce a keď sedela v aute, videla, že vodič ju nevezie presne na miesto, ako chcela, ale išiel naokolo.
Internáty v Mlynskej doline sú na strmom kopci. Vodič zastavil úplne dole a opýtal sa jej, či ju môže vysadiť tam, alebo má pokračovať ďalej až priamo pred internát.
„V peňaženke som mala posledných päť eur a vedela som, že ani na účte toho veľa nemám,“ hovorí s tým, že ak by ju vyviezol hore, cesta by sa predražila možno o jedno euro. Namiesto toho teda radšej vodičovi prikývla, zaplatila a s barlami vystúpila.
„Vyšla som celý ten kopec až hore k izbe, ktorú som mala ešte na treťom poschodí. Radšej som zanedbala svoje pohodlie,“ spomína si.
Keď jej napríklad mešká výplata a situácia je kritická, buď jej požičajú peniaze staršie sestry či rodičia, alebo sa ukáže čaro zomknutej komunity malej dedinky: „Jedna známa od nás mi povedala, že nemá vlastné deti, preto ma chce v štúdiu podporovať, dokým bude môcť. Vždy keď mi neostali na účte nijaké peniaze, poslala mi.“
Už sa jej napríklad stalo, že tri dni musela vyžiť z necelých troch eur vrátane stravovania aj cestovania verejnou dopravou. Hovorí, že v dňoch, keď má hlboko do peňaženky, jedáva napríklad ovsené vločky: „To je najistejšie jedlo. Sú lacné a ja mám rada sladké.“
Podľa jej slov boli tiež mesiace, keď si musela odoprieť terapiu. Tá je pre ňu dôležitá, keďže je súčasťou liečby jej psychiatrickej diagnózy.
Hovorí, že peniaze bokom si neodkladá. Rada by to robila, len zatiaľ nemá z čoho. Šetrí si len cez leto, keď nechodí do školy a môže viac pracovať.
„A ak si už aj niečo odložím počas školského roka, zvyčajne to zlyhá na tom, že napríklad ochoriem a musím si kúpiť antibiotiká alebo iné voľnopredajné lieky,“ hovorí o nečakaných výdavkoch, pre ktoré sa jej väčšinou nedarí odkladať peniaze.
Na otázku, čo si dopraje, keď jej predsa len ostanú peniaze nazvyš, odpovedá, že si dá v kaviarni koláč alebo si kúpi vitamíny v lekárni.
„Je super pocit, keď si ušetrím a môžem si povedať, že si idem kúpiť vitamín C. Bývam cez zimu často chorá, pomáha mi. Rada si tiež doprajem výživné jedlo,“ hovorí s tým, že si v školskej jedálni kúpi lososa: „Ale iba vtedy, keď viem, že si to môžem dovoliť.“
Priznáva, že z každodenného prepočítavania financií a uvažovania nad tým, či zvládne pokryť náklady, máva stres: „Ak mi príde výplata, nie je to ani tak o radosti z toho, že si niečo kúpim, ale skôr sa cítim pokojnejšie, že si budem môcť zaplatiť bytné či paušál.“
„Je to naozaj stresujúce, že mladý človek musí uvažovať nad tým, či bude mať z čoho zaplatiť nájom, alebo či vôbec bude mať kde bývať,“ doplnila.
„Počúvam, že toto by malo byť najlepšie obdobie môjho života. Najlepšie? Nemôžem študovať na sto percent, žiť na sto percent. Niekedy mám pocit, že žijem iba pre lieky,“ myslí si.
Napriek tomu, že musí každý deň prepočítavať financie a premýšľať, či si môže dopriať plnohodnotný obed, nemenila by. Situáciu berie s pokorou a je šťastná z toho, ako žije.
„Aj keď nemám peniaze, baví ma to. Učím sa niečo nové a to ma napĺňa. Ak by som ukončila štúdium a vrátila by som sa domov, nebola by som tam taká šťastná, ako som tu,“ uzatvára.
Príbeh mladej študentky ukazuje, ako sa prostredie a ekonomické podmienky premietajú do možností, s akými mladí vstupujú do samostatného života.
„Mladí ľudia, ktorí pochádzajú z východného Slovenska, s výrazne väčšou pravdepodobnosťou žijú v domácnosti, kde majú rodičia ťažkosti vychádzať so svojimi príjmami. Náklady, ktoré prináša samostatný život v hlavnom meste, sú pre nich oveľa ťažšie znesiteľné než pre tých, ktorí tu majú rodinné zázemie,“ ozrejmila Kusá.
Štatistiky tiež poukazujú na to, že ak sa dieťa narodí rodičom, ktorí dosiahli nižšie ako stredoškolské vzdelanie, je vo vysokom riziku chudoby: „Na Slovensku je to až 72,5 percenta detí. Európsky priemer je 50 percent.“
„Osud detí z týchto rodín môže chudoba značne ovplyvniť. Veľmi pravdepodobne nepôjdu študovať na vysokú školu, pretože rodina by to nezvládla a budú mať potrebu nájsť si čo najskôr prácu, buď aby rodičom pomohli, alebo aby sa mohli osamostatniť a žiť po svojom,“ dodala sociologička.
S odborníčkou sme sa tiež rozprávali o dátach, ktoré vypovedajú o skutočnosti, že je pre mladých Slovákov náročné osamostatniť sa.
„Čísla z krajín, ktoré sú výrazne lepšie než zo Slovenska, odrážajú fakt, že majú cenovo dostupnejšie možnosti samostatného bývania alebo tam existujú príspevky na bývanie,“ hovorí s tým, že ide o pomoc, ktorá je na Slovensku nedostatočná.
Okrem potreby zabezpečiť si bývanie a pokryť základné výdavky je tu však aj kultúrny či spoločenský aspekt.
„Mladí ľudia z týchto rodín sa môžu snažiť študovať a pracovať na sebe, ale vyžaduje si to značne asketický život. Nedostatok financií ich vyraďuje z potrebných sociálnych kontaktov. Síce im tie veci nemusia chýbať, ale nemôžu žiť so svojimi vrstovníkmi v rovnakom životnom tempe,“ vysvetľuje.
Podľa Kusej však môže trpieť aj kvalita vzdelávania. Študenti sa čoraz viac musia sústrediť na to, aby si zarobili na živobytie než na samotné štúdium.
„Ak chcú žiť plnohodnotný život a nemajú možnosť podpory od rodičov, tak si prosto musia zarábať. Lenže potom ide kvalita vzdelávania zväčša dole,“ dodala.
Chudoba je na vzostupe. Čo stojí za jej nárastom? V štúdiu TN live sme sa rozprávali s odborníčkou:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
