Keď narastajúce bankové konto a spoločenský status nestačia. Aj tak by sa dal zhrnúť príbeh Samuela Čajku. Mladý Slovák sa rozhodol zanechať úspešné podnikanie a osamote sa vydal na cestu do sveta.
Navonok žil život snov, no vnútri cítil prázdnotu. A tak sa mladý podnikateľ Samuel Čajka rozhodol pre zásadný krok.
„Predal som firmu a odišiel hľadať zmysel života,“ píše na Instagrame, kde sa delí o zážitky z ciest.
Na cesty sa vydal sám a bez pevného plánu. Jeho sólo výprava ho zaviedla aj do Nepálu, kam šiel ako dobrovoľník mesiac učiť deti v budhistickej škole angličtinu. Nakoniec však zistil, že deti učili jeho.
„Učili ma spomaliť, tešiť sa z maličkostí, byť prítomný. Bez preháňania by som povedal, že ma učili umeniu šťastia,“ povedal Samuel v rozhovore pre TVNOVINY.sk.
V ktorej oblasti ste podnikali predtým, než ste sa rozhodli predať podiel vo firme a vydať sa na cesty? Čo vás k týmto rozhodnutiam viedlo?
Podnikal som v digitálnom marketingu. Firmu sme mali spolu s mojím veľmi dobrým kamarátom Reném.
K tomuto rozhodnutiu ma viedol pocit, ktorý sa vo mne hromadil dlhší čas. Práca ma prestávala napĺňať. Uvedomil som si, že v konečnom dôsledku je výsledkom mojej práce to, že bohatí ľudia sú ešte bohatší. Ja viem, že sa na to dá pozrieť aj milión inými spôsobmi, a zároveň rozumiem, že je to jeden zo základných princípov kapitalizmu, ale necítil som, že by to bol zmysel, ktorému chcem teraz obetovať celý svoj pracovný život.
Snažil som sa tento pocit aj zlomiť, rozprával som sa o tom s koučom aj mentorom, hľadal som spôsob, ako by som prácu mohol pretvoriť na niečo, čo by ma znovu bavilo. Nepodarilo sa. A tak som si po mesiacoch povedal, že možno je čas pustiť to a ísť sa pozrieť na svet.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Bolo rozhodnutie odísť ťažšie z osobného alebo profesijného hľadiska?
Úprimne, z oboch. Z osobného hľadiska to bolo náročné hlavne kvôli ľuďom. V Bratislave som mal veľmi dobrý okruh priateľov a vzťahy, ktoré som budoval posledné štyri roky. To sa neopúšťa ľahko.
Z profesijného hľadiska som si zároveň uvedomoval, že som si budoval osobnú značku v biznise, určitú pozíciu mladého chalana, hustlera (niekto, kto tvrdo pracuje a ide si za svojím cieľom, pozn. red.), ktorému sa darí.
A áno, bol tam strach na oboch stranách. Strach, že mi doma ujde nejaká profesijná príležitosť, ale aj obava, že stratím každodennú blízkosť ľudí, na ktorých mi záleží. Vedel som, že vzťahy ostanú, ale je tam aj ten strach, že to možno nebude „to isté“.
Je niečo, čo ste si museli vnútorne vyriešiť, aby ste toto rozhodnutie vôbec dokázali urobiť?
Jednoznačne ego. Musel som si úprimne odpovedať na otázku, či som ochotný žiť život, v ktorom síce rastie účet a spoločenský status, ale vnútorný pocit naplnenia tam chýba. Keď som si uvedomil, že nie, rozhodol som sa ísť cestou, ktorá je menej istá, viac neznáma a možno aj na čas znamená výpadok z biznisového prostredia.
Bolo to o pustení predstavy, že úspech má len jednu podobu – neustály rast, výkon a produkovanie peňazí. Musel som si dovoliť myšlienku, že úspech môže vyzerať aj úplne inak.
Ako reagovalo vaše okolie, keď ste oznámili svoj plán?
Veľmi podporne. Priateľka Nina je môj absolútne najväčší fanúšik, no aj moji rodičia a priatelia mi povedali, že si myslia, že je to dobré rozhodnutie. A že ak nie teraz, tak kedy? Táto podpora bola pre mňa veľmi dôležitá.
Čo bolo pre vás najťažšie opustiť a čo vám najviac chýba na domove?
Nie som veľmi sentimentálny na veci, skôr na ľudí. Najviac mi chýbajú moji blízki. A ak by som mal byť trochu konkrétnejší a úsmevný, som z Liptova, takže mi chýbajú aj bryndzové halušky. Našťastie, keď za mnou prišla priateľka do Nepálu, doniesla mi ich so sebou. A dokonca neboli pokazené.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ako dlho už cestujete, ktoré krajiny ste prešli a ako dlho ste sa tam zdržali?
Najskôr som bol krátko v Turecku, približne týždeň. Pôvodne som mal ísť rovno do Nepálu, ale pre problémy s vízami sa mi to nepodarilo na prvýkrát.
Potom som strávil približne dva mesiace v Nepále. Jeden mesiac som tam dobrovoľničil v budhistickej škole, absolvoval 140-kilometrový trek okolo Himalájí, pochodil si miestny vidiek a vychutnával si miestnu atmosféru, či už v music baroch alebo na spirituálnych miestach. Bola to veľmi silná skúsenosť. Momentálne som v juhovýchodnej Ázii.
Mali ste dopredu plán, alebo ste sa rozhodli cestovať intuitívne?
Plán v klasickom zmysle nemám. Jediné „pevné body“ sú stretnutia s ľuďmi, napríklad s priateľmi vo Vietname alebo s priateľkou na Srí Lanke. Všetko ostatné riešim veľmi intuitívne, často na poslednú chvíľu. Moje motto je, že najlepší plán je nemať plán.
Ktorá krajina vás najviac prekvapila?
Jednoznačne Nepál, a to veľmi pozitívne. Prekvapila ma láskavosť, pokoj a schopnosť ľudí spomaliť. Nie je to len niečo, čo pozorujete zvonka, ono vás to zasiahne a začne vám to nastavovať zrkadlo. Začnete sa pýtať, či spôsob života, na ktorý sme zvyknutí v západnom svete, je naozaj jediný správny.
Zároveň som si tam vytvoril veľa priateľstiev a mal som pocit, že som tam doma. Podobný pocit som zažil už len v Maroku.
Aké zručnosti, ktoré ste získali v biznise, sa vám ukázali užitočné pri cestovaní?
Určite schopnosť riešiť problémy, rýchlo získavať informácie a analyzovať situácie. Vyjednávanie, ktoré som kedysi robil s klientmi o cenách projektov, dnes robím na trhoch, napríklad o cene budhistického zvončeka.
Veľmi mi pomohla aj práca so stresom. Biznis ma naučil, že stres je dočasný. Cestovanie mi to len potvrdilo. A naopak, túto lekciu si teraz beriem späť aj do práce.
Zažili ste na cestách moment, keď ste si povedali, že ste možno urobili chybu? Alebo naopak, ktorý moment vás utvrdil v tom, že ste urobili správne rozhodnutie? Čo bol váš najsilnejší zážitok?
Keď som sa rozhodol odísť, prestal som riešiť, či to bola chyba. Skôr som sa sústredil na to, ako z toho rozhodnutia vyťažiť maximum.
Najsilnejším zážitkom bolo jednoznačne dobrovoľníctvo v budhistickej škole pri Káthmandu. Išiel som tam s tým, že budem deti učiť angličtinu. Nakoniec som zistil, že ony učia mňa. Učili ma spomaliť, tešiť sa z maličkostí, byť prítomný. Spôsob, akým som sa vďaka tomu znovu spojil sám so sebou, som vôbec nečakal. Bez preháňania by som povedal, že ma učili umeniu šťastia.
Ako ste sa k učeniu v budhistickej škole dostali?
Keď som sa rozhodol cestovať, nechcel som hneď skočiť do ruchu veľkých miest. Hľadal som pokojný, uzemňujúci začiatok.
Náhodou som na Instagrame narazil na video mojej dnes už priateľky Niny, ktorá v tej istej škole dobrovoľničila. Vtedy sme sa ešte nepoznali. Napísal som jej, stretli sme sa na káve, dala mi kontakt na riaditeľa školy a o pár mesiacov som tam bol.
A keďže som popri dobrovoľníctve našiel ešte aj lásku svojho života, hodnotím to ako veľmi užitočné scrollovanie Instagramu.
Ako vás medzi seba prijali deti ako človeka „zvonku”?
Veľmi srdečne. Mal som pocit, že som pre nich skôr starší brat než učiteľ. Neustále ma volali s nimi jesť, hrať sa, športovať, dokonca sa ku mne pridávali aj pri meditácii. Bol som s nimi prítomný nielen ako učiteľ, ale ako človek. A to bolo veľmi silné.
Čo vás na týchto deťoch inšpirovalo? Ukázali vám niečo, čo možno ľudia v našom svete nevidia alebo nevnímajú?
Dokážu sa hodinu hrať s malou sklenenou guľôčkou a byť pri tom šťastné. Jedia rovnaké jedlo takmer každý deň a vždy sú zaň vďačné. Vzdelanie berú ako dar, nie ako samozrejmosť. O tomto sa veľa hovorí, ale žiť s nimi mesiac a zažiť to na vlastnej koži vás skutočne zmení.
Čo vás na miestnom spôsobe života prekvapilo najviac?
Chaos, gestikulácia, tlačenice, neexistujúce rady, neustále trúbenie áut. Občas to vie byť vyčerpávajúce. Zároveň som si však uvedomil, že veľa vecí, ktoré by nás doma hnevali, tam ľudia vôbec neberú osobne. To vás časom začne učiť trpezlivosti.
Ktorú vlastnosť tamojších ľudí by si mohli prisvojiť Slováci?
Dve veci. Uvedomenie si, že všetko je dočasné. Aj hnev, aj problémy. Druhá vec je, že šťastie nepotrebuje dôvod. Je to zručnosť, nie výsledok okolností.
Zhoduje sa to aj s myšlienkami Viktora Frankla (rakúsky neurológ, psychiater a psychológ, pozn. red.), že aj v ťažkých podmienkach si človek dokáže zachovať vnútornú slobodu.
Cestujete sólo. Čo vás to naučilo o dôvere k úplným cudzincom? Aký človek vás na cestách najviac ovplyvnil?
Že ak ste k ľuďom úprimne rešpektujúci, väčšinou sa vám to vráti. Samozrejme, treba byť obozretný, ale mojím pravidlom je dôverovať, kým nemám dôvod nedôverovať.
Veľmi rád sa rozprávam s ľuďmi, cestovateľmi aj miestnymi, lebo hľadám nové perspektívy a inšpiráciu. Takmer každý človek, ktorého stretnem, ma niečím ovplyvní.
Keby ste si mali vybrať tri momenty, ktoré definujú vašu cestu, ktoré by to boli?
Nemám potrebu ju definovať konkrétnymi „wow momentmi“. Skôr ide o postupnú zmenu myslenia a vnímania sveta, ktorá sa deje potichu, v každodennosti.
Máte nejaké plány, kedy sa vrátite domov a čo budete robiť alebo to nechávate voľne plynúť?
Momentálne nie. Snažím sa znovu prepojiť so sebou po rokoch neustáleho výkonu. Začal som tvoriť autentický obsah, bez snahy niekoho hrať. A, paradoxne, sa už teraz ozývajú ľudia s projektmi, ktoré mi dávajú zmysel. Ide to prirodzene.
Áno, sú tam aj obavy z návratu. Ale rozhodol som sa ísť cestovať po svete, takže teraz beriem za to zodpovednosť so všetkým, čo príde, keď sa vrátim.
Ak by ste mohli poslať odkaz svojmu minulému ja pred predajom firmy a odchodu do sveta, čo by v ňom stálo?
Nemaj prílišné očakávania. Očakávania vás zväzujú. Veci, ktoré som v Nepále nečakal, mi dali omnoho viac, než tie, ktoré som tam prišiel hľadať.
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí cítia, že chcú zmenu, ale boja sa jej?
Nerád dávam univerzálne rady. Skôr by som ich vyzval, aby sa zamysleli, či honba za „lepším životom“ v materiálnom zmysle naozaj obohacuje ich charakter alebo len bankový účet.
Ako chcete, aby si vás ľudia pamätali?
Ako človeka, ktorý sa namiesto otázky „prečo by sme to mali urobiť?“ pýtal „áno, prečo nie?“.
Vianoce na kolesách. V nasledujúcej reportáži si môžete pozrieť, ako vyzerajú sviatky rodiny, ktorá nechce zostať doma:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
