Matka s výčitkami a so slzami priznáva, že starší syn je kvôli mladšiemu výrazne obmedzovaný.
Štvorčlenná rodina vychováva dvoch malých chlapcov. Jeden z nich trpí niekoľkými vážnymi psychickými diagnózami.
Väčšina rodín s podobným osudom žije v izolácii a v spoločnosti sa stretávajú s výrazným nepochopením.
„V druhom roku života, keď už všetky deti rozprávali jeho meno, on sa neotočil, nevyhľadával spoločnosť rovesníkov, stále sa hral sám. Napadlo mi, že niečo nie je v poriadku,“ hovorí mama.
Po viacerých vyšetreniach špecialisti vyslovili jasnú diagnózu – autizmus.
„Človek si myslí, že časom sa s tým dokáže vyrovnať a spracovať to, ale evidentne to tak nie je,“ hovorí so slzami v očiach mama.
Akoby to nestačilo, pridružili sa ďalšie ťažkosti. Chlapec mal silný epileptický záchvat, stavy, keď videl preludy. Po tomto sa aj malé pokroky, ktoré dovtedy dosiahli, celkom zastavili.
„Jednu nedeľu odpadol, skončilo sa to privolaním záchranky a pobytom v nemocnici,“ opisuje mama.
Otec doplnil: „Ležal na zemi v klbku, nereagoval. Celého ho triaslo. Je hrozné vidieť ho tak a nevedieť mu pomôcť.“
Chlapec má dnes sedem rokov a chodí do školy pre autistov. K autizmu sa pridružila aj schizofrénia.
„V psychiatrii je jednou z najobávanejších a najťažších diagnóz schizofrénia. Jeden jej variant, ktorý sa začína v ranejšom detstve, je náročná či už na diagnostiku, ale aj na liečbu, a tu sa bavíme o chlapcovi, ktorý sa vyvíjal autisticky, ale bol tam aj tento proces. Bolo to pre jeho rodičov veľmi náročné, pretože vidíte dieťa, ktoré je naším jazykom povedané dezintegrované, ktoré si upcháva ušká, ktoré ako keby niečo počulo. Dieťa, ktoré sa správa akoby na pokyny nejakých hlások, je neverbálne, veľmi nerozpráva. My vieme, že keď mu dáme správnu liečbu a keď sa zvolí takáto terapia, tak zásadne posunieme k lepšiemu nielen jeho vývoj, ale aj fungovanie rodiny, na čo sa často nemyslí,“ vysvetlil primár psychiatrickej kliniky JLF UK a UNM Igor Hrtánek.
„Vidíme, že to porozumenie je dobré, že krátke povely ako ‚sadni si‘, ‚ľahni si‘ a pod. má doslova natrénované. Nemôžeme meniť tie slová. Chodíme v rovnakom čase do školy rovnakými trasami. Proste nemôžeme vyjsť zo stereotypu,“ priblížila mama.
Chlapček nie je jediný, kto v tejto rodine potrebuje zvláštnu pozornosť. Má staršieho súrodenca, ktorý sa narodil predčasne a má tiež svoje zdravotné problémy, no nie také závažné ako jeho mladší brat.
Matka s výčitkami a slzami v rozhovore priznáva, že starší syn je kvôli mladšiemu výrazne obmedzovaný.
Život s takto chorým dieťaťom je celkom iný, než si vôbec dokážeme predstaviť. Rodina žije v takmer úplnej izolácii, v ktorej je všetko prispôsobené diagnózam mladšieho syna.
Hoci rodina i blízki pomáhajú, nikto v ich topánkach nechodí. Mnohí z okolia ani len netušia o ich ťažkostiach. Manželia priznávajú, že často melú z posledného.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
