Máte minútu?

Krátky dotazník nám pomôže vylepšiť web pre všetkých čitateľov. Váš názor je pre nás dôležitý.

Spustiť dotazník

Dominiku následky covidu sprevádzajú dodnes. Niektoré dni sa nedokáže ani osprchovať či pripraviť si jedlo (príbeh)

Dominika Dubovanová
Dominika Dubovanová Zdroj: Archív/Dominika Dubovanová

Pandémia zmenila život každému z nás. Niektorí ľudia sa však s jej následkami stále vyrovnávajú. Jednou z nich je aj Dominika Dubovanová (29) zo Žiaru nad Hronom, ktorá s nimi bojuje už niekoľko rokov.

Dominika Dubovanová prekonala ochorenie Covid-19 dvakrát, a to v lete 2022 a na jeseň 2023. „Ani raz mi nebola poskytnutá cielená liečba, dostala som len klasické dostupné antibiotiká, analgetiká a antipyretiká,“ uviedla.

Dnes trpí postcovidovým syndrómom, označovaným aj ako long covid. Presný mechanizmus long covidu nie je zatiaľ úplne objasnený. Medzi skúmané vysvetlenia patrí aj porucha imunitnej regulácie.

Trápia ju vážne zdravotné komplikácie

U nej sa objavili dysautonómia, syndróm posturálnej ortostatickej tachykardie (POTS) a postexerčná malátnosť (PEM).

Dysautonómia jej bola diagnostikovaná ako sprievodný jav po prekonaní ťažkej viacnásobnej infekcie. Ide o poruchu autonómneho nervového systému, ktorá môže výrazne ovplyvniť každodenné fungovanie pacienta.

Pri POTS dochádza pri postavení k neprimeranému zvýšeniu srdcovej frekvencie. Stav môže súvisieť aj s nižším objemom krvi, žilovým hromadením a zvýšenou sympatikovou aktivitou.

PEM sa prejavuje zhoršením symptómov aj po malej fyzickej alebo mentálnej námahe. Únava môže trvať dni, niekedy aj dlhšie.

„S tým súvisia bolesti svalov a kĺbov, závraty, mdloby, dýchavičnosť, mozgová hmla, tlaky v hlave, búšenie srdca, problémy s termoreguláciou, celková slabosť a pocity teploty. Okrem toho mám neutíchajúci hlienovitý kašeľ, opuchy, suché oči, citlivosť na zvuky a svetlo, svalové triašky, vypadávanie vlasov či zmeny na pokožke,“ popísala Dominika.

Ani spánok jej neprináša pocit oddýchnutia a jej telo sa správa úplne inak, než kedysi. Keďže tento stav a liečba trvajú už takmer štyri roky, pridala sa k tomu depresia a stavy úzkosti.

„Všetko si musím dôkladne plánovať a šetriť energiu. Sú dni, keď nedokážem urobiť ani základné veci, ako sú pripraviť si jedlo, umyť si zuby, osprchovať sa, upratať, navštíviť lekára či vybaviť si potrebnú administratívu,“ povedala.

Mnoho vecí pre ňu musia robiť niektorí jej blízki a partner. Momentálne žije v rodičovskom byte. „Dokedy to však vydržia aj oni? Míňajú svoje úspory, prispôsobujú mi celý režim a uprednostňujú moje potreby pred ich vlastnými. Cítim sa ako príťaž,“ dodala Dominika.

„Môj deň je o balansovaní s energiou. Pomaly mením polohy, aby sa mi nezatočila hlava a nezhoršilo sa dýchanie. Sú dni, keď sa doslova plazím po pohár vody či na toaletu. Sprchujem sa pomocou polohovateľnej stoličky, na ktorú sa mi vyzbierali ľudia. Vlasy si dokážem umyť maximálne raz za dva týždne,“ opísala.

Iba pár krokov po byte spôsobí, že jej búši srdce, cíti sa na odpadnutie a nedokáže sa nadýchnuť. Navyše pociťuje silné bolesti. Väčšinu dní iba leží a podľa jej slov sa snaží prežiť. Návštevy lekárov sú pre ňu mimoriadne náročné.

„Väčšinou so mnou ide otec a ja ležím vzadu v aute. Stalo sa mi, že som si musela ľahnúť na zem aj v čakárni. Viackrát som odchádzala z ambulancií s plačom, pretože som sa stretávala s nie veľmi ľudským prístupom,“ popísala Dominika.

Takto sa trápi už takmer štyri roky. Keď má lepší deň, jemne posilňuje, napína svaly v ľahu a praktizuje somatické cvičenia. Počas horších dní leží zavretá v tichej tmavej miestnosti s maskou na očiach, štupľami v ušiach a čaká, kým to prejde.

Prečítajte si tiež:

V minulosti bola plná života

V minulosti Dominika pracovala v PR agentúre v Banskej Bystrici. „Bola som spoločenská a aktívna, milovala som tanec a šport. Považujem sa za umeleckú dušu a chcela som sa neskôr viac venovať kultúre,“ opísala sa.

Tancu sa síce nevenovala profesionálne, no bol prirodzenou súčasťou jej každodenného života a vášňou.

To všetko sa však zmenilo po tom, ako prekonala covid. Prvé zdravotné komplikácie sa objavili už po prvom prekonaní infekcie a zanechali trvalé následky. Keď sa zdravotné problémy postupne zhoršovali, vyhľadala lekársku pomoc.

„V tomto období som z okolia neustále počúvala vety typu ‚je to normálne‘, ‚to prejde‘, ‚po chorobe má istý čas zdravotné ťažkosti každý‘ alebo ‚si ešte mladá‘. Tieto vety, žiaľ, neskôr zaznievali veľmi často aj z úst lekárov,“ priznala Dominika.

S lekármi nemala dobré skúsenosti. Zažívala spochybňovanie jej stavu, vysvetľovanie zdravotných ťažkostí jej psychikou, vyšetrenia bez empatie, arogantnosť, neochotu a dokonca aj výsmech či krik.

„Pokiaľ by som nenavštevovala urgentný príjem tak často, ako som ho navštevovala a nedožadovala sa ďalších vyšetrení, tak by som sa k niektorým ani nedostala. To všetko zo zúfalstva a z posledných síl. Menila som preto aj obvodnú lekárku, ktorá mi nielenže nevedela nastaviť správnu liečbu a ponúknuť ďalšie usmernenie, ale opäť, ako aj ostatní, ma posielala len na psychiatriu,“ popísala.

Zároveň dodala, že takmer všade jej boli poskytnuté len základné testy, ak vôbec. „Lekári sledovali iba referenčné rozsahy a naučené tabuľky, nič iné ich nezaujímalo,“ poznamenala.

Pochopenie našla až na klinike tropickej medicíny v Bratislave, kde spoznala lekárku Silviu Dobrodenkovú. Tá si postcovidovým syndrómom sama prešla a dokázala ju prakticky usmerniť.

Dominika nie je očkovaná. Nie preto, že by verila rôznym teóriám a konšpiráciám, no v tom období ju podľa jej slov odradili chaoticky a nelogicky koordinované opatrenia. Zatiaľ čo niektorí lekári jej toto rozhodnutie vyčítali, iní jej zase hovorili, že spravila dobre.

„V prvom rade chcem zdôrazniť, že si uvedomujem, že táto téma v súčasnosti stále polarizuje spoločnosť, čo ma zároveň veľmi mrzí. Nie je fér ľudí hneď hádzať do nejakých škatuliek a nálepkovať ich. Každý má svoj príbeh a svoje dôvody, nepoznáme všetky okolnosti. Myslím si, že je potrebné viesť diskusiu o tom, aký dopad mala na človeka samotná priama infekcia a do akej miery mohli hrať úlohu rôzne druhy vakcín. Očkovanie samozrejme nespochybňujem, no prirodzene sa pýtam a zaujímam o tieto súvislosti,“ vysvetlila Dominika.

Doplnila, že pozná pacientov, ktorí long covidom trpia napriek tomu, že boli očkovaní.

Prečítajte si tiež:

Štát jej neuznal invalidný dôchodok v plnej výške

S problémami sa stretla aj pri komunikácii so štátom. V septembri 2024 si zažiadala o invalidný dôchodok, avšak naráža na problém, že postcovidový syndróm sa v praxi neposudzuje jednoducho ako samostatná diagnóza.

Lekári jej neodporúčajú, aby sa venovala naplno práci, a tak nemá pravidelný príjem. Poberá dávku v hmotnej núdzi. Invalidný dôchodok jej zamietli, rovnako aj odvolanie. Uznali jej iba 45-percentný pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. V tomto smere podala žalobu na Sociálnu poisťovňu cez Centrum právnej pomoci a čaká, čo sa bude diať.

„Predtým som rok poberala nemocenskú dávku a polroka dávku v nezamestnanosti. Ale čo bude so mnou ďalej? Osobne si naozaj neviem predstaviť pracovať ani na polovičný úväzok. Keď teraz napríklad len vybavím pár e-mailov a jeden telefonát za deň, dostávam sa z toho hodiny až dni, aj keď ide o mentálnu záťaž,“ priznala.

Želá si, aby sa slovenský zdravotný systém začal aktívne venovať tejto problematike.

„Pandémia sa pre tisícky Slovákov neskončila. Stále sme tu a trápime sa, či už sme očkovaní alebo nie. Nie sme ani len odsunutí na vedľajšiu koľaj, ale pre tento štát prakticky neexistujeme. Keď už nevieme, ako na to, stačí sa pozrieť len kúsok od nás do Česka, kde pacienti založili z vlastnej iniciatívy Českú asociáciu pre long covid, ktorá postupne komunikuje s ombudsmanom a ministerstvom zdravotníctva, alebo ďalej do zahraničia. Všetko sa začína otvorenou diskusiou a snahou porozumieť danej problematike,“ dodala.

Cíti, že okolie a spoločnosť stále tomuto stavu dobre nerozumie. Chce, aby verejnosť pochopila, čo so sebou táto diagnóza prináša, aj keď nie je na prvý pohľad viditeľná.

„Ak môj príbeh pomôže aspoň trochu upozorniť na realitu života s týmto ochorením alebo pomôcť ľuďom pochopiť, čím si pacienti prechádzajú, potom má zmysel o tom hovoriť nahlas,“ poznamenala.

Čiastočné pochopenie a oporu našla u svojej rodiny a súčasného partnera, ktorí jej pomáhajú zvládať bežné aktivity.

Pre svoj stav však stratila mnoho priateľov. Podľa nej sa však tým prefiltrovali ľudia v jej okolí a ostali iba „tí praví“.

„Tento rok mám osláviť svoje 30. narodeniny. Vidím svojich rovesníkov, ako cestujú, objavujú svet, užívajú si život naplno a niektorí si už budujú vlastné rodiny. Mám pocit, akoby mi život unikal pred očami. Všetky plány a sny, ktoré som mala, som musela zrazu odložiť bokom. Je to realita, ktorú by si človek v mojom veku nikdy nepredstavoval,“ zverila sa.

Hoci sa vo vnútri snaží stále zachovať život milujúcu tanečníčku, veľkú časť svojej identity stratila.

Prečítajte si tiež:

Liečba je nákladná

Založila pokračujúcu zbierku, vďaka ktorej by mohla podstúpiť laboratórne testy, pravidelné konzultácie u súkromných poskytovateľov a individuálnu liečbu u odborníkov na postvirálne ochorenia či špeciálne lieky, ktoré nehradí poisťovňa.

„Vzhľadom na to, že som väčšinou pripútaná k posteli, musí starostlivosť prísť ku mne. To výrazne zvyšuje celkové náklady na potenciálnu liečbu,“ doplnila.

Pre mnohých pacientov je takáto zdravotná starostlivosť ťažko dostupná, preto zvažuje aj možnosti liečby v zahraničí.

Keďže jej štát nepriznal invalidný dôchodok, financie potrebuje aj na základné životné potreby, ako poplatky za domácnosť a energie, potraviny, cestovné náklady, telekomunikačné a internetové služby a ďalšie veci, ktoré každodenne využíva.

Nádej na lepšiu budúcnosť jej dodávajú príbehy ľudí, ktorým sa stav postupne zlepšil.

„Keď človek žije s chronickými symptómami, je veľmi dôležité vedieť, že zlepšenie je možné a že existujú ľudia, ktorí si tým prešli a dnes žijú opäť plnohodnotnejší život,“ vysvetlila.

Ochorenie jej síce vzalo normálny život, no naučilo ju vážiť si aj tie najobyčajnejšie momenty. Tiež jej ukázalo, akú silu v sebe dokázala nájsť, aby pokračovala v boji.

„Snažím sa nielen bojovať za svoje zdravie, ale aj hovoriť o svojom stave, aby sa situácia pacientov s long covidom začala brať vážnejšie,“ dodala.

Pre ľudí, ktorí trpia neviditeľnou chorobou a okolie im neverí, má jeden odkaz: „Chcem im povedať, že nie sú sami a že to, čo prežívajú, je skutočné, aj keď to nie je vždy zvonku vidieť. Snažte sa veriť sebe a svojmu telu, počúvať ho a hľadať podporu tam, kde ju môžete nájsť. Nehanbite sa hovoriť o tom, čo potrebujete. A pamätajte, že každý krok vpred, akokoľvek malý, je úspech.“

Viac sa o liečbe postcovidového syndrómu dozviete v reportáži:

Práve sa číta

Voyo

Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo

NAJČÍTANEJŠIE ČLÁNKY

Sledujte kanál spravodajstva Markízy

K téme Exkluzívne

Dôležité udalosti