Diagnóza rakoviny mu obrátila život naruby. František Fujdiak sa však po liečbe vrátil k svojej vášni – cestovaniu.
Františkovi Fujdiakovi sa život od základu zmenil po tom, ako mu vo veku 49 rokov diagnostikovali rakovinu hrubého čreva.
Po ukončení chemoterapie sa mu navyše vrátila v podobe metastáz na pečeni. S chorobou bojoval tri roky a musel zásadne zmeniť svoje návyky.
Vďaka tomu však mohol opäť pokračovať vo svojej vášni – v cestovaní. Pochodil rôzne kúty sveta. Napriek svojej diagnóze sa nevzdal a má chuť žiť, bojovať a pokračovať v cestovaní.
Ako si spomínate na moment, keď ste sa dozvedeli diagnózu? Čo sa vám vtedy odohrávalo v hlave a aké boli vaše prvé príznaky?
Celé to začalo tak, že som rapídne chudol. V priebehu mesiaca som schudol asi 12 kilogramov a mal som bolesť v bruchu a tiež krv v stolici. Nešiel som však k lekárovi a stále som si nahováral, že to nič nie je a že to prejde.
O ďalšie dva týždne som schudol ďalších šesť kilogramov a vtedy už som navštívil obvodného lekára.
Ten moment bol ako nočná mora, ktorej som najprv ani neveril. Pamätám si, ako som sa prebral z narkózy po kolonoskopii v Belgicku, kde som žil a pracoval.
Keď som sa zobudil, lekár mi povedal, že má pre mňa zlú správu. Povedal mi, že mám rakovinu hrubého čreva, a ja som znova upadol do spánku.
Nemohol som tomu uveriť. Mal som vtedy 49 rokov, cvičil som a myslel som si, že také niečo sa mne nemôže stať.
Ako prebiehal trojročný boj o vaše zdravie? Čo bolo počas liečby pre vás najťažšie a kto vám v tom období najviac pomohol?
Po operácii a sérii chemoterapií, ktoré trvali viac ako osem mesiacov, som začal znovu pracovať a cvičiť. Jedol som rôzne tyčinky, ktoré obsahujú veľa cukru, aby som vládal robiť 12 hodín denne, pretože tá operácia nebola zadarmo a musel som ju splácať.
No to sa mi stalo osudným. Telo som mal po chemoterapiách oslabené a ja som mu ešte ubližoval 12-hodinovou prácou ako zvárač ťažkých konštrukcií. Do toho som ešte cvičil.
Približne o päť až šesť týždňov som mal bolesti brucha, a tak som opäť išiel k lekárovi. Ten ma poslal na CT a následne na MR vyšetrenie, kde mi zistili metastázy na pečeni.
Zase ma čakal ten istý kolobeh. Jedna z metastáz sa navyše nedala operovať, a tak sa ju pokúšali zničiť chemoterapiami. Tie boli silnejšie a trvali viac ako rok.
Prosil som lekára, nech na mňa berie ohľad, že som v zahraničí sám a nemá ma kto z nemocnice po chemoterapiách vyzdvihnúť ani na ne so mnou ísť. Bolo naozaj ťažké byť sám vo svete so smrteľnou chorobou a bez pomoci.
Tu asi pri mne stál Boh, inak si neviem vysvetliť, ako som to mohol zvládnuť sám a v cudzom svete.
Po druhej liečbe ste zásadne zmenili svoju životosprávu. Priviedla vás k tomu vaša diagnóza?
Začal som si čítať o rakovine. O tom, ako sa správa a čím sa živí. Zháňal som si informácie od ľudí aj na internete. Počas chemoterapie som mal dosť času študovať a rozmýšľať, čo ďalej.
Študoval som tabuľky jedál a rozhodol som sa vrátiť domov na Slovensko. Prestal som piť alkohol, keďže je pre pečeň ťažko stráviteľný a obsahuje veľa cukru.
Začal som jesť veľa zeleniny, piť veľa vody a mnoho ďalších vecí. Prekopal som svoj život od základu.
Tam, kde by iní stratili nádej, ste vy našli silu žiť naplno. Aké svoje cestovateľské zážitky si najviac vážite?
Som cestovateľ, pútnik a dobrodruh. Cestujem už viac ako 25 rokov, no počas liečenia som musel na chvíľku na všetko zabudnúť, pretože aj cestovanie ma vyčerpávalo.
Dodržiaval som prísnu stravu, a to sa pri cestovaní nie vždy a všade dá.
Kedy ste sa po liečbe prvýkrát odvážili vycestovať a aké to bolo?
Som vášnivý turista. Vždy ma to ťahalo do hôr.
Už šesť dní po chemoterapiách sme sa s kamarátom z Popradu vybrali do Julských Álp v Slovinsku na Triglav.
Zvládol som to s tým, že som prespal na chate pod Triglavom a na druhý deň sme ten vrchol zdolali.
Bol to úžasný pocit, ale aj veľmi nezodpovedný krok, pretože som sa nikdy v živote horšie necítil od vyčerpania.
Ak by ste mali odporučiť jedno miesto, ktoré by mal vidieť pred smrťou každý dobrodruh, aké by to bolo?
Ľudia sú rôzni, každému sa páči niečo iné. Niekto má rád prírodu, niekto hory, niekto pláže a iný zase mestá a kultúru.
Ja som navštívil všetky hlavné mestá Európy, prešiel na etapy Hodvábnu cestu z Číny do Istanbulu štát po štáte, navštívil všetky kontinenty sveta a videl všetkých sedem divov sveta.
Niektoré krajiny navštevujem viackrát. Napríklad aj teraz som opätovne v Taliansku.
Južná Amerika je veľmi krásna. V Argentíne je jedno mesto, ktoré sa volá Ushuaia. Tomuto miestu sa oficiálne hovorí koniec sveta. Zavesil som tam aj vlajku.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí práve prechádzajú liečbou alebo sa boja, že po rakovine už nebudú žiť naplno?
Ľuďom s rakovinou by som chcel v dobrom odkázať, aby sa za žiadnu cenu nevzdávali.
Odporúčam im, nech sa upokoja, začnú sa dobre stravovať, jedia viac vecí na imunitu, zmenia myslenie aj prácu, a hlavne nech čítajú a zistia príčinu, prečo sa to stalo, a tú odstránia.
V akom stave ste dnes – ste po liečbe, chodíte na kontroly, prípadne ste v remisii? A kam sa ešte chystáte?
Momentálne je môj stav stabilizovaný a viac než dobrý. Poberal som 100-percentný invalidný dôchodok. Asi pred rokom mi ho skrátili na 45 percent vďaka dobrým výsledkom.
Na onkológiu chodím dvakrát do roka. Idem tam vždy s tým, že výsledky budú dobré. Iné ani neprichádzajú do úvahy.
Mám vo všetkom už jasno, začínam znova pomaličky pracovať, aby som si opäť zarobil na cestovanie. V apríli letím na Azory, v máji idem štvrtýkrát na Sardíniu.
Na moje sny sa len pripravujem, sú už len dva. Jeden je Grónsko, kam idem v júli. Posledná moja veľká výprava bude do Mongolska, a tým zakončím svoje putovanie.
Viac sa o rakovine hrubého čreva dozviete v rozhovore:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
