Čakala svoje prvé dieťa a malo to byť pokojné tehotenstvo. Keď si na prsníku nahmatala bodku s veľkosťou špendlíkovej hlavičky, lekári hovorili, že je to v tehotenstve pod vplyvom hormónov bežné a vraj si nemá robiť starosti. Ibaže malá „bodka“ narástla a z biopsie neprišli dobré správy.
Daniela svoj príbeh rozpráva preto, aby povzbudila ostatné mladé ženy v podobnej situácii. A upozorňuje aj na to, že pri rakovine nestačí liečiť len telo, ale pozornosť je potrebné venovať aj duši.
„Ja som si našla hrčku, keď som mala asi 29 rokov. Asi dva, tri týždne nato som zistila, že som tehotná,“ opisuje mladá žena.
To, čo si nahmatala, bolo veľmi malé, podľa jej slov „ako špendlíková hlavička pod kožou“.
Lekári jej povedali, že sa má ozvať, ak by sa niečo menilo, ale že to pravdepodobne súvisí s tehotenstvom a je to normálne: „Ale ono to začalo veľmi rýchlo rásť. Mala som pocit, že po týždni som videla nárast.“
Trvalo niekoľko mesiacov, kým sa po všetkých peripetiách dostala do Národného onkologického ústavu, kde jej urobili biopsiu.
„Za tých pár mesiacov to narástlo, z toho, keď som si to prvýkrát nahmatala, keď to malo asi dva milimetre, až po 1,2 centimetra,“ opísala Daniela.
Výsledky boli zdrvujúce. Budúca mamička sa namiesto príprav na príchod bábätka musela rozhodnúť, akú cestu onkologickej liečby si zvolí.
„Ja som chcela hneď, aby to išlo von, aby som bola schopná donosiť dieťa v bezpečí... Najviac ma vydesila tá rýchlosť rastu, že keď to takto narástlo po pár mesiacoch, čo bude potom... Či sa vôbec dožijem dieťaťa a či budem aj matkou,“ opísala svoje vtedajšie obavy.
Hovorí o náročnom období, nielen fyzicky, ale aj psychicky.
Nádor Danielke vyoperovali v šiestom mesiaci tehotenstva. Onkológovia odporúčali, aby čo najskôr porodila a mohla začať s chemoterapiou. Pediatri chceli, aby čo najdlhšie donosila bábätko.
„Chemoterapiu som odmietala, pokiaľ som bola tehotná, lebo aj to bola jedna z možností, čo ma prekvapilo,“ spomína mladá matka.
Chlapček Ondrej prišiel nakoniec na svet v 34. týždni tehotenstva. Po operácii prsníka a cisárskom reze musela Daniela podstúpiť trojmesačnú chemoterapiu, potom rádioterapiu a tiež hormonálnu liečbu. Nemala ani 30 rokov.
„Ja som sa s chemoterapiou vlastne nemohla priblížiť k vlastnému dieťaťu. To obdobie bolo náročné pre všetkých, pre celú rodinu aj pre môjho manžela, ktorý bol v tom čase pre naše dieťa otcom aj matkou. Bez neho ani neviem, ako by som to zvládla,“ hovorí Daniela.
Daniela priznáva, že aj keď zvládla onkologickú liečbu po fyzickej stránke, dôležité bolo aj psychicky sa s chorobou vyrovnať.
„Prepadla som sa do niečoho, čo som ani nevedela pomenovať. Až kým ma manžel nezobral k psychológovi, neskôr aj k psychiatrovi, ktorý mi dal antidepresíva, aby ma nejako zastabilizoval,“ priznáva pacientka, ktorá prechádzala mimoriadne náročnými chvíľami.
Hovorí, že táto terapia jej akoby druhýkrát zachránila život.
Nasledovalo takmer päť dlhých rokov na hormonálnej liečbe, ktorá znižuje riziko návratu choroby, no má viacero nežiadúcich účinkov.
„To bol ďalší boj. Ako keby fyzicky zostarneš z mesiaca na mesiac. Prišli nespavosti, bolesti kĺbov, musela som vynechať športy, začali mi rednúť kosti,“ spomína ďalej Daniela.
Paradoxne veľkou pomocou sa jej stal šport. S trénerom však museli voliť cviky presne na mieru.
Mladá žena môže byť inšpiráciou pre ostatné pacientky. Dnes je v úplnej remisii ochorenia, ale stále sa angažuje v Lige proti rakovine. Nabáda ženy k prevencii a väčšej starostlivosti o fyzické aj duševné zdravie.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
