Keď sa pozriem na svojho päťmesačného syna Henryho, cítim len lásku, hrdosť a nesmiernu vďačnosť za šťastie, ktoré mi do života priniesol.
Štyri mesiace potom, ako Keishu Fisher (34) znásilnil neznámy muž, si uvedomila, že je tehotná. Toto je jej príbeh. Píše The Sun.
Keď sa pozriem na svojho päťmesačného syna Henryho, cítim len lásku, hrdosť a nesmiernu vďačnosť za šťastie, ktoré mi do života priniesol. Všetky normálne emócie, ktoré pociťuje každá matka. Aj keď vznikli z najhorších možných okolností. Moje dieťa je výsledkom znásilnenia, najtemnejšej skúsenosti v mojom živote.
Vyrastala som na americkom stredozápade a vždy som snívala o ceste do Afriky. Vedela som, že je tam veľký výskyt HIV a chcela som týmto ľuďom pomáhať. Keď som mala 26 rokov, zbalila som si veci a vydala sa za prácou do rôznych charitatívnych organizácii v Zambii, Sierre Leone, Malawi a Zimbabwe. Po tom, ako sa vyučila za zdravotníčku v roku 2013, som šla domov navštíviť rodičov. Neskôr ma čakala práca v Tanzánii.
Na letisko som musela cestovať cez Zambiu, kde som si oddýchla. Ostala som u priateľov. Šlo o niekoľko rodín, ktoré žili spoločne v malom panelovom dome s elektrinou, ale bez tečúcej vody. Bola som vyčerpaná z dlhej cesty autobusom, takže mi ako prejav rešpektu a láskavosti dali vlastnú izbu, kde som padla od vyčerpania do postele.
Zobudila som sa o niekoľko hodín neskôr na to, že nado mnou stojí tmavá postava. Snažila som sa ho odohnať, ale bol prisilný. V mesačnom svetle som spoznala muža z dediny. Bolo to ako nočná mora.
Rukou mi zakryl ústa a začal ma znásilňovať. Niečo si popri tom mrmlal, ale nerozumela som mu. Modlila som sa, aby ma niekto počul aj cez hluk z rádia, ktoré hralo v obývacej izbe. Nikto ma ale neprišiel zachrániť. Pomyslela som si, že nemôžem urobiť nič, inak by ma zranil ešte viac.
O pár minút bolo po všetkom. Keď utiekol, stočila som sa do klbka a plakala som, až kým nevyšlo slnko. Na druhý deň som svojim priateľom nepovedala o útoku. Bola som v šoku a chcela som zabudnúť na všetko, čo sa stalo. Vedela som, že keby som šla na políciu, musela by som tam ostať, kým by to vyšetrili a ja som sa zúfalo chcela dostať preč.
Tak som sa falošne usmievala, zamávala im na rozlúčku a šla na autobus. Cestou na letisko som mala pocit viny a tiež som bola znechutená. Prečo som nebojovala tvrdšie? Bola to moja chyba? Aj keď som pracovala s ľuďmi, ktorí mali AIDS, nenapadlo mi v tej chvíli, že by som mohla byť nakazená alebo tehotná. Odmietla som uvažovať o následkoch.
V Amerike som predstierala, že je všetko v poriadku. Mala bola na operácii nohy, otec má sklerózu multiplex, takže som sa zamerala na to, aby som im pomáhala. Na tú hroznú noc som nechcela myslieť. Ani keď som nedostala menštruáciu. Počas môjho cestovania som ju nemala pravidelnú, tak som si preto nechcela robiť starosti.
V marci 2014 som ju nedostala opäť a pre pokoj v duši som si urobila tehotenský test. Bol pozitívny. Nemala som žiadne príznaky, chcela som veriť, že som síce bola tehotná, ale potratila som. O všetkom som povedala svojim rodičom. Boli zničení a chceli, aby som šla do krízového centra pre tehotné.
Realitou sa všetko stalo, keď mi lekár potvrdil, že som v 17.týždni tehotenstva. Sledovanie plodu na obrazovke bolo jednou z najťažších chvíľ v mojom živote. Vždy som túžila po deťoch, ale nie takto. Láska k dieťaťu, ktorú som inštinktívne pocítila, bola naštrbená pocitom hrôzy. Mala som dve možnosti. Buď to prijmem tak, ako to je, alebo pôjdem na potrat. V hĺbke srdca som ale cítila, že to dieťa má právo na život, bez ohľadu na to, čo jeho otec urobil. Ale mohla som to urobiť? Mohla som žiť s neustálou pripomienkou toho, čo sa mi stalo?
Personál v krízovom centra bol úžasný. Otestovali mňa aj dieťa na pohlavne prenosné choroby. Obaja sme boli v poriadku. Stále som ale nevedela, čo budem robiť.
Keď som sa vrátila domov, premýšľala som o dieťati, ktoré mi rastie v lone. Bola to časť môjho ja. Povedala som o tom priateľom, niektorí plakali so mnou, iní boli v šoku. Prežívala som hrôzu pri každom rozprávaní.
Pri pôrode bola aj moja mama. Bolo to hrozné, celé telo ma bolelo tak, že už som nebola schopná ho ovládať. Naposledy som sa tak cítila práve pri znásilnení. Pôrodná asistentka mi vysvetlila, že by sa to mohlo stať, ale nemohla ma na to pripraviť žiadnym spôsobom. Bolo to psychické aj fyzické utrpenie, kým prišiel na svet malý Hans-David Munana Joy.
Pred jeho narodením som sa pripravila na to, že bude tmavý po jeho otcovi, ale nebolo to tak. Cítila som, že je len môj. Odvtedy je naše puto stále silnejšie. Robí mi radosť, hojí moje jazvy po hrôze zo znásilnenia.
Chápem tie ženy, ktorým sa stala rovnaká hrôza a rozhodli sa, že si dieťa nenechajú. Svoje rozhodnutie ale vnímam ako správne. Niekedy premýšľam o mužovi, ktorý ma znásilnil a nechcem ho nahlásiť polícii. Ak by ho uznali vinným, ukameňovali by ho alebo ubili na smrt. Nechcem mať na svedomí jeho smrť.
Keď bude Hans-David dosť starý na to, aby všetko pochopil, poviem mu pravdu. Viem, že mu to ublíži a robím si preto starosti. Ako jeho matka chcem urobiť všetko preto, aby som ho ochránila pred bolesťou. Dovtedy mu chcem ukázať, že šťastie a nádej je možné nájsť aj v tých najtemnejších veciach, ako som to urobila ja.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
