Jozefína má z detstva len matné spomienky. Pamätá si, ako bola na zemi, deke a okolo nej chodili potkany. „Pamätám si veľa tmy a kriku. Bolo mi ublížené ako trojmesačnej. Bola som zbitá a upadla som do kómy,“ spomína Jozefína.
Detstvo strávila v detskom domove. Žila v bunke rodinného typu s ďalšími deviatimi deťmi. Mali obývačku aj kuchyňu.
Hovorí, že často myslela na to, kto sú jej rodičia. S mamou sa stretla krátko pred osemnástimi narodeninami, ale necítila k nej nič. Až keď sa jej narodilo vlastné dieťa, dokázala jej odpustiť.
Jej snom je, aby žila plnohodnotne, skromne a slušne. „Aby som bola vzorom pre moje dieťa,“ hovorí Jozefína.
Po rokoch sa odhodlala rozpovedať svoj príbeh. Stále totiž verí, že šťastné konce existujú, treba sa len snažiť a nestrácať nádej.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
