Pred 26 rokmi si dali predsavzatie, ktoré im zmenilo život. Manželia Kobydovci pomohli takmer trom desiatkam detí s traumami. Dodnes robia pre ne prvé a posledné, aj napriek tomu, že im nikto nepodáva pomocnú ruku a dvere im zatvárajú pred nosom.
Manželia Kobydovci si na Nový rok 1999 povedali, že si k svojim dvom synom adoptujú dievčatko.
„Dali sme si predsavzatie, no nabralo to veľmi rýchly spád,“ spomína Iveta Kobydová.
S manželom Liborom absolvovali prípravu a prešli všetkými procesmi, ktoré si vtedy adopcia vyžadovala.
Následne začali obvolávať detské domovy v Trenčianskom kraji. „Na etniku nám nezáležalo. Mali sme len jedinú podmienku, aby mala menej ako päť rokov, pretože náš mladší syn mal vtedy toľko, chceli sme, aby to bol ‚prirodzený‘ prírastok do rodiny,“ vraví.
Na jej prekvapenie však dievčatko do päť rokov nemali. Skúsili teda zavolať do občianskeho združenia Návrat, kde im ho pomohli nájsť.
„V priebehu mesiaca sme mali doma dieťa,“ podotkla Iveta. Do rodiny im prišla Terezka z bratislavského Detského domova Studienka.
Po pár dňoch im však telefonovali, že dievčatko nie je vhodné do adopcie a v inom detskom domove má dve sestry. Manželov správa zaskočila.
„Nevedela som, či toto chcem. Zo dňa na deň by som mala doma päť detí. Všetko sme zvažovali odznova,“ hovorí.
Dohodli sa, že zvolia pestúnsku starostlivosť. Úrady ich však presviedčali na profesionálne rodičovstvo.
V tej dobe bolo na Slovensku celkovo asi päť profesionálnych rodín. „My sme vôbec nevedeli, čo to je,“ poznamenala s tým, že v rýchlom slede udalostí nemala čas ani premýšľať.
„Pýtala som sa ich, kedy budem chodiť popri piatich deťoch do roboty. A oni, že nebudem, budem sa starať len o deti,“ priblížila. V práci musela dať výpoveď.
Všetko šlo veľmi rýchlo a manželov pridelili pod detský domov v Klobušiciach.
Iveta vysvetľuje, že do profesionálnych rodín sa vtedy dávali hlavne rómske deti, väčšie súrodenecké skupiny alebo deti so zdravotným znevýhodnením.
„Bolo to najlepšie, čo sme v živote urobili. Dnes sú to už tridsiatničky, dve z nich majú vysokú školu,“ vraví s úsmevom Iveta o Terezke a jej sestrách.
Na nových členov rodiny museli manželia pripraviť aj svojich dvoch synov. Od začiatku im všetko vysvetľovali, ani preto nemali chlapci problém s rozhodnutím rodičov. „Brali to ako misiu. Vedeli, že chceme pomáhať deťom,“ tvrdí.
Neskôr si založili vlastný súkromný detský domov, ktorý mal kapacitu šesť detí. „Mali sme zamestnancov, ďalších profesionálnych rodičov, takže sme pomohli ďalším deťom, viedla som rôzne kluby pre náhradných rodičov,“ priblížila Iveta.
Vyhovoval im malý detský domov, pretože mali deti na prvom mieste a mohli sa im naplno venovať. Ten však v roku 2017 pre nový zákon o sociálno-právnej ochrane zatvorili. „Systém sa ešte viac zbyrokratizoval,“ tvrdí Libor Kobyda.
V detskom domove vtedy mali zdravotne ťažko znevýhodnené dievča, ktoré by po schválenej legislatíve muselo odísť. To manželia nechceli dopustiť.
„Po rokoch sme si povedali, že nemá zmysel bojovať s veternými mlynmi a štátnymi orgánmi. Prioritou sa pre nás stalo pomôcť dieťaťu, ako sa niekým hádať,“ vraví Libor.
Iveta ako profesionálna matka prešla pod iný detský domov.
Podľa slov Libora je v bežných detských domovoch priorita fungovanie centra – financie, zamestnanci, budovy, až potom je dieťa. „Z priemerných výdavkov ide 80 percent na mzdy a zo zvyšku sa platia energie a opravy budov, a zlomok ide na potreby deti,“ objasňuje.
Za 26 rokov prekročilo prach ich domu 28 detí. Niektoré čakali na adopciu dlhšie, iné kratšie.
„Vychovali sme osem detí a 20 detí sme mali v krátkodobej starostlivosti,“ objasnila Iveta.
„To dieťa je vytrhnuté z rodiny, z dôvodu, ktorému nerozumie, nevie, prečo sa ho mama vzdala alebo ho sociálka zobrala. Sú to deti s traumami, ktoré treba liečiť, rozprávať sa s nimi a prijímať ich také, ako sú,“ citlivo vraví Iveta.
Najstaršie deti mali deväťročné dvojičky. Tie však boli u Kobydovcov len tri mesiace, potom sa vrátili späť k biologickej mame.
„Tie deti sú stále s nami, majú už svoje rodiny, ale považujú nás za rodičov,“ vraví Iveta s tým, že na minulosti by nemenili s manželom vôbec nič.
Kobydovci chodili aj do rodín, ktoré si dieťa adoptujú. Rozprávajú sa s nimi, pomáhajú im zariadiť administratívne, ale aj praktické veci. Komunikovali s nimi na dennodennej báze a zdieľali s nimi radosti aj starosti.
Ako sami hovoria, sú špecifickí aj v tom, že s rodičmi alebo starými rodičmi detí, ktoré majú aj aktuálne v starostlivosti, sú v kontakte. Iveta neraz hľadala biologických rodičov medzi ľuďmi bez domova.
„Viniť však mamu, že sa o deti nepostarala, je zlý prístup, pretože ona na to nemala. Čo mohla robiť, robila. Nikto nemôže odsudzovať rodiča, že sa nepostaral. Tí ľudia sú vo veľmi veľkých problémoch,“ hovorí Libor a naráža aj na nastavenie štátu, ktorý s tým nerobí nič.
Stretli sa aj s tým, že sociálna kurátorka im tvrdila, že robia pre dieťa nadštandard, pretože s ním chodia po terapiách. Liečebné plány totiž detské domovy neposkytujú. Alebo hoci je v každom domove zamestnaný psychológ, nemá dostatok priestoru venovať sa všetkým deťom.
Manželia Kobydovci pre „svoje“ deti robia prvé a posledné.
V súčasnosti majú dve deti v profirodičovstve a jedno v pestúnstve. Všetky tri sú zdravotne veľmi ťažko znevýhodnené.
Jedna z nich má extrémne ťažký stav – je nevidiaca, autistka, nerozpráva. Rovnako jej diagnostikovali syndróm, pri ktorom dochádza k zápalu ganglií v mozgu.
„Začala mať obsedantno-kompulzívne problémy, má tiky, začne sa točiť, trasú sa jej ruky alebo nohy, vydáva rôzne pazvuky, bije si hlavu o stenu,“ vraví Iveta. Tento stav trvá od novembra minulého roka.
Psychicky aj fyzicky je táto starostlivosť náročná. Nemocnice, lekári, vyšetrenia, lieky. Stále dookola.
„Opakovane nám prízvukujú: ‚dajte ju preč‘ – sociálni, zdravotnícki aj školskí pracovníci. A my sa pýtame, kam preč ju máme dať?“ pýta sa Libor.
Dievča potrebuje 24-hodinovú starostlivosť, hoci Iveta je platená za osem hodín päť dní v týždni. Ďalší problém je, že nemá k dispozícii žiadnu odľahčovaciu službu, podporu, nemôže ísť na nákup, z domu sa nepohne. „Ona 20 hodín preplače,“ poznamenala.
Zo špecializovanej školy ju vyhodili.
„Namiesto toho, aby nám podali pomocnú ruku, tak nám všade zatvárajú dvere pred nosom,“ zhodnotil na záver Libor.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR spúšťa podporu osamelých rodičov. Pozrite si nasledujúcu reportáž:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
