Na jar 2023 sa v srdci Slovenska prebúdza nielen príroda, ale aj napätie. Na Podpoľaní pribúdajú škody spôsobené medveďom a miestni volajú po ráznych riešeniach. Nová dokumentárna séria Lebo medveď sleduje životy ľudí úzko spätých so šelmou, ktorá rozdelila Slovensko. Prečítajte si rozhovor s Vladimírou Fabriciusovou, ochranárkou, matkou a ženou, ktorá je jednou z hlavných postáv.
Jar 2023, sme v samom srdci Slovenska. Dni sa predlžujú, rytmus života udáva príroda. Ľudia na Podpoľaní sa vracajú k práci, s ubúdajúcim snehom a pribúdajúcim slnkom začínajú pripravovať pôdu na sezónu, sadia prvé plodiny, dobytok vyháňajú na pastvu. Množstvo miestnych sa v tomto regióne spolieha na vlastné hospodárstvo.
Vladimíra kráča po nespevnenej cestičke smerom k domu, ktorý osamelo stojí pod lesom. Všíma si stopy medveďa, v blate nájde odtlačok jeho laby. Staršia pani jej príde otvoriť bránu, Vladimíra vkráča ku nej do dvora.
„O koľkej to bolo, prosím vás?“ pýta sa ženy.
„V noci o druhej. Tadiaľto šiel potom von, tu je trus. A tuto zožral sliepku,“ ukazuje jej škody, ktoré narobil medveď. Pojedol hydinu aj pšenicu, ktorou ich pani kŕmila.
Vladimíra po kontrole odchádza, no nie je prvou ani poslednou, ktorú počas predošlých i nasledujúcich týždňov absolvuje.
Strach a frustrácia medzi miestnymi rastú.
Takto sa začína dej novej dokumentárnej série Lebo medveď. Spracovanie režiséra Mira Rema pod značkou Voyo Originál sleduje životy ľudí, ktorí sú úzko spätí s medveďom – či už profesijne alebo osudovo.
Na problematiku nazerá očami obyvateľov zasiahnutého regiónu, no rezonujú tu aj hlasy odborníkov, politikov, ekologických aktivistov či poľovníkov. Dialógy sú vyostrené a chýba zmier, zato emócií a polarizácie je vo verejnej diskusii priveľa.
Dokument je hlbokou sondou do rôznych názorových táborov, politických rozhodnutí a snáh kompetentných. Ukazuje nám, že téma medveďov nie je čiernobiela.
Jednou z ústredných postáv je aj riaditeľka CHKO Poľana Vladimíra Fabriciusová. V sérii vystupuje nielen ako odborníčka, ale aj ako žena, ktorej život je úzko prepojený s prírodou a medveďom už od útleho detstva.
Keď sa stretávame dva roky po tom, čo začali nakrúcať prvú epizódu, situácia v regióne sa veľmi nezmenila. Vladimíra má za sebou uponáhľané dopoludnie, bola totiž pri útoku medveďa v Detve, ktorý sa skončil tragicky.
„Práve z tejto lokality, kde sa teraz odohral útok, mám naozaj silný zážitok. Staršia pani nám volala vo večerných hodinách, že tam bol medveď. Prišli sme, ukazovala nám, kde bol a čo zničil. Nevesta jej vtedy povedala, že už nikdy neuvidí svoje vnúčatá,“ rozrozprávala sa o príbehu ženy, ktorý je pre mnohých miestnych bolestivou pripomienkou ich vlastných osudov.
„Vie si vôbec niekto predstaviť stres pani, ktorá v tom dome žije roky, prežila v ňom svoje detstvo, detstvo svojich detí a teraz tam nemôže pre medveďa pustiť vlastné vnúčatá? A takto ľudia menia a prispôsobujú svoje životy,“ dodáva.
Vladimíra sa po nedávnom tragickom útoku medveďa stretla s pozostalými usmrteného muža. Podobných ťažkých rozhovorov s miestnymi viedla niekoľko.
„Tú bolesť a frustráciu dotknutých ľudí si nedokážeme ani predstaviť. Bola by som rada, ak by aspoň v tejto chvíli vo verejnej diskusii a aj na sociálnych sieťach zavládli mier a úcta,“ hovorí.
Podobných zážitkov z okolia má na knihu. V regióne sa medzi ľuďmi pohybuje roky. Prvé prípady, pri ktorých bola, si pamätá už z roku 2013.
„Najskôr sme si všímali ataky na včelstvo, škody na ovocných stromoch, plodinách. Už v roku 2015 sme žiadali, aby sa medvede neprikrmovali, myslím, že sme boli prvá správa v rámci štátnej ochrany prírody, ktorá to v žiadnom prípade nepodporovala. Prvá myšlienka zásahového tímu tiež padla priamo na Poľane,“ vybavuje si.
Pri včelstve a ovocných stromoch to však neostalo. Situácia sa rokmi zhoršovala, až došla do stavu, v ktorom obyvatelia zasiahnutých regiónov začínali cítiť strach. Ten podľa slov Vladimíry prerástol až do nevraživosti a hlbokej frustrácie.
Miestni začali volať po ráznych riešeniach. Jedni chcú medveďa chrániť, druhí regulovať. A tak sa postupne z neho stalo zviera, ktoré rozdelilo Slovensko.
Vladimíre boli medvede blízke už odmala. Ukazuje fotografiu z februára 1976, na ktorej má jeden rok. Z pozadia vytŕča hlava uloveného medveďa.
„Vždy to bolo zviera, ktoré ma fascinovalo. Chodila som s otcom na poľovačky, počúvala som rôzne príbehy. Keď sme šli po horách, sledovali sme pobytové znaky,“ spomína si na svoje detstvo, ktoré na jednej strane opisuje ako krásne, no na druhej aj ako bolestivé.
„Vyrastala som v nádhernom prostredí, ktoré ovplyvnilo celý môj život. V horách som cítila obrovskú slobodu. To, čo som cítila doma, už také nebolo. Žiaľ, moji rodičia to nevedeli inak a nevytvorili mi nejakým spôsobom bezpečný a zdravý priestor,“ zdôverila sa.
„Dlho som si svoje detstvo idealizovala až do momentu, keď som sa v 46 rokoch rozhodla zmeniť svoj život a musela som si spomínať aj na tie nepríjemné veci, odhaliť ich a vyrovnať sa s traumami detskej duše,“ pokračuje.
Keď sa necítila doma dobre, utiekla do hôr. Z nich cítila bezpečie a lásku.
„Nedávno mi jeden pán povedal, že to nie je o tom, že ja milujem hory. Ale že ony milujú mňa. Presne to je moja rodina, tam som doma. Keď vojdem do lesa, všetko zo mňa opadne. Včera som si vybavovala, ako asi vonia náruč matky. Že by som sa občas do nej schúlila. A presne to cítim, keď vojdem do hory,“ opisuje svoj vzťah k prírode, ktorý sa v nej prehlbuje už od útleho veku.
Hory ju napokon priviedli k profesii, ktorej sa dnes venuje. Odovzdala jej podstatnú časť svojho života a i keď to ani zďaleka neľutuje, v určitých životných obdobiach si jej nasadenie vybralo svoju daň.
Zlomovým bolo obdobie, keď začala pracovať na ministerstve pôdohospodárstva.
„Bola som veľmi idealistická a naivná, myslela som si, že zmením svet. Čelila som vtedy skutočne veľkému tlaku. A neuniesla som ho,“ spomína si na rok 2020, v ktorom nastúpila do funkcie generálnej tajomníčky služobného úradu.
Má dvoch synov, ktorých vychováva sama. Na nejaký čas musela od rodiny odísť, aby sa mohla venovať práci: „Samozrejme, chlapci už boli krátko pred dospelosťou a obaja mi to schválili, inak by som neodišla. To bola podmienka.“
Hovorí, že už po prvých mesiacoch na ministerstve si musela zobrať voľno.
„Bola som v tom čase na liekoch. Vedela som, že robím pre tento štát správne veci, že som sa naozaj snažila, mala som okolo seba skvelý a poctivý kolektív. No neuvedomila som si, že to bola vysoká hra,“ spomína si.
„Boli to naozaj veľmi silné momenty, nepekné intrigy, cítila som sa ako persona non grata,“ pokračuje.
Okrem pracovných tlakov riešila aj osobný život, napríklad komplikácie s bývalým partnerom. Všetko vyústilo až do pokusu o samovraždu.
„Neustála som to. Strácala som energiu, až som prišla do bodu, v ktorom som sa rozhodla, že končím,“ doplnila.
Vladimíra po parlamentných voľbách začala pôsobiť opäť v štátnej sfére, tentoraz ako riaditeľka sekcie ochrany prírody na ministerstve životného prostredia. V máji predošlého roku sa rozhodla odísť.
„Cítila som, že moje vedomosti, skúsenosti a participácia nestačili, najmä argumentačne. Ministerstvo malo zrejme inú predstavu, zo strany vedenia som necítila podporu a záujem. Ale musím zdôrazniť, že nikdy neprišlo ku konfrontácii, bolo to skôr o mojom pocite,“ hovorí o dôvodoch, prečo sa rozhodla z funkcie odísť.
O svojich vnútorných či vonkajších bojoch otvorene rozpráva aj v sérii. Hlavnú dejovú linku o problematike medveďov tak sprevádza jej životný príbeh.
Ako sama hovorí, prítomnosť kamier v rôznych náročných životných situáciách, najmä v tých osobných, jej neprekážala.
„Vnímala som to ako posolstvo, chcela som ľuďom ukázať cestu, že sa dá dostať aj z najväčšieho dna, aké človek môže zažiť. A že aj príroda môže byť veľkou liečiteľkou,“ odpovedala na otázku, či sa nebála ísť doslova s kožou na trh.
Dokumentárna séria tak zachytáva autentické momenty z jej pracovného i osobného života. Otvorene a bez príkras.
„Išla som do toho úplne spontánne. Nebola som a ani nebudem herečka, veci som robila a hovorila tak, ako som ich cítila, úprimne. Ak čo i len jednému človeku ukážem, že sa dá dostať von, že sa to dá riešiť, tak to malo zmysel,“ hovorí.
Keď sedela s tvorcami na káve vo Zvolene, neváhala a ponuku na nakrúcanie prijala. V tom čase sa problematike medveďov, ktorá je jej srdcu mimoriadne blízka, venovala už desať rokov.
„Myslím si, že sa autori skutočne snažili o objektívny obraz. Táto téma polarizuje našu spoločnosť, čo mi je úprimne ľúto. Mojím veľkým želaním by bolo, aby sa obe strany nad sebou zamysleli a snažili sa rešpektovať,“ tvrdí s tým, že dokument pod taktovkou Mira Rema by mohol do verejnej diskusie vniesť snahu o vzájomné pochopenie.
Vladimíra sa počas rokov snažila nájsť riešenia, ktoré sú v súlade s bezpečím ľudí, ale aj ochranou prírody. Viedla rozhovory s ekológmi, aktivistami, poľovníkmi aj s politikmi. No k zmieru zatiaľ nedošlo.
„Víťazstvo by podľa mňa bolo už len to, ak by sme si všetci kompetentní sadli za jeden stôl, zložili nabok svoje egá a vzájomne si porozumeli. Uznali, kde sme spravili chyby a čo sa zatiaľ podarilo,“ uzatvára s tým, že jej v tejto téme chýba korektný dialóg.
Dokumentárna séria Lebo medveď neprináša len hlboký pohľad do problematiky ochrany prírody, ale aj do ľudských životov. Sledujte nové epizódy každý piatok na Voyo.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
