Keď zmizne človek, do akcie nastupuje často aj tím dobrovoľníkov, ktorí prehľadávajú lesy, lúky aj opustené miesta. Pohotovostný pátrací tím zachraňuje životy a často bojuje s časom, nevyspytateľným terénom aj neistotou. Rozprávali sme sa s jeho riaditeľom Brunom Hauerom.
Ľudia miznú každý deň – deti, seniori aj dospelí. Vtedy prichádza na rad nie iba polícia, ale v mnohých prípadoch aj Pohotovostný pátrací tím (PPT), skupina vyškolených dobrovoľníkov, ktorí vyrážajú do terénu, aby nezvestných našli.
Ako fungujú ich pátracie akcie, čo všetko obnáša ich práca a aké sú najčastejšie príčiny zmiznutí? Prečo je pri hľadaní každá informácia dôležitá a čo môže urobiť každý z nás, aby sme takýmto situáciám predišli?
Odpovede ponúka riaditeľ organizácie Bruno Hauer.
„Dobrá správa, pátranie odvolané,“ píše sa pri zarastrovanej fotografii pátracieho tímu, keď sa nezvestnú osobu podarí nájsť. Ich príspevky zaplavujú sociálne siete a ľudia ich húfne zdieľajú v snahe pomôcť.
PPT je akreditovaná ostatná záchranná zložka integrovaného záchranného systému a pôsobí taktiež ako aj akreditovaná dobrovoľnícka organizácia, ktorú tvorí približne 250 dobrovoľníkov.
Fungovanie tímu je rozdelené na tri úrovne. V tretej kategórii sú dobrovoľníci, ktorí sa zaregistrujú prostredníctvom webu, absolvujú školenia a následne ich prizývajú k pátracím akciám.
„Špeciálny tréning obsahuje etický kódex so základnými pravidlami a cvičenie v teréne,“ vysvetľuje riaditeľ PPT Bruno Hauer.
Druhá kategória zahŕňa ľudí s dobrovoľníckou zmluvou aj dohodou o mlčanlivosti, ktorí sa tejto činnosti dlhodobo venujú a od organizácie dostávajú vybavenie, aby boli pripravení okamžite vyraziť do terénu. Prvú kategóriu predstavujú krajskí velitelia.
Pátračov do terénu povoláva nielen polícia, ale často aj rodiny nezvestných.
„Za rok 2024 sme mali viac ako 60 výjazdov, ktoré boli aj opakovacie pátracie akcie po jednej nezvestnej osobe. Bilancia šťastných koncov z našich výjazdov na pátrania je približne 70 percent,“ hovorí.
Príčiny zmiznutí sa líšia podľa veku. „Starší ľudia sa najčastejšie stratia v dôsledku demencie alebo Alzheimerovej choroby. U maloletých ide často o úteky z reedukačných alebo resocializačných zariadení. V neposlednej skupine sú ľudia, ktorí nie sú v najlepšom psychickom rozpoložení a chcú si, žiaľ, siahnuť na život,“ vysvetľuje Hauer.
Podľa jeho slov sa v súčasnosti častejšie ľudia rozhodnú dobrovoľne odísť z domu v porovnaní s obdobím spred piatich rokov. „Veľkú rolu zohrávajú sociálne siete, ktoré posilnili svoj vplyv za posledné roky,“ tvrdí.
Záleží však aj od ročného obdobia. „Najväčší počet pátracích akcií máme hlavne od januára do apríla,“ poznamenal riaditeľ organizácie.
V apríli pátrali po staršom mužovi, ktorý bol nezvestný vyše 50 hodín, pretože sa stratil v lese. Stať sa to môže komukoľvek. Príroda je totiž zradná a keď sa zotmie, orientácia je ešte horšia.
S príchodom leta sa mnohí Slováci chystajú tráviť čas v prírode. Hauer preto upozorňuje na niekoľko základných pravidiel, ktoré môžu pomôcť predísť tragédiám.
„Základom je povedať blízkym a rodine, kam máte namierené a pohybovať sa len po označených cestičkách a chodníkoch. Treba mať nabitý telefón, ideálne aj power banku. Netreba zabúdať na dostatok tekutín. Keď sa ide na dlhú túru, tak aj niečo pod zub. Pomôcť môže aj základná lekárnička – obväz, škrtidlo a vzhľadom na vysoký výskyt medveďov, tak aj rolničky, zvonček, treba sa rozprávať, aby ste odlákali zver,“ priblížil.
„Keď nemáme žiadne informácie,“ odpovedá Hauer na otázku, aké pátrania sú najťažšie. Vtedy je komplikované sa od niečoho odraziť a poslať ľudí na konkrétne miesto. Ľahké to však nie je ani pri vode.
Na pátrania v noci sú už zvyknutí. Pomáha im technika – termovízne kamery aj termodrony. „Vďaka nim vieme pomerne rýchlo a ľahko lokalizovať osoby v lesoch, na lúkach alebo na poliach,“ podotkol.
Pátranie nekončí, pokiaľ sa osoba nenájde. „Ide len o informácie. Ak sa vyčerpali všetky stopy, všetko sme preverili, musíme počkať na novšie informácie, či sa niekto neozve prostredníctvom sociálnych sietí, či niekto nezavolá na políciu, vtedy vieme okamžite ísť znova do terénu a prehľadávať nové mieste,“ objasnil riaditeľ.
Každé pátranie je iné. Pátrači musia zmýšľať ako nezvestný človek, vžiť sa do jeho situácie. Práve v tom sa výrazne odlišuje pátranie po deťoch a dospelých.
„Deti väčšinou odídu z domu pre nejaké nezhody, z trucu, utekajú ku kamarátom, do známeho prostredia, kde sa cítia dobre. U dospelých musíme zistiť, čo predchádzalo zmiznutiu, ak nezvestný zanechal list na rozlúčku, tak vieme, akým smerom sa uberať. Pri každom zmiznutí však treba okamžite jednať,“ hovorí Hauer.
Ľudia s demenciou či Alzheimerovou chorobou sa zas vracajú na miesta, kde žili roky dozadu.
Aj z tohto dôvodu je dôležitá spolupráca s rodinou a blízkymi, hoci sú tieto chvíle a strach o najbližších veľmi náročné.
Nie všetky prípady sa však skončia šťastne. Pátrania, kedy sa človek nájde neskoro, sú tie najťažšie. „Keď osobu nájdeme neskoro, je veľmi ťažké stáť pred jej rodinou a vidieť ich bolesť. Je to náročný pohľad, a my s nimi hlboko súcitíme,“ priznáva Hauer.
No sú aj chvíle, ktoré všetko vyvážia.
„Keď sa nezvestný nájde a rodina nám poďakuje, tak je to najkrajší moment. To je naša výplata,“ dodal na záver Hauer.
Ako vyzerá pátranie po nezvestných deťoch? Pozrite si nasledujúce video:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
