Smrť. Je obávaná, no nevyhnutá. V živote sa s ňou stretne každý. Často je zdrojom smútku a silnej vnútornej bolesti.
Tomáš Stríž je už zo štvrtej generácie rodinného pohrebníctva. Pozostalým pomáha vyrovnať sa s týmto smútkom a bolesťou a je prvou zastávkou na ceste liečenia. No čo ak samotný pohreb nestačí a strata človeka naďalej pohlcuje?
Tomáš okrem samotného pohrebu ponúka pozostalým aj rôzne spomienkové predmety z popola nebožtíkov vo forme šperkov alebo uchovanie prameňa vlasov či oblečenia, ktoré sa dá premeniť na novú spomienku.
Po novom sa chystá spustiť workshopy, na ktorých si pozostalí budú môcť tieto predmety vytvoriť sami. Tvrdí, že pre mnohých je takýto krok aktívnej rozlúčky dôležitý pre to, aby sa vedeli posunúť ďalej.
V rozhovore s pracovníkom pohrebnej služby Tomášom Strížom sa dočítate aj o tom:
Ako vyzerá práca s pozostalými
Prečo sa rozhodol rozšíriť svoje služby aj o spomienkové predmety
Čo všetko si vedia ľudia zachovať po svojich milovaných
Ako budú prebiehať workshopy s pozostalými
V pohrebnej službe pracujete prakticky odmalička. Ako vnímate smrť a trúchlenie po toľkých rokoch práce s pozostalými?
Smrť prestala byť pre mňa tabu. Po toľkých rokoch v kontakte s pozostalými som si uvedomil, že smrť nie je koniec, ale súčasť príbehu. Trúchlenie nie je slabosť, ale prejav lásky.
Nie každý si vie bolesť pomenovať, ale takmer každý ju v sebe nesie. A v tom tichu, ktoré po strate nastane, sa dá veľmi veľa pochopiť – aj o druhých, aj o sebe.
Spomínate si na nejaký moment, ktorý vás utvrdil v tom, že chcete ľuďom pomáhať aj inak než len tradičným pohrebom?
Áno. Bolo to vtedy, keď za mnou prišla pani, ktorá stratila syna. Povedala mi vtedy: „Mne už nezostalo nič, ani len jeho hlas v mobile. Keby som si aspoň mohla niečo nosiť pri srdci.“
Vtedy som si uvedomil, že pohreb je len začiatok. Skutočná potreba vzniká až po ňom – potreba uchovať spomienku, mať niečo hmatateľné, čo má silu liečiť.
Teraz vyrábate pre pozostalých šperky z popola zosnulých. Ako vám toto napadlo? Máte na ne pozitívne reakcie od pozostalých?
Bol to prirodzený vývoj. Ľudia sa ma často pýtali, či existuje možnosť uchovať si kúsok popola ako pamiatku.
Najskôr som s tým váhal, no keď som videl, koľkým ľuďom to pomáha, rozhodol som sa ísť do toho naplno.
Reakcie sú silné, úprimné a často dojemné. Niektorí plačú, iní sa objímajú, ale všetci cítia, že dostali späť niečo, čo im nikto iný nemohol dať.
Po novom budete pozostalým ponúkať, aby si tieto šperky či pamätné predmety vyrobili sami na workshope. Prečo ste sa rozhodli spustiť niečo takéto?
Pretože v procese výroby je sila. Keď si niečo človek vytvorí vlastnými rukami, vznikne tam hlbšie prepojenie.
Už to nie je iba „šperk, ktorý mi spravili“, ale je to „šperk, ktorý som vytvoril s myšlienkou na toho, koho som stratil“. Je to forma terapie, rozhovoru, očisty a často aj odpustenia.
Ako bude takýto workshop vyzerať?
Na začiatku si spolu sadneme a porozprávame sa o tom, koho si chcú pripomenúť a čo pre nich znamenal. Potom si vyberú tvar, štýl a materiál šperku.
V ďalšom kroku popol spoločnými silami jemne vložíme do formy či kapsuly, a nakoniec sa šperk uzavrie a upraví. Každý účastník si odnesie hotový šperk a niečo ešte dôležitejšie - vnútorný pokoj.
Je takáto práca s popolom bezpečná? Aké hygienické opatrenia je potrebné dodržať pri jeho manipulácii?
Popol je sterilný, no aj tak používame ochranné rukavice, dezinfikované pomôcky a uzavreté priestory.
Pracujeme s veľkým rešpektom a úctou. Každý úkon robíme dôsledne. Nielen z hygienických, ale najmä etických dôvodov.
Bude niekto účastníkov počas tvorby sprevádzať alebo im pomáhať?
Áno, budem tam ja. Celý workshop je vedený citlivo a v pokojnom tempe. Pomôžem so všetkými technickými náležitosťami a zároveň vediem rozhovor s pozostalými, ktorý môže človeku pomôcť zorientovať sa vo vlastnom smútku.
Nie som síce psychológ, ale som človek, ktorý vie počúvať. A niekedy je práve to to najdôležitejšie.
Ako tento proces výroby šperku z popola pomáha ľuďom v smútení a uzdravovaní?
Je to forma aktívneho rozlúčenia, ktorá často chýba. Niečo vytvorím, niečo si symbolicky uzavriem a niečo si zároveň uchovám.
Mnohí ľudia mi píšu, že vďaka tomuto kroku sa prvýkrát po strate svojho blízkeho cítili silnejší.
Aké máte plány do budúcna? Zvažujete rozšíriť ponuku workshopov alebo formy spomienkových predmetov?
Určite. Chcel by som workshopy organizovať vo viacerých mestách, ponúknuť aj súkromné stretnutia alebo pokojné rodinné rituály. Plánujem rozšíriť aj ponuku - napríklad o rámčeky, urny alebo spomienkové knihy, ktoré si rodina vytvorí sama počas workshopu.
Pre tých, ktorí svojich milovaných nedali spopolniť, ponúkam uchovanie prameňa vlasov, odtlačkov na šperkoch, fotografií alebo kúsku oblečenia, z ktorého sa dá ušiť niečo nové a osobné.
Každý človek smúti inak. Čím viac foriem ponúkneme, tým viac duší dokážeme podporiť.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí práve prechádzajú obdobím smútku a uvažujú nad podobným spôsobom, ako si uchovať pamiatku?
Chcem im povedať jedno: Nie ste sami.
Smútok je prirodzený. Nie je hanbou cítiť bolesť a nie je zlé hľadať spôsoby, ako si uľaviť. Ak cítite, že vám niečo takéto môže pomôcť - skúste to.
Pozrite si reportáž o tom, ako upravujú nebožtíkov:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
