Na pódiách o sebe hovorí, že je naša najvýchodnejšia východniarka. V rodnom Iráne ako dieťa skandovala smrť Amerike, dnes komička Nasi vtipkuje o tom, že je alkoholička. Žarty o pití sú však odrazom jej reality. Otvorene prehovorila o závislosti, terapii a vetách, ktoré by radšej nepočula. Vrátila sa k spomienkam na detstvo, keď v škole recitovala heslá islamskej propagandy, no doma sa učila veriť, že je svet za hranicami iný.
Vo svojich vystúpeniach s humorom rozpletá niť kultúrnych rozdielov a s láskavým nadhľadom oživuje príhody z iránskeho rodinného zázemia – plné farieb, nedorozumení a srdečných kontrastov.
Jej žarty sú vždy odrazom jej reálneho života. A keď zveličene dodáva, že sa z nej na Slovensku stala alkoholička, pôsobí to ako trpký vtip, ktorý rozosmeje, no zároveň v ňom zostáva čosi nevypovedané.
Komička Nasi, celým menom Nastaran Alaghmandan Motlagh, si ako 23-ročná uvedomila, že je závislá od alkoholu: „Pila som na vystúpeniach, pred nimi aj po ich skončení. Na väčšine z nich som nebola triezva. Zistila som, že alkohol v živote používam ako barličku. A to bol problém.“
V čase nášho rozhovoru uplynul ôsmy mesiac jej abstinencie. Hovorí, že vystúpenia bez alkoholu si užíva oveľa viac.
Rozhodnutie priznať si závislosť predstavovalo len prvý krok. Tým druhým bolo o ňom hovoriť nahlas. Namiesto tichého pochopenia prišli dobre mienené rady.
„Načo chodíš na terapiu? Radšej si zacvič jogu. Psychológa nepotrebuješ, si mladá, s tým si poradíš sama. Nevadí, že trošku viac piješ. Veď všetci pijú,“ vymenúva vety, ktoré často počúvala ako reakciu na to, keď sa niekomu zdôverila.
„Bola som z toho v šoku. Vravela som si, že teda fajn, budem iba cvičiť a robiť jogu, asi to bude stačiť, som vyliečená. Prestala som chodiť na terapiu. Ako to skončilo? Bola som ešte viac závislá,“ spomína si na vlaňajšok, keď mali v divadle skúšku, počas ktorej sa opila. Vtedy si uvedomila, že sa opäť vrátila do starých koľají.
Dodáva, že ako problém v našej spoločnosti vníma aj to, že sa v spojitosti so závislosťou rozprávame iba o extrémnych prípadoch: „Opití ľudia za volantom alebo otec, ktorý pod vplyvom bije svoju ženu a deti. Áno, je to hrozné. Ale potom máme pocit, že my ostatní, čo zapíjame každý jeden úspech či všetky stresové situácie, sme v poriadku. Každý jeden z nás môže začať vnímať alkohol ako pomôcku, a to je realita, ktorú by sme nemali ignorovať. Je dôležité nad tým premýšľať, i keď máme pocit, že nie sme v extrémnej situácii.“
K terapii sa napokon vrátila. No v bežnej konverzácii túto debatu už radšej nezačína.
„Ľudia majú prehnanejšie reakcie na to, že chodím na terapiu, než keď im poviem, že som alkoholička. Preto je pre mňa náročné o tom hovoriť,“ priznáva.
„Počúvam, že veď to sa predsa stáva. Že sa to zlepší a ak nebudem piť niekoľko týždňov, určite to bude v poriadku. Lenže to nie je len o tom, aby som prestala piť, ale aby som aj požiadala o pomoc,“ pokračuje.
Nasi mala s terapiou skúsenosti už pred závislosťou. Rozhodla sa navštevovať psychiatričku, pretože trpela úzkosťami a mala problémy so spánkom. Hovorí, že nájsť vhodnú pomoc na Slovensku nebolo pre ňu jednoduché.
„Navštevovala som ju niekoľko mesiacov, no časom mi prišlo, že ignoruje to, čo hovorím a prehliada moje symptómy. Chcela ma vždy čo najrýchlejšie vybaviť. S odstupom času tomu rozumiem, pretože mala veľa pacientov,“ rozpráva o prvej odborníčke, ktorú navštevovala.
Vyhľadala preto psychologičku, no tá sa podľa jej slov v odbornej praxi nevenovala úzkostiam, preto jej tiež nedokázala adekvátne pomôcť.
„Ak má človek problémy a prechádza niekoľko mesiacov podobným procesom, je veľmi ľahké sa vzdať. Môže to byť veľmi bolestivé a frustrujúce,“ podotýka.
Nasi sa však, našťastie, nevzdala. V súčasnosti stále navštevuje odborníkov a tvrdí, že s nimi rozoberá rôzne veci. Od pocitu vyhorenia, cez závislosť, až po depresívne myšlienky.
„A aj to, že mi chýba Irán. Už nie je taký, ako som ho poznala. Tak, ako si pamätám svoju rodnú krajinu, už neexistuje,“ dopĺňa.
Každé ráno sa so spolužiakmi v škole postavili do radu. Spoločne pozdravili riaditeľa a zborovo vyhlásili „smrť Amerike, smrť Izraelu.“ Poobede sa vrátili domov, pozerali Simpsonovcov a rozprávali sa po anglicky. Navonok boli oddaní islamskému štátu, za zatvorenými dverami sa písal iný príbeh.
Viedli akoby dva životy. Jeden pod dohľadom režimu, druhý v tichu vlastných stien.
„Bolo to niečo ako podzemný život, no zvykli sme si,“ aj takto si spomína na svoje detstvo v Iráne.
„Tým, že moji rodičia boli učiteľmi angličtiny a pracovali pre medzinárodné organizácie, doma sme mali svoju bublinku. Som vďačná za to, že sa nás snažili do nejakej miery chrániť a ukazovali nám, že svet je iný a my sme jeho súčasťou. Že nie sú všetci zlí a proti nám,“ opisuje spomienky na dospievanie, ktoré v jej pamäti zostalo ako krásne a obyčajné, no v niektorých momentoch, ako sama hovorí, bizarné.
Možno aj práve vďaka tomu sa v nej kreoval zmysel pre humor už odmlada. Sama hovorí, že doslova od narodenia.
„Myslím si, že humor je súčasťou iránskej kultúry a našich životov. Keď je situácia neúnosná, potrebujeme si z toho občas urobiť srandu. Ak je život ťažký, musíme si ho uľahčiť, aspoň týmto spôsobom. Inak by bol drsný, komplikovaný a už by to nedávalo zmysel,“ tvrdí Nasi.
Dodáva, že prepojenie humoru a životnej situácie vníma podobne aj na Slovensku. Žije tu zhruba pätnásť rokov.
I keď sa spočiatku necítila ako súčasť spoločnosti, dnes je to inak. A teší sa z toho, ak to tak vníma aj okolie.
No nie vždy sa stretne s prijatím: „Aj keď tu žijem už tak dlho, niektorí ma nechcú prijať ako Slovenku. Pritom nežijem v nijakej bubline, som tu s vami, prežívam všetko to, čo vy. Chodím voliť, zúčastňujem sa protestov. Nielen ja, všetci chceme byť k vám pripojení. Nechceme byť rozdelení na Slovákov a cudzincov.“
Slovensko prijala za svoj domov a podľa jej slov by nemenila. „Bola som aj v iných európskych štátoch a tam som si všimla, ako veľmi mi chýba táto krajina. Milujem Slovákov, sú jedineční. Dokážu byť drsní, ale zato autentickí a úprimní,“ hovorí.
Na pódiá sa ako komička postavila už v roku 2015. Za tú dobu mala možnosť odpozorovať, na aké témy Slováci reagujú s porozumením či smiechom, a ktoré v nich, naopak, nezarezonujú vôbec.
Často rozpráva o svojom živote na Slovensku či nálepke migrantky. Humor je však otázkou vkusu a podľa jej slov závisí nielen od miest, v ktorých vystupuje, ale aj od konkrétnych ľudí.
„Raz som vystupovala s tým, že som zo zahraničia. Mišo Szatmary mal podobný set, kde sa sťažoval na život na Slovensku. V publiku sedela žena, ktorá začala počas môjho predstavenia kričať, že má synov v zahraničí a vôbec to u nás nie je také zlé,“ spomína si na predstavenie, ktoré odohrala v Košiciach.
„Bola z toho urazená a napokon prišla za našou manažérkou, aby sme sa s Mišom už nevracali. Sú ľudia, ktorí vôbec nechcú počuť o tom, že sa sťažujeme na situáciu na Slovensku, najmä v menších mestách,“ pokračuje v rozprávaní.
Nasi vystupuje aj u našich susedov v Česku, občas aj vo Viedni či Budapešti. Tvrdí, že tieto vtipy dokonca nefungovali ani tam: „Majú tam iný štandard života, čo je na publiku veľmi vidno. Keď som sa sťažovala na to, ako som prišla na Slovensko a necítila som sa v spoločnosti ihneď prijatá, dostávala som chladné reakcie.“
„Jednoducho mi povedali, že sa mám teda odsťahovať. Nebrali to ako humor, ale iba ako keby som rozprávala do mikrofónu niečo, čo som mala povedať radšej svojej terapeutke,“ dodáva.
Po pár vystúpeniach zistila, že vo Viedni a Budapešti fungujú vtipy o cudzincoch: „Pretože tam žije veľa ľudí z rôznych kultúr a majú to všetko zažité. Naopak, na Slovensku mám pocit, že sa stále musím predstavovať.“
Vystúpenia spočiatku otvárala tým, že je migrantka. Publiku vysvetlila, že pochádza z Blízkeho východu, s úsmevom sa nazývala „najvýchodnejšou východniarkou“ a ospravedlnila sa za svoju nedokonalú slovenčinu.
Postupne sa tak jej identita začala vnímať najmä cez prizmu migrantky: „Cítim, že sa so mnou táto nálepka spája. Ale myslím si, že som tak mala začínať. Časom som si uvedomila, že by som sa jej chcela zbaviť.“
„Niežeby mi vadila, ale nechcem, aby ma ľudia vnímali iba takto. Nechcem byť migrantka – komička. Stačí len komička,“ jedným dychom dodala.
Na záver hovorí, že nepotrebuje byť vnímaná ani ako najlepšia či najvtipnejšia.
„Je mi úplne jedno, čo si o mne ľudia myslia. Chcem ich len rozosmiať. Nemusím v nich zanechať dojem, že som vtipná. Ide mi len o to, aby sa bavili. Ak viem niekomu zlepšiť náladu či deň, alebo zmeniť pohľad na vec, to je ten dôvod, prečo to robím,“ uzatvorila.
A tak, i keď niektorí narážajú na jej pôvod, Nasi sa radšej drží pointy. A tá je jasná – stačí, keď sa smejete.
Začínal ako bábkoherec a robil predstavenia pre deti. Neskôr vymenil bábky za mikrofón a deti za dospelé publikum. Pozrite si rozhovor s komikom Jakubom Lužinom:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
