Lekári, ktorí sa špecializujú na onkologické ochorenia, sa často stretávajú so smutnými koncami životov. Ich pracovnou náplňou nie je iba samotná liečba, ale aj oznamovanie zlých správ.
Smrť je každodennou súčasťou ich práce. Musia sa s ňou vyrovnať, no nie je to vôbec jednoduché.
Lekári, ktorí sa špecializujú na onkologické ochorenia, sa často stretávajú so smutnými koncami životov. Ich pracovnou náplňou nie je iba samotná liečba, ale aj oznamovanie zlých správ.
Mnohí stoja po boku chorých pacientov celé roky. Aby však túto mentálne náročnú profesiu ustáli, musia pravidelne pracovať aj na vlastnej psychohygiene.
„Keď mi zomrel môj prvý pacient – bol to mladý chlapec, nemal ani 20 rokov – bol to prvý moment, keď som sa stretla so smrťou,“ spomína onkohematologička Alica Slobodová.
Klinický onkológ Ján Slopovský opisuje úmrtie svojho prvého pacienta ako obrovský šok.
„Určite si viac vážim život, keď si pomyslím na to, čím všetkým si musia moji pacienti prechádzať,“ vysvetľuje.
„Zhruba 50 až 70 % ľudí, ktorí pracujú v onkológii, má počas života sklon k vyhoreniu. Psychická záťaž je enormná. Majú aj fyzické preťaženie, ale nemajú dostatok priestoru na regeneráciu,“ hovorí psychologička Veronika Ujlaky Strapková.
Vysvetľuje, že lekári v sebe často nesú pocit osobnej zodpovednosti a je pre nich ťažké pripustiť si, že nie všetko majú vo svojich rukách.
„Uvedomoval som si, že táto práca bude náročná, že sa často stretnem s umieraním. Ale nikto vás na to ako študenta medicíny nepripraví,“ hovorí Slopovský.
„Každý si to spracováva po svojom. Samozrejme, podpora medzi kolegami je nesmierna, ale sú dni, keď sa jednoducho aj my musíme obrátiť na odborníka,“ dodáva Slobodová.
Nesmierne zaťažujúcim momentom je aj oznamovanie rodine, že ich blízky zomrel.
„Potrebujem si v hlave upratať všetky ťažké situácie, ktoré riešime. Veľmi mi pomáha šport. Keď počúvam prírodu, keď vnímam vlastný dych, veľmi ma to upokojuje,“ hovorí lekárka.
„Pre mňa je najdôležitejší dostatok spánku. Pomáhajú mi aj športové aktivity,“ dopĺňa onkológ.
Psychologička tvrdí, že nepozná lekára, ktorý by niekedy nezažil smútok zo straty pacienta.
„Nedá sa od toho úplne odosobniť. Vzťah s pacientom je veľmi blízky. Stretávame sa týždne, mesiace, niekedy aj roky. To sú už tie šťastnejšie konce. Spolu prežívame boj. A ja si to tak želám. Chcem byť súčasťou toho procesu, radostí... a keď príde koniec, tak to spolu zvládnuť a odprevadiť pacienta na to lepšie miesto,“ dodáva onkohematologička Slobodová.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
