Nešťastie si vyžiadalo smrť 20 baníkov a záchranárov, ďalší boli zranení. S jedným z nich sme sa rozprávali priamo pred baňou.
Bola to najväčšia banská tragédia v histórii Slovenska. Od výbuchu v handlovskom podzemí uplynulo už 16 rokov.
Pondelok 10. augusta vstával Miroslav Masarik krátko po štvrtej ráno.
„Doma maličké raňajky, sadol som na bicykel. Prišiel som na baňu okolo 5.15 h, išiel som sa prezliecť, s chalanmi pod vešiakom podebatovať,“ spomína si.
V lampárni si zobrali lampu, pri voze ešte prehodili pár slov a o šiestej fárali.
Vedeli, že v jednej z chodieb horí, na to však baníci boli zvyknutí. Niektorí boli priamo v chodbe, kde bol požiar a prišli tam aj banskí záchranári. Ďalšia partia mala vyfárať a medzi nimi bol aj Miroslav.
„Chcel som sa vrátiť ku chalanom, že teda pôjdeme hore, ale v tom momente prišla obrovská šupa, bum, pretlak,“ opisuje.
Po tlakovej vlne sa Miroslav musel najprv zorientovať kde vlastne je. Nič totiž nebolo vidieť.
„Zacítil som vánok do tváre. V bani je také pravidlo, že vždy proti čerstvým vetrom, tak pomaly štvornožky som sa vydal proti ním, našiel som si lampu, svietil som si, a keď som sa dostal nejakých sto metrov za, tak som tam našiel kamarátov. Ti sa na mňa dívali, čo sa stalo, hovorím, neviem, štartujte mašinu a poďme preč,“ takto si spomína na osudný deň.
V chodbách v podzemí boli telefóny a aj v miestach, kde horelo. Dvadsať chlapov sa však nehlásilo. Miroslav už vtedy tušil, že to nie je dobré znamenie.
Jedenásť banských záchranárov a deväť baníkov sa už domov k rodinám nevrátilo.
Z nešťastia napokon obžalovali trojicu mužov, no dodnes neboli právoplatne odsúdení. Vždy sa totiž odvolali a tvrdia, že sú nevinní. Jeden z nich pred pár dňami zomrel.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
