Každú drevenicu kúsok po kúsku rozobrali, presťahovali a v skanzene znovu postavili.
Pôsobí ako dedinka z rozprávky, no celú ju priviezli na kolesách. Chalupy, kostol a stodoly putovali na novú adresu po kilometroch ciest a po častiach – dokonca aj legendárnym trabantom. Z najmladšieho skanzenu na Slovensku je dnes čerstvý štyridsiatnik. Jubilanta nájdete na severovýchode krajiny, pod Ľubovnianskym hradom.
Ako na dvore u babičky - periny v okne, Biblia s ružencom na stole, pec, v ktorej voňal chlieb. Tí, ktorí sa pod šindľovými strechami kedysi zobúdzali, už dvere neotvárajú. Približne 80-tisíc ľudí ročne sa však aj dnes aspoň na chvíľu stáva súčasťou ich sveta.
„Návštevníci sa často zamýšľajú nad tým, ako málo človeku treba k dobrému životu a možno aj k šťastiu,“ hovorí riaditeľ múzea a hradu v Starej Ľubovni Dalibor Mikulík.
Každú drevenicu kúsok po kúsku rozobrali, presťahovali a v skanzene znovu postavili. Etnografovi Jánovi Lazoríkovi trčali z trabanta aj trámy. Keď ho zastavili policajti, dal im prednášku o tom, že nevedia, čo je kultúrne dedičstvo.
„Vyhodil predné aj zadné sedačky a doslova to napchal do auta,“ spomína správca skanzenu v Starej Ľubovni Dušan Janický.
Najstaršia chalúpka má 145 rokov. Dominantou je však drevený gréckokatolícky chrám – prvý „obyvateľ skanzenu“. Cez cárske vráta smel prechádzať len kňaz.
„Keď sa v minulosti stalo, že tadiaľto omylom vošla žena, kostol museli nanovo vysvätiť,“ vysvetľuje Janický.
Najväčšia záhada skanzenu sa nachádza nad hlavami návštevníkov.
„Prvou verziou je, že ide o teleso, ktoré má chrániť pred epidémiami, a druhou, že je to Boží trón,“ hovorí riaditeľ múzea a hradu v Starej Ľubovni.
Za plotom skanzenu mizne starý svet, no zároveň v nás neraz rastie túžba po jeho čare.
„Všetci by sa chceli vrátiť v čase, ale ja im poviem, že sme už zvyknutí na úplne iný komfort. Aj keď to na hrade a v skanzene vyzerá romanticky, mnohí by po jednej noci utekali do svojich kúpeľní,“ hovorí Mikulík.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
