Matej sa vlastnou vinou ocitol na ulici, kde prežil osem rokov plných chladu, hladu a straty dôstojnosti. Dnes má 47 rokov, žije v útulku a verí, že ešte môže začať odznova. Jeho príbeh ukazuje, aká tenká je hranica medzi bežným životom a bezdomovectvom.
Človek bez domova sa často spája s predsudkami a predstavou ľudí, ktorí nikdy nepracovali alebo celý život strávili na okraji spoločnosti. Skutočnosť je však iná. O strechu nad hlavou môže prísť každý – aj ten, kto mal rodinu, stabilné zamestnanie a zdanlivo istý život. Jedným z nich je aj Matej z Bratislavy, ktorého skutočné meno v redakcii poznáme.
Mal prácu v banke, rodinu, byt aj auto. Dnes má 47 rokov a skúsenosť, o ktorej nikdy nesníval – život na ulici.
„Žil som si dobre. Rodina, bývanie, auto, dovolenky. No vlastnou vinou som prišiel o všetko,“ priznáva otvorene. Zlom nastal po rozvode pre chybu, ktorej sa dopustil, aj napriek tomu, že svoju manželku miloval. Pád na dno bol rýchly a pristátie tvrdé. Alkohol sa stal únikom, ktorý postupne zničil jeho vzťahy aj zdravie.
Deti s ním už roky nie sú v kontakte. „Majú svoj život, nechcem im doň zasahovať,“ hovorí.
Na ulici strávil osem rokov. V zime sa zohrieval dlhými jazdami električkou, inokedy prespával v nocľahárňach či na lavičkách. S kamarátmi zbieral špaky a hľadal teplo, kde sa dalo. Hygiena išla bokom. „Stalo sa mi, že ma vyhodili z autobusu, lebo som smrdel,“ spomína trpko.
Od únavy z celého dňa státia na nohách sa chcel len vyspať. „Vtedy vám je úplne jedno, ako vyzeráte,“ poznamenal s tým, že život na ulici je presne taký, aký si ho zariadite. Ulica pripravila o život mnoho jeho kamarátov. Doteraz na nich spomína, ako spolu spali v parku na tráve.
Všetko zmenili zdravotné problémy. Matej skoro prišiel o nohu. „Najprv malý škrabanec, potom infekcia. Alkohol bol prednejší než zdravie,“ priznáva. Terénne pracovníčky z organizácie Depaul mu však pomohli. „Zachránili mi nohu aj život,“ dodáva.
Dnes býva v Útulku svätej Lujzy de Marillac. Alkohol ho už neláka.
So svojimi spolubývajúcimi, ktorí si taktiež prešli ťažkým osudom, hrávajú karty, rozprávajú a smejú sa. „Smiech lieči,“ hovorí Matej a dodáva, že práve ľudskosť a úcta sú tým, čo mu v živote najviac chýbalo. Po rokoch znova nadobudol pocit dôstojnosti.
Má plány do budúcnosti. Chce sa zdravotne zotaviť a vrátiť sa do práce. V minulosti bol vedúcim odpadového hospodárstva. „Možno sa tam raz ešte vrátim,“ verí.
Matej vie, že jeho príbeh je varovaním aj nádejou zároveň. Nemá veľa, ale má znova chuť žiť, a to je viac, ako mal dlhé roky predtým. „Každý sa môže ocitnúť na ulici. Zo dňa na deň. Ale nikdy netreba strácať hlavu, vždy existuje riešenie,“ podotkol.
Matejov príbeh nie je ojedinelým. V roku 2024 Depaul poskytol desiatky tisíc nocľahov vo svojich zariadeniach, vyše 100-tisíc jedál, 7-tisíc ošetrení a 5-tisíc kontaktných zásahov na ulici. Tieto čísla predstavujú realitu, za ktorou sa skrývajú často smutné ľudské príbehy.
Podľa ostatného sčítania obyvateľstva v roku 2021 žilo na Slovensku 71-tisíc ľudí bez domova. Ide o trojnásobné zvýšenie počtu oproti roku 2011, pričom odborníci upozorňujú, že skutočný počet môže byť ešte vyšší.
Príčiny sú rôzne – rastúce ceny, krehké vzťahy, rodinné nešťastia, strata práce, dlhy, neohľaduplnosť okolia, nedostatok psychológov, zdravotné problémy a dlhé čakacie doby k špecialistom. Aj preto odborníci zdôrazňujú, že nestačí len individuálna pomoc, ale aj systémové riešenia v oblasti bývania, zdravotnej a sociálnej starostlivosti.
Hranica medzi „bežným životom“ a stratou všetkého je tenšia, než si väčšina ľudí uvedomuje.
„Keby som mohol niečo odkázať ľuďom, bolo by to – neodvracajte zrak. Niekedy stačí jedno dobré slovo, úsmev alebo teplý čaj. Ten, kto je na ulici, si to zapamätá navždy,“ hovorí Matej, aby ľuďom nechýbala empatia, ktorá v dnešnej dobe akosi častejšie absentuje.
Ukrajinských detí bez rodičov pribúda. Pozrite si reportáž:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
