Viac ako 70-tisíc – toľko ľudských životov poslal vojnový Slovenský štát na smrť. Dialo sa tak s požehnaním prezidenta a kňaza Jozefa Tisa. Za každého vyvezeného Žida štát ešte aj zaplatil nacistom.
Deviateho septembra si na Slovensku pripomíname pamätný Deň obetí holokaustu a rasového násilia. Práve v tento deň pred 84 rokmi (v roku 1941) prijal Slovenský štát hanebný zákon – takzvaný Židovský kódex.
Židov prenasledovali už pred samotnou druhou svetovou vojnou. Kódex bol vyvrcholením týchto nariadení.
„Išlo o nariadenia o právnom postavení Židov. Je to súbor 270 paragrafov, ktoré patria k najtvrdším protižidovským opatreniam, aké boli kedy prijaté,“ vysvetlil riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok. Dodal, že kódexom mali Židia takmer všetko zakázané.
Jeden z paragrafov hovoril o pracovnej povinnosti od 16 do 60 rokov a práve na ňu sa odvolávali predstavitelia slovenskej vlády, keď začali s deportáciami.
„Bol to začiatok neskoršej fyzickej likvidácie židovského obyvateľstva,“ dodal Korčok.
Kódex zasiahol Židov v každej oblasti – či už spoločenskej, pracovnej, náboženskej alebo sociálnej. Korčok sa venuje problematike holokaustu už od vysokoškolských čias a roky zbiera svedectvá preživších.
„Stretol som sa so stovkami z nich,“ dodal.
Mnohí preživší o trápení, ktoré denne prežívali, mlčali dlhé roky. Zlom prišiel pri dolapení Adolfa Eichmanna. Vtedy boli priame svedectvá nacistického besnenia mimoriadne potrebné.
Absurdnou súčasťou Židovského kódexu bol aj paragraf, na základe ktorého mohli Židia žiadať u prezidenta vojnového štátu o výnimky.
Prosby o pomoc či záchranu života, adresované Jozefovi Tisovi, dodnes ležia v Slovenskom národnom archíve.
Po rokoch ich zviditeľnili tri talentované dámy – americká výskumníčka tieto svedectvá prebádala a na doskách divadla Pavla Országha Hviezdoslava vznikla úspešná divadelná inscenácia.
Nepochopiteľné krutosti tej doby, rozhodnutia jej predstaviteľov aj konanie bežných občanov ukazujú v plnej nahote a vystríha pred ich opakovaním.
Americká výskumníčka Madeline Vadkerty prišla do Slovenského národného archívu pred rokmi a natrafila pri tom na listy, ktoré ľudia posielali vtedajšiemu prezidentovi vojnového Slovenského štátu Jozefovi Tisovi.
Pisatelia žiadali o prezidentskú výnimku, ktorá by ich oslobodila spod protižidovských zákonov. Nepísali však iba Židia. Väčšina žiadostí nemala šťastný koniec. Tiso vyhovel asi tisícke, pričom sa za ne platilo.
Z listov vyšla kniha a začala sa rodiť aj inscenácia. Autorka Ľuba Lesná postavila hru na fiktívnom dialógu medzi Tisom a Alfrédom Vetzlerom – väzňom, ktorý síce neposlal Tisovi list, ale po tom, čo sa mu spolu s Rudolfom Vrbom podarilo ujsť z Osvienčimu, dali správu celému svetu o zverstvách, ktoré sa dejú v koncentračných táboroch.
Listy v inscenácii ožívajú cez príbehy ich pisateľov. Jednotlivé postavy akoby na scénu vystupovali priamo z nich.
Režisérka Valéria Schulczová sa nevyhýbala ani listom od nežidovských autorov, ktoré sú v silnom kontraste so židovskými prosbami.
Tisove výnimky dodnes zdôrazňujú ľudia, ktorí pre neho hľadajú ospravedlnenie. Historici však pripomínajú, že treba mať na pamäti, pred kým mali výnimky prenasledovaných chrániť.
Naliehavosť otázky, kam sa počas holokaustu stratila ľudskosť, je tu s nami stále. Divadelné listy Tisovi nie náhodou dostali názov Hitlerov prezident a sú aj zamyslením nad počiatkami zla a o našej odvahe postaviť sa mu.
Viac sa o divadelnej hre dozviete v reportáži:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
