Ľudia, ktorí umierali, ho naučili inak si usporiadať priority v živote. Napriek tomu, že v hospici je veľa bolesti, nachádza tam aj veľa lásky a cíti obdiv k svojim zamestnancom.
Je za nami dušičkový víkend. Mnohí sme sa na chvíľu zastavili, utíšili a možno si aj uvedomili vlastnú pominuteľnosť.
Smrť je definitívna v pozemskom živote každého z nás a prakticky každý deň sa jej do tváre pozerá Bohuš Živčák, riaditeľ Hospicu sv. Alžbety v Ľubici a laický misionár, ktorý bol hosťom relácie Z hôr do štúdia s Tribulom.
„Je to čas, kedy spomíname na ľudí, ktorí sú nám drahí, ktorí odišli a na ktorých možno už nemáme čas v tom zhone života tak intenzívne myslieť. Zdá sa mi, že sa ten život spomalí,“ hovorí o období Dušičiek.
So smrťou sa začal stretávať, keď po gymnáziu začal pracovať ako ošetrovateľ na „doliečováku“ v Starej Ľubovni.
„Pamätám si tie prvé úmrtia na oddelení. Mal som trochu obavy. Zdalo sa mi, že to čoraz prijímam prirodzenejšie. Ten pocit, ktorý mi ostal, bol, že smrť je jednoduchá. Samozrejme, keď niekto zomrie pri tragickej dopravnej nehode, tak je to všetko také dramatické. Ale ak je to človek, ktorý zomiera, povedzme, po ťažkej chorobe, tak zrazu vydýchne a tie veci sú veľmi jednoduché,“ opisuje.
Ľudia, ktorí umierali, ho naučili inak si usporiadať priority v živote.
„Myslím si, že smrť je darom v tom, že nám pomáha usporiadať veci tak, ako naozaj majú byť. To zjednodušovanie a odsúvanie vecí, ktoré nie sú dôležité, je pre mňa asi najväčšou školou,“ tvrdí Živčák.
Napriek tomu, že v hospici je veľa bolesti, nachádza tam aj veľa lásky a cíti obdiv k svojim zamestnancom.
„Pristupujú s takou nežnosťou ku všetkým, aj k takým pacientom, ktorí sú ťažkí a ktorí bojujú do konca, prípadne sú nervózni. Toto obdivujem a v tom vidím to požehnanie hospicu, že je to čosi, čo vytvára prostredie lásky,“ hovorí.
Celú reláciu Z hôr do štúdia s Tribulom si môžete pozrieť vo videu hore.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
