Lucia Janičová vyšla v máji 2024 na Everest ako prvá Slovenka, ktorá bola na vrchole sveta.
V októbri zasiahla oblasť okolo Mount Everest (severnej strany, tibetskej oblasti) nezvyčajne intenzívna snehová búrka. Búrka zasiahla stovky turistov, ktorí sa nachádzali na spodných turistických trasách aj so sprievodcami. Títo turisti sa chceli na Everest pozrieť iba z diaľky, nešlo o horolezcov.
Cesty, chodníky, prístupové trasy boli neprejazdné alebo veľmi nebezpečné. Turistov evakuovali pomocou miestnych záchranných tímov, zvierat (jakov a býkov), dronov a miestnych obyvateľov.
Lucia Janičová je imunologička, ktorá v roku 2024 zdolala najvyššiu horu sveta – Mount Everest. Pre TVNOVINY.sk popísala, ako prebiehali jej prípravy, pred čím mala najväčší rešpekt a ako sa stavala k otázke bezpečnosti priamo na hore.
V článku sa dozviete:
Pred samotným výstupom ste museli vyjsť do základného tábora. Aká tam bola atmosféra? Zúčastnili ste sa tam nejakých rituálov?
Ešte predtým, ako som sa dostala do základného tábora, som absolvovala asi štyri ceremónie. Celý výstup som vnímala spirituálne. Sú to krásne ceremónie, pri ktorých sa človek stíši a žiada povolenie na výstup na horu. A to povolenie som očividne dostala.
Povolenie však nie je zárukou bezpečnosti. Ako ste sa k nej stavali pri výstupe na hory Mount Everest?
Desať rokov som pracovala vo výbore bezpečnosti a zdravia v oblasti vedy. Everest bol pre mňa také veľké ľadové laboratórium. Bolo pre mňa veľmi dôležité, aby som bola v najväčšom bezpečí, ako sa len dalo.
Do hĺbky som študovala, ako tam kto zomrel, aby som mohla podobnej smrti predísť. Je to trochu morbídne, no myslím si, že práve to mi čo najviac pomohlo pripraviť sa na túto horu.
Ako imunologička som mala rešpekt aj pred fyziológiou z výšok. Vedela som, že telo má limity a ignorovanie signálov by mohlo viesť ku kolapsu. Dôležitá bola pre mňa aj výbava, adaptácia a rozumieť tomu, o čo ide v takých nadmorských výškach.
Veľa ľudí si myslí, že sprievodcovia im pomôžu. Pre mňa toto nikdy nebola možnosť, nevnímala som to tak. Myslela som na to, že sprievodca môže zmiznúť a pripravovala som sa tak, aby som vedela zareagovať sama za seba a nespoliehala sa na niekoho iného.
Aj tí sprievodcovia sú iba ľudia a majú svoje limity. Síce sa hovorí, že sú to bohovia, no z biologického hľadiska som si uvedomovala, že majú iba mutácie na genóme, vďaka ktorým sú silnejší.
Čo boli rozhodujúce faktory, ktoré určovali, či sa v daný deň môžete vybrať na výstup?
Ešte predtým, než na horu pustia komerčných lezcov, musí na ňu vyraziť fixný tím, ktorý zaisťuje laná a skontroluje a pripraví cestu.
Potom je rozhodujúcim faktorom počasie. Vietor by mal byť pomalší ako 40 kilometrov za hodinu. Občas to však pri návaloch presahoval aj pri mojom výstupe. Predpoveď síce bola priaznivá, no veľmi rýchlo sa vedela zmeniť.
Museli sme počkať, kým sa otvorilo to okno. Mne sa podarilo ísť hneď za fixným tímom, keďže najprv púšťajú na horu skúsených lezcov. Vybrali ma teda medzi prvými, čo mi vyhovovalo. Chcela som sa vyhnúť zástupom ľudí priamo na hore, čo sa mi aj podarilo.
Nastali situácie, keď ste sa naozaj báli o svoju bezpečnosť?
Strach je prirodzený mechanizmus, je veľmi dôležitý. Čo je podľa mňa ešte dôležitejšie je naučiť sa s ním pracovať. Nechcem povedať, že som sa rovno bála, no mala som pred Everestom veľký rešpekt. Strach a rešpekt sa podľa mňa prelínajú.
Veľký rešpekt som mala pre ľadopád. Ten sa neustále hýbe, môže skolabovať. Sú to obrovské bloky ľadu, ktoré sa pohybujú, taká tečúca rieka ľadových blokov. Tento terén sa dá navigovať jedine v správnom čase, no aj tak tam je objektívne riziko. No tak, ako som sa tohto úseku bála, tak som si ho aj veľmi užila.
Ďalej som mala rešpekt pred lavínami. Človek im nezabráni, môže iba zaistiť, že sa nenachádza v lavinóznom priestore. V minulosti sa však zosypali aj priamo na základný tábor, takže som si uvedomovala, že sa to môže stať.
Najčastejší dôvod smrti lezcov je však asi ľudská chyba. Tú som si musela stále pripomínať. Bála som sa toho, no zároveň som sa na to pripravovala, aby som žiadnu chybu nespravila.
Snažila som sa vizualizovať si možné situácie, používala som dýchacie techniky a mala som rôzne metódy na to, ako zvládnuť aj tie najnebezpečnejšie úseky. Namiesto toho, aby som sa pozerala dole, tak som sa sústredila na to, čo je predo mnou.
Mnohé úseky sú veľmi kolmé. Tam ak sa človek pošmykne a nie je zachytený lanom, tak umrie, bol by to veľmi tvrdý pád.
Najdôležitejšie je podľa mňa byť prítomný v každom momente. Na Evereste naozaj nikto nechce urobiť chybu, pretože by bola fatálna. Treba mať zapojenú myseľ, sústrediť sa na každý kúsok okolo seba, každý terén, každé nebezpečenstvo.
Na čo všetko ste museli myslieť a čo všetko ste museli mať so sebou zbalené, aby ste zaistili svoju bezpečnosť na horách?
Mala som so sebou asi 55 kíl batožiny. Balenie na Everest bolo veľmi komplexné. Musela som mať dva spacáky, štyri rôzne topánky – na každý úsek iné,... Môj list vecí na zbalenie bol naozaj dlhý.
Spomenula by som však nejaké zaujímavé kúsky. Veľmi dôležitý bol pre mňa doplnkový kyslík, aby som ho mala pri vyšších nadmorských výškach. Ďalej som mala satelitný telefón a satelitný sledovač, aby som vedela komunikovať so základným táborom aj s mojou rodinou.
V lekárničke som mala veľa dôležitých vecí, ako napríklad dexametazón, analgetiká, antibiotiká, dezinfekciu,... Tiež som mala veľa doplnkov výživy, keďže strava na Evereste bola zlá, telo chabne.
Ďalej som mala veľa párov rôznych rukavíc. Už som v živote mala omrzliny a nechcela som ich znova zažiť.
Ešte som mala pulzný oximeter, aby som vedela kontrolovať svoj fyziologický stav, hodinky, navigáciu, oblečenie, výbavu, mačky a tak ďalej.
No najdôležitejšie zo všetkého bolo pre mňa mať náhrdelník od mojej dcéry. Bola to neustála pripomienka, že sa z hory musím vrátiť.
Videli ste nejakú záchrannú akciu priamo počas vášho výstupu?
Videla som, ako niekoho znášajú z úseku medzi druhým a tretím táborom. Neviem presne, o čo išlo, ale viem, že to bola dvojica, ktorú znášali pre omrzliny.
Vrtuľníky znášali aj niekoľkých zo základného tábora, ktorých evakuovali pre výškovú chorobu.
Viem, že zvyčajne sa najvyššie záchranné akcie robia z druhého tábora. Výnimočne sa robí z tretieho tábora.
Kedy je objektívne nereálne zachraňovať zraneného z hory? Mali ste nejakú dohodu s rodinou či tímom v prípade, že niekto z vášho tímu by už nevedel pokračovať?
Každý ide na Everest sám za seba. Čo môžu spraviť je, dať si poistenie, ktoré je čo najviac špecifické na túto horu a na to, čo sa tam deje.
Pokiaľ je človek poistený, záchranný tím sa naozaj snaží vyslať ľudí, ktorí budú môcť pomôcť. Problém však môže byť vôbec sa dostať do tých výšok aj samotný terén. Verím, že sprievodca spraví všetko pre to, aby toho človeka zachránil. Nie vždy to však je možné.
Verím tomu, že každý urobí všetko pre to, aby človeku pomohol, pokiaľ môže a vládze. Ak však ide človek na Everest, nemôže očakávať, že ho v každom prípade budú ostatní znášať dole pre to, že jemu došli sily.
Je to niečo, na čo sa musí človek pripraviť predtým, než na horu vyrazí. Ja som si pred výstupom musela napríklad napísať závet. Nikdy som nechcela, aby za mňa niekto iný riskoval život. Zniesť niekoho z výšky 7000 metrov nad morom je problém. Je tam vysoké riziko úmrtia.
Nemalo by sa očakávať, že tá záchrana príde. Aj človek, ktorý by chcel pomôcť, má iba istý čas predtým, než začne zomierať. To sa stáva pomerne často.
V takých výškach človeku často začne opúchať mozog. Vtedy už nevie, kde sa nachádza a je zmätený. A keď mu potom jeho sprievodca hovorí, že si ten kyslík musí dať, alebo že sa musia otočiť, tak to často už odmietajú.
To sa stalo aj lezcovi Joshuovi, ktorého som poznala. Ešte predtým, ako vyrazil, som ho objala. Šiel na výstup bez kyslíka. Sprievodca sa mu snažil pomôcť, nechcel ho tam nechať, no nakoniec to, bohužiaľ, stálo životy oboch. Rozhodnutia na hore sú naozaj ťažké, či tam niekoho nechať alebo sa ho snažiť dostať dole.
Na Evereste je viacero známych tiel ľudí, ktorí pri výstupe alebo pri zostupe zahynuli .Ako ste počas svojho výstupu vnímali tieto telá, keď ste okolo nich šli? Vzbudzovali vo vás nejaké emócie?
Na známe telo, ktoré sa prezýva Green Boots, som sa mentálne chystala. Predstavovala som si, že pôjdem okolo neho, že mu vzdám rešpekt, že sa ho možno až dotknem.
Realita bola však iná. Green Boots už po ceste nie je. Hovorili nám, že po ceste nebudú žiadne telá, na ktoré by sme mohli naraziť. To však ale nebola pravda. Ja som pre túto informáciu prestala myslieť na to, že môžem nejaké telo uvidieť a prestala som sa na to pripravovať.
Bol však moment, keď som bola už takmer na vrchole. Šla som po kolmej skale, na ktorú si človek musí uložiť mačky, ktoré držia na milimetrových úchytoch. Tam som si uvedomovala, že sa tam môžem ľahko pošmyknúť a skontrolovala som, koľko mám lana a ako ďaleko by som sa zosunula. A vtedy som sa pozrela dole a zazrela som pod sebou mŕtve telo. Vyzeral, akoby zamrzol v čase, iba sa pokojne pozeral. V tom momente som si uvedomila, že ak sa pošmyknem alebo spravím nejakú chybu, rovno si môžem ľahnúť vedľa neho.
Tento moment bol pre mňa veľmi emocionálne vypätý. Dostala som aj mini-paniku, zľakla som sa ho a začala som to predychávať.
Zároveň som si uvedomila, že ak nechám, aby ma tá panika ovládla, bude to zlé. Tak som rázne vykročila a prešla som tento úsek ako na vrchol, tak aj cestou naspäť.
Neskôr sa mi však to telo začalo vybavovať. Z toho momentu som mala posttraumatický stres. To však prišlo, až keď som sa vrátila do základného tábora. Trvalo to niekoľko týždňov, čo sa mi vyjavovali obrazy s ním.
Našťastie som sa z terapií, úž dávno naučila, ako nepovoliť panike, a ako sa vyrovnávať s posttraumatickým stresom.
Podobné výjavy zažíva veľa lezcov, ktorí prídu do styku s telami na Evereste. Niektorí sa týchto obrazov nevedia zbaviť mesiace, u mňa to trvalo, našťastie, iba niekoľko týždňov.
Bolo to emotívne, pripomenulo mi to, že život je krehký. Bolo to doslova pozretie sa smrti do tváre.
Po ceste naspäť som videla ešte jedno telo, ale to som si vypýtala, že chcem vidieť. To mi nerobilo taký problém, bola som na to pripravená. Dá sa na to mentálne pripraviť. Avšak pri tom prvom tele to prišlo nečakane a vo vypätom momente.
Ani zďaleka to nie je tak, že by cesta na Everest bola posypaná telami, ako si to niektorí predstavujú. To je mýtus. Veľa ľudí však spadlo na bokoch alebo z útesov.
Celkový počet ľudí, ktorí zomreli od roku 1922, je približne 300. Približne polovica nebola dodnes znesená. Po mojom výstupe tam ostali dve ďalšie telá. Niekedy ich znesú, aj keď sú už po smrti, inokedy ich iba odsunú z cesty.
Počas vašej výpravy teda dvaja zomreli?
V ten deň zomreli. Nebolo tam v ten deň veľa ľudí a dvaja z nich sa nevrátili. Boli to dvaja Mongolci, ja som ich stretla po ceste, predbiehala som ich. Išli bez kyslíka.
Dva týždne po mojom výstupe, keď išla väčšina ľudí, tak neprežili ďalší šiesti. Viem, že dvaja sa zrútili na takom úseku, kde som aj ja premýšľala, že aký je nebezpečný. Bol to previs, cez ktorý bolo pretiahnuté lano. Prišlo mi, že som príliš na kraji a previs môže hocikedy spadnúť. Uvedomila som si, že je to krehké miesto.
Podo mnou sa síce ten previs nepodlomil, no o dva týždne neskôr tade prechádzalo veľa ľudí naraz a previs skolaboval. Dvaja ľudia neboli uchytení na lane a spadli a ostali navždy na hore. Tí, čo boli na lane, sa vytiahli.
Čo vo vás zanechal výstup na Everest?
Zanechal vo mne neskutočne veľa. Celý proces bol namáhavý a dlhý. Tým, že som to dokázala, som v sebe našla niečo, čo som o sebe predtým nevedela. Zanechal vo mne silu a odvahu.
Priniesol mi tiež neuveriteľné množstvo nových príležitostí. Začala som robiť veci, ktoré som si nikdy ani nevedela predstaviť. Verejne prednášam, stále sa mi otvárajú nové možnosti a príležitosti.
Dcéra píše knihu o tom, ako jej mama vyliezla na Everest, veľmi sa na ňu teším.
Na jar 2026 zase vyjde film o mojom živote a o tom, čo ma motivovalo zdolať túto horu. Chcela som ukázať, že napriek traumám v mojej minulosti som silná.
Chceli by ste vyliezť na Everest ešte raz?
Nebála by som sa toho, rada by som. Problémom je sponzoring, Everest je drahá záležitosť. Získať financie je asi najväčšia prekážka pre mnohých, ktorí sa na horu nikdy nedostanú.
Ak by som však mala ďalšiu príležitosť, jednoznačne by som neváhala. Je veľká šanca, že sa na Everest vrátim. Vždy som ho chcela vyliezť aj zo severnej strany, avšak organizačne to bolo jednoduchšie z Nepálskej strany.
Bola by aj škoda zahodiť všetky tie vedomosti, ktoré som získala na tej hore. Rada by som sa vrátila, chcela by som to.
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí zvažujú výstup na Everest?
Povedala by som im, že majú trénovať, trénovať a trénovať. Je dôležité poriadne sa pripraviť. Okrem tela je dôležité trénovať aj myseľ a mentálne sa pripraviť na Everest. Povedala by som, že výstup je zo 60 percent o odolnosti a 40 percent o fyzickej schopnosti. Pokiaľ sa vzdá hlava, telo to nepotiahne.
Tiež je dôležité, s kým tam človek ide. Pre mňa bolo podstatné, aby som mala sprievodcu, ktorý už má s Everestom skúsenosti.
Mne veľmi pomohlo, že som sa pripravila na Everest tak, aby som vedela zareagovať v každej situácii. Prípravu ľudia nesmú podceniť. Je to seriózne, ide tam o život. Nikto vás hore ani dole nevynesie a nezvezie.
Everest je hora, ktorá je zrkadlom. Každý tam stratí komfort a zažije veľmi ťažké momenty. Tie prežívajú všetci z tímu, a preto je dôležitá aj tímová práca. Treba si odpúšťať, komunikovať a robiť správne rozhodnutia. Podmienky na hore ukazujú ľudskosť a aj tie škaredé stránky ľudí.
Ďalej je dôležité naštudovať si terén, mať dokonalú výbavu, byť fyzicky čo najlepšie pripravený, a počítať s tým najhorším a veriť v to najlepšie.
Niektorí ľudia si nenaštudujú, do čoho idú, a pustia sa do toho bez skúseností. To sa nesmie podceňovať. Na expedíciu vás vezmú, no to, že na horu nevyleziete, je už váš problém. Často potom ľudia prídu o investíciu.
Mne veľmi pomohlo prijať, že výšky znamenajú utrpenie. Na to ma pripravoval mentor. To je ďalšia dôležitá vec – nechať si poradiť skúsenými lezcami, ktorí Everest už zdolali. To je skratka k úspechu.
No a na záver mne veľmi pomohlo nepozerať sa na to, koľko som mala ešte pred sebou, ale pozrela som sa na to, koľko som už prešla. Keď prišli ťažké momenty, šla som sa zblázniť, keď som premýšľala nad tým, čo všetko mám ešte pred sebou. Ale keď som si spomenula na celý rok a pol príprav, odriekania si všetkého a už vloženej energie, tak mi šla cesta dopredu ľahšie. To platí nie len pre Everest, ale pre všetky malé aj veľké ciele.
Lucia Janičová bola aj v Reflexe. Pozrite si archívnu reportáž o jej výstupe na Everest:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
