Sestra z psychiatrickej nemocnice hovorí, ako u nich vyzerala druhá vlna.
Andrea Uhláriková pracuje ako zdravotná sestra a námestníčka ošetrovateľskej starostlivosti v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku. Ani ich neminul COVID-19. Na covidovom oddelení mali hospitalizovaných 38 psychiatrických pacientov s potvrdeným koronavírusom. Za veľmi krátku dobu museli vyskladať tím lekárov a sestier, ktorí sa striedali pri infikovaných pacientoch a starali sa o ľudí s rôznymi psychiatrickými diagnózami.
Okrem toho chodí Uhláriková aj domov k ľuďom, ktorí jej volajú, že majú ťažký priebeh Covidu a nevedia sa dovolať pomoci. V jednom prípade prišla v pravú chvíľu. Muž, za ktorým prišla bol sinavý a nevedel dopovedať ani vetu. Záchranka ho previezla do nemocnice, kde bol napojený na umelú pľúcnu ventiláciu, ktorú prežil.
K pacientom, ktorí sa z rôznych dôvodov nemohli dostať k svojmu lekárovi ste chodili domov a radili im, ako zvládať ťažkosti covidu. Za to ste boli aj ocenená Cenou biele srdce. Ako vznikla táto iniciatíva?
Začalo to tým, že moji známi vedeli, že pracujem na covidovom oddelení a vedeli, že prichádzam do priameho kontaktu s príznakmi a liečbou. V nemocnici sme mali aj mobilné odberové miesto, chodili sem aj príbuzní personálu. Mnohí z nich sa infikovali a občas mi volali a chceli sa poradiť. Vždy som im samozrejme povedala, že musia kontaktovať svojho všeobecného lekára, sledovať svoje dýchanie a po siedmich dňoch vyhodnotiť, či sa to zlepšilo alebo nie. Myšlienka ísť za niekým domov prišla, keď sa ozvala naša kolegyňa, ktorá volala, že sa má veľmi zle a nevie sa skontaktovať so svojím lekárom. Nevedela sa dopátrať pomoci a už aj jej mužovi nebolo najlepšie. Obliekla som sa do ochranných pomôcok, zobrala som si oxymeter a išla som ich pozrieť. To bol prvý prípad a postupne ich pribúdalo. V tomto období boli veľmi vyťažené záchranky. Stalo sa, že zavolali záchranku, kde boli veľmi ochotní zdravotníci, ale neprišli, keď vyhodnotili, že človek ešte vládze prejsť na záchod, alebo sa najesť, poučili ich ako majú postupovať. Usmernili ich telefonicky. Mnohí však vystrašení. K takým ľuďom som chodila domov a aj keď nebolo potrebné volať záchranku, upokojila som ich.
Pamätáte si aj najhorší prípad?
Áno. S tým pánom som dodnes v kontakte. Ide o muža, ktorý mal covid a zhruba desať dní mal vysoké teploty. Mal aj predpísanú správnu liečbu, bral antibiotiká, no jeho stav sa nezlepšoval. Keď som k nim prišla a zbadala ho, bola som vystrašená. V takom stave vídavame pacientov, ktorých už musíme prevážať na špecializované intenzívne oddelenia a obávame sa, ako to dopadne. Povedala som im na rovinu, že jeho stav je vážny, nedokázal dopovedať ani vetu. V tvári bol sinavý a mal nízku saturáciu. Poradila som im, aby hneď otvorili okno, poriadne sa obliekol a zvážili volať záchranku. Do hodiny volali záchranku a išiel do nemocnice, kde bol nakoniec napojený na pľúcnu ventiláciu. Jeho lekár to určite nezanedbával, komunikovali spolu, ale je to úplne iné, ako keď vás vidí na vlastné oči. Nakoniec to zvládol. Už sme si volali, aj sme sa stretli, keď mal postcovidové komplikácie. Radil sa so mnou aj ohľadom očkovania. To bol určite pre mňa najsilnejší príbeh.
Chodíte k pacientom aj teraz počas tretej vlny?
Zatiaľ len ojedinele, len k rodine a k blízkym známym. Tým, že som už zaočkovaná, sa cítim bezpečnejšie. Ide o prípady, keď majú ľudia nízku saturáciu a problémy s dýchaním.
To sú najčastejšie príznaky, pri ktorých sa odporúča volať záchranku. No problémy s dýchaním môžu byť vyhodnotené veľmi subjektívne. Ako teda postupovať?
Je to subjektívne najmä ak nemajú oxymeter. Problémy s dýchaním môžu byť ovplyvnené aj stresom a úzkosťami, ktoré pacienti pociťujú, keď majú príznaky covidu. Objektívne je len to, keď si zmeriate saturáciu. Keď je pod 90, treba volať rýchlu zdravotnú pomoc. Keď však nemáte oxymeter a cítite sa veľmi zle a neviete už, čo ďalej, tiež treba zvážiť zavolať záchranku. Na dispečingu vedia veľmi kompetentne poradiť a pomôcť.
Keď už máme oxymeter, je dôležité, kedy si meriame saturáciu?
Dôležité je, aby ruky neboli studené. Keď človek pred tým leží pozakrývaný, treba sa upokojiť, posadiť sa, prípadne si dať pred seba operadlo stoličky, natiahnuť si cez operadlo horné končatiny, otvoriť si okno a potom si odmerať saturáciu.
Pacientom sa radí, aby ležali na bruchu aj počas domácej liečby. Pomáha to?
Môže to uľahčiť dýchanie. Pacientom radíme, aby striedali polohy, aj na bruchu alebo boku. Neodporúča sa ležať len na chrbte.
Je možné, že keby ľudia dostali pomoc včas, máme menej obetí?
Neviem to posúdiť, ale uvedomujem si, že v niektorých prípadoch sa dali komplikácie zmierniť. Poznám ľudí, ktorí boli doma a išli do nemocnice neskoro a doma sa trápili desať a viac dní. Zo začiatku chýbala edukácia bežných ľudí. Ľudia nevedeli, že keď sa im ani po týždni nezlepšil stav a majú stále vysoké teploty, je potrebné to riešiť. Mnohí si možno mysleli, že musia vydržať 14 dní v karanténe, no to je už príliš dlhá doba, ak sa nezlepšuje stav. Nie je problém nakúpiť pľúcne ventilácie či lieky, ale problém je zabezpečiť personál. Či bola sobota, nedeľa, behali sme po kyslíkové fľaše, zabezpečovali lieky, pomôcky, ale keď chýbajú ľudia, nemá kto byť pri pacientovi a obsluhovať prístroje.
Pacienti sa očkujú v nemocnici, pretože dôverujú svojim lekárom
Aký postoj majú vaši pacienti k očkovaniu?
V nemocnici máme očkovací tím a očkujeme zamestnancov, pacientov a ich príbuzných. Pacienti majú v nás obrovskú dôveru. Nenásilným spôsobom sme zvolili formu, že lekári edukujú našich pacientov a my ich vieme priamo na oddelení zaočkovať. Dodnes sme zaočkovali okolo 600 ľudí. Som presvedčená, že keby pacienti nedôverovali našim lekárom, nie každý pacient by sa dal zaočkovať vo svojom prostredí mimo nemocnice.
Ako vnímate súčasnú situáciu v spoločnosti? Rastie agresivita medzi ľuďmi a stále sme nenašli spôsob, ako presvedčiť masy nezaočkovaných.
Aj v našej nemocnici máme nezaočkovaných zamestnancov, ale ak sa nezamotávame do debát, ktoré nás rozdeľujú a nie sme verbálne agresívni a deštruktívni, dá sa fungovať. V tomto vidím problém. Mám pocit, že stále nás ovláda strach a u niektorých ľudí presakujú ,,narcistické“ črty osobnosti. Stretávam sa s tým, že človek by aj uznal, že ten druhý má pravdu, aj by zvažoval a bol prístupný k očkovaniu, ale už je v takom nastavení, že nechce pripustiť, že sa mýlil. Osobnostná výbava a prejav niektorých ľudí vrátane politikov má veľký dopad na rozhodovanie. Aj v rodinách dochádza ku konfliktom a podľa mňa je to tým, že sa o tom veľmi veľa a stále rozpráva. S človekom, u ktorého viem vycítiť, že nie je naklonený na rovnocennú komunikáciu, sa ani do rozhovoru nepúšťam. Zbytočne nerozoberám veci, ktoré sa nikam neposunú. S agresívnymi „prednastavenými“ ľuďmi ani nezačínam debatu, o covide alebo o očkovaní.
Ako teda z tejto situácie von?
Ja si myslím, že téma covidu a očkovania by sa mala mediálne a politicky utíšiť. Tieto prostriedky sú veľmi sledované a môžu aj negatívne ovplyvňovať ľudí. Ak budú viditeľní najmä ľudia deštruktívni a útoční, môže to byť pre nás ohrozujúce. Keď príde nejaký nový problém, treba ho nechať odborníkom. Netreba všetko neustále komentovať, vizualizovať, vyostrovať. Ľudia sú už unavení. Možno by sme sa mali začať venovať niečomu inému. V septembri som bola na Cypre a tiež tam mali pandémiu covidu, ale médiá toho neboli tak plné ako u nás. Žili si tam bežný život, aj keď testovali a mali pozitívnych a pacientov v nemocniciach. Spoločnosť to tak neriešila, lebo to nevideli každý deň v médiách. Mnohí tak fungujú, že niečo vidia v médiách, automaticky ich to naštartuje a vyvoláva to v nich emócie.
Aj vo vašej nemocnici ste počas druhej vlny zriadili špecializované covidové oddelenie. Ako to tam vyzeralo?
Fungovalo od októbra 2020 do mája 2021. Ministerstvo zdravotníctva nám prikázalo reprofilizovať desať percent lôžkového fondu pre covidových pacientov. Na prípravu sme mali sedem až desať dní. Boli tam prioritne naši psychiatrickí pacienti, ktorí nemohli ísť do domácej karantény, pretože potrebovali akútnu psychiatrickú starostlivosť. My máme šesť kliník, kde sa venujeme rôznym psychiatrickým diagnózam a pacientov z týchto kliník sme presúvali na covidové oddelenie. Starostlivosť vyzerala ako na bežnej psychiatrii, len s tým, že mali diagnostikovaný aj COVID-19. V prvom rade sme sa zameriavali na liečbu príznakov a na bezpečnosť v súvislosti s ich psychiatrickou diagnózou. Urobili sme to tak, že z každého oddelenia sme určili počet ľudí, ktorí na covidovom oddelení kolovali v mesačných cykloch. Päť dní robili a päť dní mali karanténu. Mnohí tu aj bývali, nechodili domov. Bolo to pre nich ťažké. Psychiatrickí pacienti sú citliví na zmeny a na každé podnety, ale za tých tridsať rokov som sa naučila, že keď si viete vybudovať terapeutický vzťah a správny prístup, pochopia, že im chcete pomáhať.
O trestanca sa starali lekári, ktorí liečia závislých
Ako vyzerala liečba pacientov?
Tak ako na bežných covidových oddeleniach, teda zvýšené hygienické opatrenia, farmakoterapia a podávanie kyslíka. Nemáme v nemocnici centrálny prívod kyslíka, takže sme museli používať kyslíkové fľaše. Zmena bola aj v tom, že na oddeleniach, kde sú hospitalizovaní rizikoví nepokojní pacienti, je viac mužského personálu a je tam aj SBS. Na covidovom oddelení bol personál prevažne ženský. Máme aj pacientov, ktorí majú súdom nariadenú liečbu, spáchali nejaké trestné činy a aj takí dostali Covid. O nich sa však musel starať personál, ktorí pracuje napríklad na gerontopsychiatrii alebo na oddelení venujúcom sa závislostiam alebo poruchám príjmu potravy. Teraz si predstavte, že takýto zmiešaný tím sa musí zohrať, aby dokázali fungovať ako jeden tím. V našej nemocnici máme dvoch službukonajúcich lekárov v 24 hodinových službách. Na covidovom oddelení ešte pred zaočkovaním sme tento osobný kontakt minimalizovali a snažili sa konzultovať cez telefón, nemocničný informačný systém a videohovory, vrátane obhliadky zomrelých. Mali sme tam vždy kvalifikovaný personál, ktorý zodpovedne vedel posúdiť stav pacienta. Samozrejme, boli situácie, keď prišiel službukonajúci lekár aj na toto oddelenie.
Koľko najviac pacientov ste mali na covidovom oddelení?
Reprofilizovaných sme mali 40 lôžok a v najhoršej fáze v januári a februári sme mali 38 pacientov. To bolo veľmi ťažké obdobie. Väčšina pacientov mala nad 60 rokov a to boli ťažkí somatickí chorí pacienti.
Hovoríte, že zdravotníci sa zrazu museli starať aj o pacientov s diagnózami, ktorým sa pred tým nevenovali. Ako sa na to dá pripraviť za takú krátku dobu?
Našou obrovskou výhodou je, že máme v nemocnici stabilný personál, ktorý tu pracuje 20 až 30 rokov. Vždy tam bol niekto, kto má dlhoročné profesionálne skúsenosti. My síce máme špecializované pracoviská, ale aj pacient závislý na drogách môže mať zo začiatku detoxu napríklad halucinácie, bludy, depresívne a samovražedné myšlienky a to sú príznaky akútnej psychiatrie. Zdravotníci pracujúci s psychiatrickými pacientami sú veľmi profesionálne zdatní a flexibilní, lebo pacienti zvyčajne nemajú len jednu diagnózu. Príznaky pri duševných poruchách sú veľmi variabilné.
Stúpa počet ľudí, ktorí majú úzkostné stavy
Ako zvládali zdravotníci to, že boli v nemocnici takmer nonstop?
Zo začiatku ťažko. Niektorí chodili aj vyčerpaní a s plačom. Nakoniec sme sa tak vyprofilovali ako tím, že posledné mesiace som mala problém vybrať si, koho zaradím, lebo tam chceli ostať robiť. Bolo to pre všetkých nová zaujímavá výzva a vytrhnutie z pracovnej rutiny.
Čo s pacientom, ktorému už kyslíková terapia nestačí a potrebuje špeciálnejšiu liečbu a musí byť prevezený do bežnej nemocnice? Nie je potom problém pre personál z bežnej nemocnice zvládnuť psychiatrického pacienta s COVID-om?
To je bežná obava laikov, že ako to psychiatrický pacient inde zvládne. Oni sú však veľmi oddaní, keď majú najmä telesné ťažkosti. Keď pacient príde k lekárovi a má ranu, nechá si to bez problémov ošetriť. Keď však príde lekár na vizitu a rieši jeho psychický stav, už to ťažšie prijíma, vyjednáva a bojuje. Keď majú problémy s dýchaním, tak pociťujú, že im ide o život a pomoc neodmietajú a nie sú problémoví.
Stúpol počet psychiatrických pacientov v dôsledku pandémie?
Od leta sme mali viac hospitalizovaných pacientov. Každý jeden z nás má určité obranné mechanizmy, ktoré nás majú chrániť, lenže táto situácia trvá už veľmi dlho. Niektorí ľudia nemajú už dostatok sily, napríklad venovať sa záujmom alebo nájsť iný priestor, ako vypnúť. Som presvedčená, že mnohých pacientov ani nemáme v nemocnici, ale sú tam vonku, potrebujú a vyhľadávajú ambulantnú pomoc. Predpokladám, že stúpa počet ľudí, ktorí majú pocity bezmocnosti, beznádeje, úzkostné stavy, nespavosť, alebo sa u nich začínajú prejavovať depresívne stavy.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
