Dotyky a objatia vystriedali listy a videohovory.
Pandémia koronavírusu zasiahla všetky sektory, zariadenia a vekové kategórie. Medzi nimi aj seniorov ubytovaných v sociálnych zariadeniach. Na tých sa často zabúda aj v bežnom živote. O mnohých sa už rodina nezaujíma, nedokáže sa o nich postarať, a starší ľudia sa tak utápajú viac vo svojom trápení a chorobách ako v problémoch okolitého sveta. Sú osamelí a odkázaní na opateru iných.
Samozrejme, u každého to môže byť individuálne, rovnako aj vnímanie pandémie. Rozhodli sme sa preto „nahliadnuť" za múry zariadenia pre seniorov a opýtať sa priamo ich, ako vnímajú súčasnú pandémiu a aký má na nich vplyv.
Mohlo by vás aj zaujímať: Rok odsúvaná operácia zlomenej ruky či platničiek. Necovidových pacientov ničia čakacie lehoty
Vzhľadom k aktuálnej situácii sme zariadenie nenavštívili osobne, ale skontaktovali sme sa s nimi na diaľku.
Pred koronavírusom
„Keď som pred vyše rokom nastúpila do zariadenia Strediska Evanjelickej diakonie (SED) v Bratislave, vládol tu pomerne rušný život. Popri stálych zamestnancoch pomáhali brigádnici aj dobrovoľníci. Všetci spoločne zastrešovali nielen naše telesné potreby, ale vypĺňali náš voľný čas rôznymi aktivitami. Bolo postarané o duchovné veci (pravidelné služby Božie, modlitebné stíšenia...), určitý čas bol venovaný kultúre, hudbe, spevu. Celý program nám pomohol zabudnúť na to, že sme ďaleko od svojej rodiny, od domova a priateľov. Vyrovnávali sme sa s novou skutočnosťou, novým domovom a cítili sme sa dobre," povedala na úvod 91-ročná obyvateľka zariadenia.
Stredisko je domovom pre 38 seniorov s vysokým stupňom odkázanosti s vekovým priemerom 90 rokov. Mnohí sú odkázaní na nepretržitú starostlivosť zamestnancov zariadenia.
„A naraz sa mnohé z toho stratilo. Odišli mladí brigádnici, dobrovoľníci, zavreli sa dvere zariadenia a neprekročila cez ne ani len noha farárov. Prestali chodiť dcéry, synovia, rodinní príslušníci. Chodby zostali prázdne, všetko stíchlo. Nastúpila „korona". Neznáma, nepredvídateľná a desivá," dodala obyvateľka zariadenia.
Život počas pandémie
Ochorenie COVID-19 zasiahlo Zariadenie pre seniorov (ZpS) začiatkom marca, tak ako aj zvyšok Slovenska. V zariadení takmer okamžite zatvorili brány a zakázali návštevy. „Prvé dva týždne po prepuknutí vírusu sme sa trinásti zamestnanci presťahovali do práce. Urobili sme tak preto, aby sme neohrozili našich seniorov dochádzaním na pracovisko a stretávaním sa s ďalšími ľuďmi. Snažili sme sa chrániť a dávať si väčší pozor nie len na seba a našich blízkych, ale mysleli sme aj na tých, o ktorých sa staráme," hovorí pracovníčka zariadenia.
Mobilita a možnosti chorých seniorov sú aj bez opatrení dosť obmedzené a pandémia možnosti ešte zúžila. V týchto chladnejších mesiacoch je to ešte náročnejšie. Pokiaľ to umožňovali teploty, seniori trávili veľa času vonku na čerstvom vzduchu.
„Aktuálne, síce menej ako predtým, prebiehajú v našom zariadení modlitebné stíšenia, tréningy pamäte, aktivizácie s prvkami muzikoterapie, arteterapie alebo reminiscencie. Prebiehajú aj individuálne a skupinové cvičenia s fyzioterapeutkou. Služby Božie púšťame našim klientom online, cez videoprojektor" vymenovávajú zamestnankyne zariadenia. Okrem spoločných aktivít seniori svoj voľný čas vypĺňajú čítaním kníh, krížovkami alebo ručnými prácami.
Bez strachu, ale s frustráciou
Zaujímavé sú práve pocity seniorov. Kto by u nich očakával slová o strachu z koronavírusu, čakal by márne. „Čoho sa my už máme báť? A v našom veku," reagovali takmer všetci. „My už máme toho veľa za sebou". Mnohí z nich totiž zažili vojnu, iné epidémie a rôzne ťažké životné situácie.
Mohlo by vás aj zaujímať: Český fotograf zachytil aj prehratý boj s koronavírusom. Chcel som ukázať realitu, hovorí
„Súčasťou života sú aj takéto veci. Nie je to prvý, ani posledný raz, čo sa vo svete niečo takéto objavilo. Moja mama sa narodila v roku 1905 počas španielskej chrípky. Mala 7 súrodencov. Celá rodina túto chrípku dostala okrem nej a ona sa, ako malé dievča, o všetkých starala. Ja som zažil vojnu a vedel by som vám opísať veľa smutných spomienok a nebezpečných situácií z vojnového obdobia. Preto sa teraz nebojím," tvrdí 90-ročný obyvateľ zariadenia.
Moderní seniori
Väčšina zo seniorov teda necíti strach z koronavírusu, ale smútok a frustráciu z izolácie od svojich rodín a vonkajšieho sveta.
„Naši seniori majú veľmi dobré vzťahy so svojimi rodinami, priateľmi a blízkymi, a teda boli zvyknutí na časté návštevy. Niektorí dokonca každý deň. Preto je teraz pre nich náročné nevidieť svojich blízkych celé mesiace," priblížila sociálna pracovníčka.
So svojimi blízkymi si aspoň posielajú listy, pozdravy, fotografie, alebo využijú moderné technológie
Podobne ako školy, zamestnanci a lekári, aj sociálne zariadenia začali aktívne komunikovať so svojimi blízkymi vďaka videohovorom cez rôzne aplikácie. Niektorí si na to museli dlhšie zvykať, iní sa adaptovali rýchlo. „Aj napriek ich vysokému veku sa viacerí naši seniori naučili pracovať s tabletom či notebookom, aby mohli zostať v pravidelnom kontakte s rodinou," dopĺňa zamestnankyňa.
Zamestnanci sa stali rodinou
„A práve v tomto ťažkom čase sú okolo nás ľudia, ktorí nielen z povinnosti, ale s láskou sa o nás starajú. Vo dne i v noci. Pohladia, objímu, vytvárajú nám pocit domova a suplujú rodinu. Pomáhajú prekonať strach a neistotu. Veľká vďaka za ich obetavosť a lásku, s akou sa o nás starajú. Vytvárajú sa tu krásne medziľudské vzťahy," hovorí 91-ročná obyvateľka zariadenia.
Podobne to vnímajú aj zamestnanci. Od začiatku pandémie je to, samozrejme, psychicky náročnejšie, ale vďaka rodinnému kolektívu a dobrým vzťahom na pracovisku, to ide ľahšie. Navzájom sa podporujú a povzbudzujú.
Svedčí o tom aj reakcia jedného z obyvateľov zariadenia. „Chýbajú mi blízki, ale necítim sa osamelo. Mám veľa kníh, časopisov, rádio a dobrú spoločnosť v podobe opatrovateliek, s ktorými sa môžeme dobre porozprávať".
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
