Mobilné telefóny sa vtedy vypínať nemuseli, sedávalo sa na drevených sedačkách a bez premietačov by to nešlo. V Prievidzi sa môžete vrátiť v čase a pozrieť sa do kina „z minulosti“. Dozviete sa napríklad, na čo sa využívali kino-uhlíky.
„Nachádzame sa v novootvorenej expozícii múzea Vtedy. Konkrétne v tejto chvíli sedíme v kinosále na pôvodných drevených vŕzgajúcich laviciach,“ uviedla hovorkyňa Múzea Vtedy Petra Gordíková.
Človek tam má pocit, že cestuje v čase. Dokonca nechýbajú ani originálne vstupenky.
„Môžu vidieť to, čo v minulosti v kine nemohli – zákulisie. Máme pripravené dve premietacie kabíny, kde si návštevníci môžu pozrieť techniku, ktorou sa premietalo, aj zákulisné informácie k tomu,“ popísala Gordíková.
Na časy premietania si zaspomínal aj pán Róbert. Nebola to jednoduchá práca. Pre premietača to musel byť koníček.
„Odpracoval som osem hodín vo svojom riadnom zamestnaní, prišiel som domov a stihol som sa najesť. V tom čase sme premietali dvaja, tak jeden z nás musel ísť o dve hodiny skôr a pripraviť film, lebo bol napríklad opačne navinutý – od konca alebo tak,“ spomínal bývalý premietač v kine Baník Róbert Lupták.
Okrem filmu bolo treba dozerať aj na kino-uhlíky. Tie sa vkladali do lampy v projektore a až potom sa dostal obraz na plátno.
„Bolo tam vysoké riziko vzniku požiaru,“ poznamenala Gordíková.
Zatiaľ čo dnešné projektory si schováme aj do vrecka, prenosný projektor minulosti sa prenášal v kufri.
Pamätníci sa zhodujú, že aj kultúra v kinosále bola iná. S jedlom sa vraj vtedy filmy nepozerali.
„Vtedy nebolo nič, možno si niekto doniesol nejaké cukríky, ale to bolo všetko,“ dodal zakladateľ Filmového klubu 93 Peter Šíposs.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
