Závislosť nemusí byť viditeľná ihneď na prvý pohľad. Niekedy sa skrýva v každodenných rituáloch, za úsmevom a bežnou realitou, ktorá sa pomaly zvnútra rozpadá.
Príbeh mladej abstinentky Niny ukazuje, ako nenápadne sa môže z alkoholu stať spôsob prežitia a aké ťažké je priznať si, že situácia už viac nie je pod kontrolou. Dnes sa na svoju minulosť pozerá s odstupom a otvorene pomenúva veci, o ktorých sa zvyčajne mlčí.
Závislosť si nevyberá. Môže postihnúť kohokoľvek, bez ohľadu na vek, vzdelanie či rodinné zázemie. Často sa skrýva za úsmevom a zdanlivo fungujúcim životom. Práve preto dokáže zostať dlho neviditeľná a prehliadaná.
Mladá 30-ročná abstinujúca alkoholička si spätne vybavuje svoju závislosť ako začarovaný kruh nikdy nekončiacich sa myšlienok o tom, kedy si konečne vypije. Nina Aslani abstinuje už dva roky.
Na liečení sa stretla s ostatnými pacientmi naprieč všetkými generáciami a spoznala niekoľko životných príbehov. Videla úspešných ľudí, športovcov, podnikateľov, ako bojujú so svojimi závislosťami.
Aj tieto skúsenosti jej dnes dávajú istotu hovoriť o tom, ako sa zaužívané predstavy o alkoholizme míňajú s realitou. Podľa jej slov sa často stretáva s poznámkami, že si svoje problémy vymýšľa.
„Niektorí ľudia mi neveria. Hovoria, že nemôžem predsa trpieť závislosťou, pretože na to nevyzerám. Keď sa povie alkoholik, predstavíme si ľudí bez domova, ľudí, ktorí sa o seba nestarajú, alebo takých, čo si ihneď po prebudení musia dať poldeci vodky. Ale takto závislosť vôbec nemusí vyzerať,“ rozrozprávala sa o tom, ako sa spoločnosť zvykne stereotypne pozerať na alkoholizmus skrz extrémne prípady.
Ako tvrdí na základe svojich vlastných skúseností, alkohol je tichý zabijak. Závislosť môže prísť pomaly a nebadane. Z nevinných piatkov v meste je zrazu každodenný pohárik po ťažkom dni v práci. Neskôr sa stane z pohárika fľaša, zo zábavy návyk.
Príbeh abstinujúcej alkoholičky Niny ukazuje, že závislosť nemusí byť na prvý pohľad zrejmá – niekedy len potichu čaká a nenápadne rastie.
Príbeh Niny sa začína celkom obyčajne. S pitím alkoholu čakala do osemnástich, dovtedy sa s ním nepriamo stretala len na rodinných oslavách či svadbách. Sledovala svojich dospelých príbuzných, ako popíjajú a podľa jej slov sa tešila na to, ako to vyskúša aj ona.
„Už od detstva som vnímala alkohol ako normálnu vec, či už doma alebo na rôznych oslavách. Keď som bola malá, tešila som sa na to, ako si v dospelosti budem môcť vypiť a zistím, čo je to ten ,zázračný nápoj‘,“ hovorí a zároveň priznáva, že jej otec mal problémy s alkoholom.
„Určite v tom hrá veľkú rolu aj detstvo. Niežeby mi to doma vštepovali, to nie. Prosto som to brala ako bežnú vec, ktorú dospelý človek k svojmu životu potrebuje,“ dodala.
A tak sa to začalo napohľad nevinnými zábavami v meste: „Zapíjala som nudné víkendy, bol tam nejaký pocit spolupatričnosti, vnímala som to ako zábavu. No postupne sa u mňa alkohol začal objavovať aj v týždni, napríklad po ťažkom dni v práci alebo keď som bola smutná či v strese.“
Hovorí, že spočiatku mala pocit, že má všetko stále pod kontrolou: „Bolo pre mňa normálne, že som počas toho, ako som bola v práci, rozmýšľala nad tým, že si dám po ťažkom dni pivo. Bol to pre mňa relax. Hovorila som si, že veď takmer každý to takto robí, vidíme to predsa aj vo filmoch, seriáloch.“
Nina si takto z pitia postupne vytvárala návyk. Pila vtedy, keď bola smutná, ale aj vtedy, keď bola šťastná a chcela sa odmeniť. Začala si všímať, že to nie je v poriadku, no z rozbehnutého vlaku už nedokázala vystúpiť.
„Postupne sa z alkoholu stal nástroj. Už to nebola zábava, ale spôsob, ako zvládať emócie a realitu. Pila som preto, aby som utíšila svoje myšlienky,“ vybavuje si, ako sa jej nenápadne začala situácia vymykať spod kontroly.
„Ďalším štádiom bolo o tom, že som potrebovala viac alkoholu. Nedalo sa mi bez neho existovať. Pila som, aj keď som nechcela,“ tvrdí s tým, že v tomto životnom období stratila veľa kamarátov a rozpadlo sa jej niekoľko vzťahov.
„Prišlo psychické aj fyzické vyčerpanie. Zmizla zo mňa všetka radosť, zostalo len sklamanie. Alkohol ovládal každý jeden môj deň,“ opisuje, ako prepadla závislosti.
Hovorí, že už si popredu v hlave neplánovala dni, keď bude piť. Plánovala si, kedy bude musieť byť triezva: „Pretože som vedela, že budem šoférovať, pôjdem k doktorovi a podobne.“
Keď sa nenapila, prišli úzkosti a depresie. Často si však spomenula na známu vetu „klin sa klinom vybíja“, a tak problémy, ktoré jej spôsobil alkohol, riešila alkoholom.
V opitosti sa jej stali rôzne nepríjemné situácie. V rámci svojho vyliečenia si niekoľko z nich spísala a občas sa k nim v spomienkach vracia, aby si pripomenula, že sa už do podobného stavu nikdy nechce dostať.
„V pamäti mi utkvelo napríklad to, ako som bola do šiestej rána na diskotéke. Potom mi došlo, že o hodinu musím ísť do práce. Volala som preto šéfovi a v opitosti mi nenapadla lepšia výhovorka ako tá, že ma zadržala kriminálna polícia a musím ísť na výsluch. Keď som vytriezvela, strašne som sa hanbila. Teraz sa na tom smejem, no vtedy to bolo naozaj smutné,“ spomína si.
Toto bol jeden z momentov, ktorý zapadal do skladačky nepríjemných problémov. No tie napokon Ninu prinútili, aby s alkoholom skončila. I keď si posledných päť rokov svojej závislosti uvedomovala, že má problém, vyvrcholením však bol jeden večer.
„Pamätám si to celkom presne. Štrnásteho februára pred dvoma rokmi som išla s mamou na večeru do reštaurácie. Už cestou tam som si hovorila, že sa nesmiem opiť a pokaziť to. Nakoniec som sa však opila, mamu som poslala domov s tým, že ja sa idem ešte zabaviť do mesta. Tri dni som sa nevrátila domov,“ spomína si na zlomový moment.
Po tomto sa rozhodla vyhľadať odbornú pomoc. Navštívila psychiatra a na jeho odporúčanie sa rozhodla nastúpiť do resocializačného centra, no ešte čakala na uvoľnenie miesta.
Mohla ísť predtým na detox, no ten sa rozhodla absolvovať sama doma. Hovorí, že prvé týždne vôbec nedokázala spať. Bola nervózna a veľmi sa potila, no napokon to zvládla pretrpieť.
„Bola som zo seba strašne sklamaná. Nechodila som von, pozerala som od rána do večera televízor a čakala som len na to, kedy mi zavolajú, že môžem ísť,“ hovorí.
Telefonátu sa napokon po mesiaci dočkala. Do zariadenia ju odviezla jej mama: „Hanbila som sa ako pes. Bála som sa, stresovala som. Ale boli ku mne veľmi milí, potom som sa upokojila.“
V centre strávila šesť mesiacov. Za ten čas stretla mnoho ľudí a ako hovorí, uvedomila si, že závislosť môže postihnúť naozaj kohokoľvek: „Boli tam všetky generácie, od 17-ročných ľudí až po 70-ročných. Stretla som tam aj úspešných ľudí, ktorí toho v živote veľa dosiahli, napríklad aj športovcov. Závislosť si skutočne nevyberá, koho dá dole.“
Návrat do bežného života bol pre ňu náročnejší, než čakala. Prvý rok sa stránila bežným spoločenským aktivitám, chodila len do práce a rovno domov.
V centre ju vraj pripravovali na to, že sa môže stať aj to, že znova siahne po alkohole. A napokon k tomu došlo. Opisuje, ako sa po vrátení z liečenia dvakrát opila: „Hovorili nám, že aj toto môže byť súčasťou liečenia a abstinencie. Ale aby sme to nezvládali, pretože dôležité je to, čo urobíme potom.“
Tieto situácie ju podľa jej slov utvrdili v tom, že chce v abstinencii pokračovať. Nevedela si predstaviť, že by sa znova vrátila k starému spôsobu života.
Keď sa z liečenia vrátila, rozhodla sa svoj príbeh zdieľať na sociálnych sieťach. Rozpráva aj o svojich skúsenostiach a o tom, ako sa na všetko pozerá s odstupom času.
Z pohľadu abstinujúcej alkoholičky vníma nedostatky najmä v diskusii o následkoch pitia: „Alkohol vidíme v reklamách, filmoch, seriáloch. Ukazujú nám, ako nejaký džentlmen elegantne popíja pohár whisky. Ale už neukážu, ako ten pán môže skončiť. Že to môže mať fyzické či psychické následky.“
Rovnako aj vo svojom okolí vníma, akou odľahčenou optikou sa nazerá na závislosť od alkoholu.
„Všimla som si, že keď ide o pitie, veľa ľudí sa obhajuje. Tvrdia, že veď oni predsa veľa nepijú, iba cez víkendy alebo si dajú pár pohárikov večer po práci. Alebo že predsa nepijú tvrdý alkohol, ale len víno či pivo,“ hovorí s tým, že aj toto môže byť jedným z krokov ku závislosti a dodáva, že ona tiež pila prevažne „iba“ pivo.
Jej blízke okolie rozumie tomu, prečo nepije. No občas príde do kontaktu s ľuďmi, kde by porozumenie hľadala len ťažko.
„Buď ma vysmejú, že veď predsa každý pije, niektorí aj viac a je to podľa nich v poriadku. Alebo to prosto berú na ľahkú váhu,“ doplnila s tým, že aj v týchto reakciách vidí problematiku toho, ako sa pitie alkoholu zľahčuje.
Ako sama tvrdí, dnes je už však aj s takýmito reakciami vyrovnaná a dôležité je pre ňu najmä to, že odpustila sama sebe.
„To je to najdôležitejšie, že som si odpustila. A rovnako aj ľuďom, ktorí mi ublížili, aj keď o odpustenie nežiadali. Nehovorím, že som zabudla, to nie, často si pripomínam všetky zlé situácie. Ale vnútri v sebe som si odpustila a mohla som sa tak posunúť ďalej,“ uzatvára Nina.
Alkohol medzi mladými už vychádza z módy, generácia Z pije najmenej zo všetkých. Viac v archívnej reportáži z Televíznych novín:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
