Niektorí jeho spolucestujúci zvracali. Cesta na najodľahlejší kontinent sveta nie je pre slabé žalúdky.
Z konca sveta šiel cez najhlbší prieliv na Zemi až na najodľahlejší kontinent. Inými slovami, z Ushuaie, teda najjužnejšieho mesta na svete, sa plavil na lodi až na Antarktídu. A všetko si dôkladne zdokumentoval na Instagrame, kde ho sleduje 117-tisíc ľudí.
Cestovateľ, fotograf a rodák z Trenčína Šimon Snopek sa nedávno vrátil z miesta, ktoré vyzerá ako z inej planéty. Pred cestou však na internete narážal aj na rôzne konšpirácie o „stráženej oblasti“ či údajnej plochosti Zeme.
V rozhovore priblížil, ako sa na biely kontinent môže dostať bežný Slovák, čo ho počas cesty prinútilo siahnuť po lieku na žalúdok, alebo prečo musia cestujúci pred odchodom absolvovať zdravotné vyšetrenie.
Viac nám prezradil aj o živote na expedičnej lodi, kempovaní priamo na pevnine Antarktídy či o tom, ako prísne pravidlá chránia jedno z posledných takmer nedotknutých miest na svete. Sú také prísne, že na Antarktíde nemohol vykonávať ani veľkú potrebu.
Poďme to uzavrieť raz a navždy. Zistil si na Antarktíde, či je Zem guľatá?
Zistil som, že pravdepodobne je. Človek sa často dočíta niečo, nejaké konšpiračné teórie, že by tam bola nejaká strážená oblasť alebo nejaké múry. Prípadne, že by nás púšťali len tam, kam chceli. Nič z toho. Je to normálna krajina plná ľadu.
Naozaj si na internete videl nejaké konšpiračné teórie?
Samozrejme. Predtým som si to pozeral, aby som teda vedel, z čoho čerpať. Dokonca aj pod mojimi videami malo veľa ľudí hlavne na Facebooku tendenciu inklinovať k takýmto názorom.
Ako najrýchlejšie sa na Antarktídu dostane bežný Slovák, ktorý si chce splniť svoj cestovateľský sen?
Myslím si, že fyzicky priamo na kontinent sa dá najjednoduchšie dostať z Argentíny, z najjužnejšieho mesta Ushuaia. Ja som letel z Viedne cez Frankfurt do Buenos Aires a odtiaľ ešte vnútroštátnym letom zhruba štyri hodiny na juh. Ushuaia je taká brána do Antarktídy, odkiaľ vyrážajú expedičné lode, hovoria o nej aj ako o konci sveta. Odtiaľ potom človek nastúpi na loď a plaví sa na Antarktídu.
Myslím, že sa dá ísť aj z Austrálie alebo z Juhoafrickej republiky, ale ja odporúčam ísť touto loďou.
Koľko trvá samotná plavba?
Bežná cesta väčšou expedičnou loďou trvá približne dva dni. Menšie lode to môžu mať aj dlhšie, závisí to od počasia. Ide sa cez Drakeov prieliv, čo je podľa mnohých najnebezpečnejšia časť mora, kde sa stretávajú tri oceány. Nie je to nič príjemné, dosť intenzívne na žalúdok aj na hlavu. Ani neviem, k čomu by som to prirovnal.
Zažil si aj ty nejaké vlny?
Zažil. Neboli to síce 12-metrové extrémy, boli také bežné, myslím päť- či šesťmetrové. Najprv som myslel, že to bude v pohode, aj keď mi ľudia radili, nech si dám tabletku. Už som zažil kadečo, ale druhý deň som už siahol po jednej, ktorú som si kúpil ešte v Ushuaii v lekárni, vraj sú tam najlepšie.
Keď tam pôjdete, nenoste si svoje zo Slovenska, v Argentíne ich majú špeciálne určené na toto. Myslím, že som skončil ešte dosť v pohode, lebo som na lodi videl mnoho Číňanov, ktorí hádzali tyčky. Normálne, že za pochodu išli a zaradom vracali.
Pred plavbou si absolvoval aj špeciálne lekárske vyšetrenie. Uvedomil si si vtedy, že keď sa ti niečo stane, tak máš najbližšiu pomoc dva dni cesty?
Moja predstava bola, že tie lode majú nejaký heliport a že keď sa niečo stane, tak tam priletí vrtuľník a evakuujú nás, ale nie je to tak. Musel som absolvovať špeciálne lekárske vyšetrenie, ku ktorému mi poslali dokumenty. Navštívil som svojho obvodného doktora, ktorý mi spravil komplexné vyšetrenie, čo sa týka srdca, lebo na tieto plavby chodia väčšinou aj starší ľudia.
Jednak je najbližšia pomoc dva dni cesty, lebo žiadne lietadlo po vás nepríde a na tej lodi sa nedá pristáť. Jedine, že by sa kapitán rozhodol, že to otočí. Vraj sa ešte deje to, že keď sa lode pri Antarktíde obmieňajú, tak ich poprosia a môžu človeka zobrať skôr. Človek by mal byť naozaj fit, nemal by mať nejakú pokročilú chorobu alebo nejaké problémy, o ktorých nevie. Na lodi síce je doktor, ale slúži len na elementárne veci, možno na odreniny, ale určite nerobí nejaké operácie slepého čreva. To by bol veľký problém.
Pokiaľ by sa ti teda stalo niečo vážne, ako tým Číňanom, musel by si čakať s ostatnými?
Presne tak. Nepríde po vás žiaden vrtuľník. Jediná cesta je, že sa kapitán podľa závažnosti rozhodne ísť hneď naspäť. Bolo mi povedané, že sa už párkrát stalo, že to bola otázka života a smrti nejakého pasažiera a kapitán sa rozhodol, že otočí loď a vrátili sa kvôli tomu. A dobre spravil, lebo ten človek musel podstúpiť operáciu a vďaka tomu prežil.
Presuňme sa k pozitívnejším témam. Z fotiek to vyzerá tak, že si sa plavil na luxusnom 5-hviezdičkovom hoteli. Mal si jednu z tých lepších kajút?
Ja som mal základnú kajutu, úplne tú najlacnejšiu, ale bola na lepšej lodi. Bol som na lepšej lodi, než je zvykom, ale kajuta bola základná. Jedno okno, kúpeľňa a posteľ.
Reštaurácie, sauna, vírivka, fitko, bežecká dráha. Takúto infraštruktúru by tej lodi závideli aj niektoré slovenské obce. Chýbalo ti tam vôbec niečo?
Na lodi mi asi nechýbalo nič. Ja som šiel s jednou z tých lepších, luxusnejších spoločností, čiže tam toho bolo až príliš. Už som sa cítil až blbo, že by som asi mal viac trpieť.
Nie je zvláštne dostať sa na jedno z posledných nedotknutých miest na svete takýmto komfortným spôsobom?
Určite som nad tým premýšľal. Je to paradox. Dá sa tam však dostať aj viac dobrodružnými loďami, kde sa človek stane doslova členom posádky a pomaly musí kontrolovať plachtu. Nabudúce by som chcel zažiť aj niečo takéto.
Tá cenovka je vysoká, začína sa na 9 000 eurách a láka takú klientelu, ktorá chce mať o všetko postarané, takže to dáva zmysel.
Cena bola čisto za loď medzi Ushuaiou a Antarktídou? Letenky v tom neboli?
Neboli. Viem, že niektorí si kúpili aj balík s letenkami, ale toto bolo čisto len za expedíciu z Južnej Ameriky.
Poďme k jedlu. Na výber si mal zo švédskych stolov, aj z bežného menu. Vyskúšal si aj niečo z tamojšej kuchyne? Videl som, že si si na raňajky neodpustil praženicu.
Tamojšia kuchyňa asi na Antarktíde ani neexistuje. Ale ja som sa pýtal, či budeme jesť tučniakov alebo niečo zaujímavé, ale nestretlo sa to s pochopením. Bola tam len klasická svetová kuchyňa, ako v hocijakom hoteli.
Keď som sa pýtal ohľadom tých tučniakov, tak vraj ani v minulosti sa nejedli, lebo majú veľa tuku a peria. Nebolo by to príliš chutné.
Myslel som skôr juhoamerickú kuchyňu a morské plody, ale dúfal som, že spomenieš tučniakov.
Haha. Vieš čo, čakali sme v Argentíne počas Nového roka a radšej sme si dali rezervu, lebo veď, vieme, aké je to cestovať cez sviatky. V Argentíne sme teda boli nejaké dva - tri dni, dali sme si tam nejaké steaky, keďže Argentína je tým veľmi známa.
Priamo na lodi to už bolo medzinárodné, aj čínski turisti si prišli na svoje, ale nič unikátne ako sob či ľadový medveď tam nebolo.
Vyskúšal si si aj otužovanie, prečo to vlastne ľudia robia? Koľko stupňov mala voda?
Ja to robím, lebo ma baví otužovať sa. Mám rád studenú vodu a ten pocit, ktorý telo zažije po tom, keď sa mu uvoľnia endorfíny. Veľa ľudí sa otužovalo na Antarktíde prvýkrát, aby to mali ako nejakú spomienku. Mohla mať nejaké dva, tri, štyri stupne? Nebolo to nič príjemné, ale určite to stálo za to v tom prostredí.
Okolo vás boli ľadovce, ale ľudia na tvojich videách sú v mikinách. Ty si si zabehal po palube v celkom ľahkom oblečení. Nebolo vám teplo?
Ja som si tiež myslel, že na Antarktíde bude neviem aká zima. Vlastne, v podstate, je, ale aktuálne je tam leto a je tam nejakých 0,5 stupňa, niekedy až 10 stupňov, čo je veľmi príjemné a zvládnuteľné. Ten druhý extrém je, keď je tam zima, od marca do novembra, vtedy tam môže byť až mínus 80.
Vtedy myslím, že ani tie expedičné lode nepremávajú, lebo je to zamrznuté. Okrem toho, že tam nebola až taká zima, tam bolo 24 hodín svetlo a po tom týždni mi to prišlo, ako keby som žil jeden kontinuálny deň. Už som to párkrát zažil, ale nie na také dlhé obdobie, že by som vlastne nonstop žil počas poludnia.
Dobre, že spomínaš to 24-hodinové svetlo. Vy ste priamo na pevnine kempovali. Vyspal si sa?
Ja som sa vyspal. Ja keď si ľahnem, tak zaspím. Ale bolo to zvláštne, že boli dve - tri hodiny ráno a bolo poludnie.
Keď si sa vracal z Antarktídy, prišlo ti v civilizácii zrazu niečo iné? Zmenilo to tvoj pohľad na svet?
Bol to najsilnejší zážitok, čo som zažil, lebo je to posledné nedotknuté miesto na Zemi. Asi aj kvôli tomu, že tam môžu byť hlavne vedci, aj keď turizmus sa už rozmáha. Nikto však nezasahuje do tej prírody, nie je tam žiadna infraštruktúra, ale ktovie, ako by vyzeral svet, keby sme do neho nezasahovali.
Bolo to pre mňa dosť emočné. Človek sa plaví dva dni z Argentíny cez úplne číry oceán, kde nič nevidí a zrazu v diaľke vidí tie ľadové steny, na ktoré dopadá slnko, tak to vyzerá, akoby bol človek na inej planéte.
S ako technikou si ty, ako dlhoročný fotograf, cestoval na Antarktídu?
Mal som so sebou klasicky fotoaparát Sony, ktorý používam a nejaké objektívy, ale veľa vecí som točil na športovú kameru alebo telefón. Je dobré mať nejaký väčší objektív, keď človek chce fotiť zvieratá, pretože veľryby mnohokrát len na sekundu niekde vyskočia a je ťažké byť pol metra od nich. Odporúčam si teda vziať teleobjektív na nafotenie toho reliéfu.
Keby si sa na Antarktídu mohol vybrať o 50 rokov ešte raz, myslíš si, že bude vyzerať rovnako ako dnes?
Dúfam v to. Myslím si, že sa nestane nič dramatické, je náročné niečo tam vybudovať, nejakú infraštruktúru, alebo postaviť niečo, preto sa do toho nikto nehrnie. Dúfam, že ju turizmus úplne nezničí.
Skôr ma zaujíma tá stránka turizmu. Pobehal si toho po svete už celkom dosť. Nezačnú tam rásť nejaké hotely?
Ten turizmus je pod prísnymi opatreniami, je tam organizácia, ktorá sleduje, že všetci spĺňajú určité pravidlá. My sme mali niekoľkohodinový brífing cestou tam o tom, ako sa musíme dezinfikovať. Keď sa vrátime z pevniny, tak musíme zo seba zmyť všetok sneh, lebo má niekoľko tisícok rokov a niektoré baktérie, čo sú tam, nie sú v našom svete v poriadku. Takže som si domov nemohol zobrať ani žiaden kamienok. Ľudia, ktorí boli za nás zodpovední, to prísne pozorovali.
Keď sme spali na pevnine na Antarktíde, tak sme dokonca nemohli vykonávať ani veľkú potrebu. Mali sme spravenú takú provizórnu, prenosnú toaletu na malú potrebu, ktorá sa potom zobrala späť na loď, ale veľká potreba sa tam ani nemohla vykonávať. Ja som sa teda pýtal, že keď niekomu bude treba, čo má robiť? Nikto mi neodpovedal.
Presne toto som sa chcel spýtať. Ako by sa to teda riešilo? Ty piješ kávu, behávaš, vieme, ako fungujú tieto procesy v tele.
Keď som vedel, že budeme spať na pevnine, tak som sa tak aj deň predtým stravoval a prispôsobil tomu svoje fungovanie, aby som nemusel takú situáciu riešiť. Navzájom sme si pomohli postaviť takú stenu z ľadu, kde sa umiestnil mobilný pisoár.
Predpokladám, že toto je tvoj cestovateľský vrchol. Je tu ešte niečo, čo chceš vidieť? Za čo by si bol ochotný zaplatiť ešte viac?
Antarktída bol môj dlhoročný sen, ale je tu ešte veľa miest. Aktuálne presúvam svoj záujem na Nový Zéland, keďže je veľmi populárne prejsť to tam na dodávke a to je možno taký môj ďalší cieľ. Odhliadnuc od svojich ciest, čo robím, tak asi ten Nový Zéland. Prejsť ho karavanom dookola.
Na Mesiac ísť nechceš?
Nebránil by som sa tomu, keby prišla taká možnosť, ale asi by mi zatiaľ vystačilo poriadne preskúmať túto našu planétu. Samozrejme, ak by ma niekto rád sponzoroval, tak budem vďačný.
Ak hľadáte prácu snov a neprekáža vám polárna zima, spozornejte. Výskumná stanica v Antarktíde sa obzerá po nových zamestnancoch. Viac sa dozviete vo videu nižšie.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
