Peter Dubovský by nebol taký unikát. Lenže Róbert Vittek musel zástupcom Realu Madrid povedať, že nepríde. Kata majstrov sveta nepoložili ani spackané prestupy do Neapola, Interu Miláno, Olympique Marseille či Bayernu Mníchov. „Ale životnú ponuku som odmietol sám,“ odkrýva pre TVNOVINY.sk gólový hrdina z Afriky, za ktorého kedysi ručil aj legendárny Franz Beckenbauer. Dnes dobre vie, že robiť športového riaditeľa v Slovane je ťažšie ako hrať na MS.
„Kto na majstrovstvách sveta strelí tri góly, tomu kúpim auto,“ motivoval pred odchodom do Juhoafrickej republiky agent Karol Csontó. „A čo keď dá niekto štyri?“ ozval sa Vladimír Weiss mladší. „Ten nech si vyberie aj značku,“ mávol rukou známy manažér.
Niekto hore to tak chcel. Slovensko pri svojej historicky prvej účasti na šampionáte šokovalo svet. Do dôchodku posielaný Róbert Vittek penaltu proti neskorším finalistom z Holandska premenil so zatvorenými očami. Hoci odohral o tri zápasy menej, so štyrmi gólmi len o jeden zaostal za najlepším strelcom turnaja. O pätnásť minút neskôr pípla Csontóovi esemeska.
Stálo v nej – Porsche Cayenne.
„Kiežby sme toľko múdrych ľudí, čo na tribúnach, mali aj na čele republiky,“ povzdychol si s úsmevom Futbalistu roka 2006. Ak jeho myšlienky dokážete čítať medzi riadkami, ľahko zistíte, že nebol výnimočný len na trávniku.
Aj v knihe o majstrovstvách sveta 2010 patríte medzi desať najlepších hráčov celého šampionátu. Vaše meno sprevádza nápis „niekto hore to tak chcel“. Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie Juhoafrická republika?
Jeden z najväčších, ak nie úplne najväčší úspech slovenského futbalu. Na svetový šampionát nechodíte každý deň, naša krajina to dosiaľ dokázala iba raz. O necelý mesiac sa však unikátna príležitosť naskytne opäť. Bol by som nesmierne rád, ak by sa chlapcom podarilo prebojovať do Ameriky.
Pred šestnástimi rokmi vás tréner Weiss aj po dvoch nevydarených dueloch ubezpečoval, že vaša chvíľa ešte len príde. Pred súbojom s Talianskom vraj doviedol i psychológa.
Nie vyslovene psychológa, skôr motivátora. Nespomínam si, či bol s nami v šatni aj pred zápasom, ale venoval sa nám už na sústredení. Vedeli sme, že do Afriky odchádzame ako outsider, zmierení s tým, že zrejme nevyhráme všetky zápasy a nepostúpime suverénne ďalej, no šli sme sa o to pobiť. V skupine nás čakali úradujúci majstri sveta a ďalšie dva mimoriadne kvalitné tímy. Nový Zéland možno v ľuďoch evokuje niečo iné, ale aj dnešný futbal dokazuje, ako ďaleko sú už takmer všetky krajiny, kým ta naša trošku zaspala. Do tretieho duelu sme vstupovali s vedomím, že niet čo stratiť, a preto si ho musíme užiť tak, akoby na MS mal byť naším posledným.
A práve vďaka tomu nebol.
Presne tak. Pred vstupom na trávnik sme si ako posledné povedali, že „táto partia sa už pokope zrejme nikdy nestretne“. A potom sme, aj prispením šťasteny a niekoho zhora, odohrali jedno z najpamätnejších stretnutí v dejinách Slovenska.
Podľa Kamila Kopúnka v ten deň šľahala z tímu taká energia, že by vyhral aj nad Španielmi. Všetci vraj boli presvedčení, že to jednoducho zvládnete, aj maséri či kustódi. Naozaj ste si až tak verili?
Samozrejme, každý sa chcel ukázať, navyše, Taliani takisto neboli v optimálnej situácii, zápasom proti nám chceli rovnako zabudnúť na zlý štart. Nemali sme čo stratiť.
No vonku, vo fanúšikovských táboroch, vám nedôveroval azda nik.
Nečudujem sa. Keď v súboji o všetko vyzývate úradujúcich svetových šampiónov, málokto na vás staví, obzvlášť po úvodných zápasoch, ktoré nám nevyšli. Hoci, opakujem, treba rešpektovať aj kvalitu súpera. My sme však v Johannesburgu cítili istú podporu aj od domácich priaznivcov, najmä na štadióne, kde síce sedelo dosť fanúšikov z Talianska, no stále prevládali Afričania, ktorých samozrejme dopĺňali naši. A tým, ako sa duel vyvíjal, sa tribúny čoraz viac prikláňali na našu stranu.
Komentátor Marcel Merčiak kričal do mikrofónu „fantázia v pohybe, píše sa tu história“. Čo šlo hlavou po druhom či treťom góle do siete Talianska vám?
Pocit hrdosti, že som Slovák. A zadosťučinenia za všetko, čo som futbalu obetoval. Že naša malá krajina môže spraviť dieru do sveta a je len krôčik vzdialená od dobytia veľmoci akou je Taliansko. Človek zabudne na všetky starosti, ktoré mu strpčujú život.
Stopér Juventusu Giorgio Chiellini vám pritom v členku nechal dva štuple. Vtedy to asi nebolelo.
Vôbec, v takej eufórii necítite nič. Šiel by som ďalej aj so zlomenou nohou, dva štuple v členku mi absolútne nevadili. No po zápase sa už bolesť dostavila. (smiech)
Ak by ste mohli spätne na MS zmeniť jednu vec, bola by to tutovka proti Holandsku?
Určite. Vysoký brankár Stekelenburg vo väčšine prípadov chodil na zem, pred súbojom som si ho podrobne študoval, no práve vtedy zostal stáť ako kameň a ja som ho trafil. Moje vyhodnotenie a riešenie situácie, bohužiaľ, nebolo správne. Bol to kľúčový moment, mal som to urobiť inak.
Penaltu v nadstavenom čase ste premenili so zatvorenými očami a stali sa piatym najlepším strelcom šampionátu. No všetci hráči – Thomas Müller, Wesley Sneijder, Diego Forlán aj David Villa – ktorí boli pred vami, odohrali až o tri zápasy viacej. A to vás pred MS ako 28-ročného niektorí „experti“ už posielali na futbalový dôchodok.
Tak to u nás, žiaľ, chodí, nemenný trend. Máme veľmi kvalitné publikum, ktoré vie byť fantastické, ale tiež veľmi náročné, niekedy až zarážajúco. Keby sme toľko odborníkov, trénerov a múdrych ľudí, koľko na tribúnach, mali na čele republiky, tak by sa tento štát mal oveľa, oveľa lepšie. A ja si skutočne prajem, aby sa Slovensko malo lepšie, preto ma to mrzí.
Našťastie som veľa rokov pôsobil v zahraničí a život mi ponúkol aj iný pohľad na veci. Pretože vie byť iný – vo vyspelých krajinách, podotýkam. Asi vďaka tomu som si podaktoré reči nepúšťal k srdcu a stále sa snažil robiť to, čo som vedel najlepšie.
Porsche od Kamila Csontóa ešte máte?
(Smiech) Už nie. Karol povedal, že tomu, kto na MS strelí tri góly, kúpi auto. Ale ten, kto skóruje štyrikrát, si bude môcť sám vybrať aj značku. No môj výber bol asi nad rámec rozpočtu. Tak sme sa naň v podstate zložili.
Je opakovateľné, čo ste dosiahli? Individuálne i tímovo.
Čo by nie, všetko sa dá. A, ako som povedal, o tri týždne je tu skvelá príležitosť spraviť prvý krok. Potom príde možnosť zažiariť aj na mundiale. Vieme, aká skupina nás v prípade postupu čaká, pre niekoho možno nie veľmi atraktívna, no jednoznačne s oponentmi, akých sa vo formáte na jeden zápas dá zdolať.
Naši teda na konci marca postúpia cez Kosovo i lepšieho z dvojice Rumunsko – Turecko?
Budem tomu pevne veriť. Samozrejme, človek si nikdy nemôže byť ničím istý, ale ja chalanom fandím do plných. Veľkou výhodou bude domáce prostredie, majú možnosť postúpiť pred vlastným publikom. Dúfam, že sa jej chopia.
Kto zo súčasnej generácie by zapadol do zostavy za vašich čias?
Určite Stano Lobotka, herný mozog, hoci my sme mali v strede poľa Zdena Štrbu a na scénu práve prichádzal Juro Kucka. Ďalej iste Dávid Hancko. Minimálne traja či štyria by pre náš tím boli veľmi zaujímaví.
A bude niekto z nich môcť po šampionáte napísať agentovi, aby mu kúpil auto za takmer 200-tisíc?
(Smiech) Verím, že aspoň jeden z agentov bude mať možnosť dať na stôl takúto ponuku.
Aj napriek tomu, že anketu Futbalista roka vyhral útočník naposledy v roku 2006? Volal sa Róbert Vittek.
Nuž, vpredu nás trošku tlačí topánka. Po niektorých sezónach by si toto ocenenie možno zaslúžili ofenzívnejší hráči, no dlhé roky sme sledovali naháňačku Škrtel – Hamšík a po novom Škriniar – Lobotka. Teda, vyhrávajú skôr defenzívnejšie typy.
V podcaste VAR ste sa s Martinom Škrtelom zhodli, že Francesco Calzona po lete 2026 už Slovensko viesť nebude. Ak by naozaj skončil, myslíte, že ho nahradí domáci alebo opäť zahraničný tréner?
Toto si, pravdupovediac, odhadnúť netrúfam. No ak využijem čisto sedliacky rozum, ako prvé mi zišlo na um, v akých problémoch sa momentálne nachádza SFZ. Preto, intuitívne, tipujem skôr niekoho z domácich radov.
Ktorý slovenský kouč má podľa vás dostatočnú kvalitu, aby mohol šéfovať reprezentácii?
Pri všetkej úcte k ostatným trénerom, medzi ktorými by sme akiste vedeli nájsť možných adeptov do budúcna, mi ako odpoveď napadá len meno Vladimír Weiss starší. Spĺňa všetky atribúty kouča schopného viesť náš národný tím. Ale ten má platnú zmluvu v Slovane.
Po majstrovstvách sveta 2010 ste podľa vlastných slov čakali veľký prestup, no kvôli rôznym príčinám neprišiel. Túžil vás podpísať napríklad SSC Neapol. Aj iní giganti?
Podpis s Neapolom bol nesmierne blízko, no napokon to nedopadlo podľa mojich predstáv. Prehnaná dôverčivosť či lojalita voči istým ľuďom ma vyšla veľmi draho. No zrejme som to v živote tak mal napísané. Dnes, po rokoch, sa nad tým už vôbec netrápim.
Mnoho ľudí možno nevie, že vás už v mládeži chcel Real Madrid. Zmluvu ste mali doma na stole.
Mal, to je pravda. Lenže, krátko pred prestupom som sa zranil v zápase, do ktorého som pôvodne ani nemal naskočiť. A transfer padol.
Reprezentoval som do 19 rokov, no za tri žlté karty dostal stopku a tak cez víkend nenastúpil. Poslali ma preto v utorok zahrať si za sedemnástku. A tam sa to stalo. Zástupcovia Realu mali vo štvrtok prísť za mnou, podpísať zmluvu. Oznámili sme im, že nemusia chodiť. Zranenie bolo natoľko vážne, že mi za istých okolností mohlo ukončiť kariéru.
Zavolať v šestnástich zástupcom Realu Madrid, že nemôžete prestúpiť, muselo byť príšerné.
Nebolo to jednoduché. Ale v šestnástich rokoch, našťastie – nanešťastie, ešte hlavička nepracuje tak, ako v dospelosti, na život sa dívate trochu inak. Mentálne nastavenie mi pomohlo, vždy som robil maximum, aby som mohol hrať futbal čo najdlhšie a nezabrzdilo ma toto ani ďalšie zranenia. Zakaždým som veril, že môj príbeh nekončí, že sa vrátim silnejší. Že si na svoju šancu proste počkám.
Keď dnes v televízii sledujete „biely balet“, nepichne vás niekde pri srdci myšlienka, že tam kdesi v archíve Madridu možno dodnes leží váš nevyplnený spis?
(Smiech) Nie, také myšlienky ma našťastie netrápia. Realu ale fandím, odmalička, najmä preto, že tam ako jediný Slovák v histórii prestúpil Peter Dubovský, môj veľký vzor, ktorý som chodil obdivovať na zápasy i tréningy.
Nemusel byť taký unikát...
(Smiech) Nemusel, veru, ale vidíte, napokon ním ostal.
Asi žiadnemu slovenskému futbalistovi nestroskotalo v hodine dvanástej toľko prestupov, ako vám. Navyše do veľkoklubov – Inter Miláno, Fenerbahce, Olympique Marseille, Blackburn Rovers, Hamburg, Dynamo Kyjev, Štuttgart, na zozname vás mal Bayern Mníchov... Zabudol som na niekoho?
(Smiech) Bolo toho naozaj dosť. No chýbalo mi šťastie. Jeden, druhý, tretí i posledný z klubov, ktoré ste spomenuli, mal reálny záujem. Niekde sa medzi sebou nedohodli zástupcovia, inde som si už takmer obliekal nový dres, ale administratíva nestihla „uzávierku“. Ťažko sa mi k tomu vracia, môj životopis mohol vyzerať úplne inak. Lenže nie vždy záleží len na rozhodnutí hráča. Niektorým futbalistom možno šťastie prialo viac a niekam sa dostali, hoci nemali takú kvalitu, ako si ľudia na základe ich pôsobísk mysleli. Iní zase veľkoklubovou kvalitou disponovali, no osud bol proti. To sa v živote deje bežne.
Raz za váš prestup orodoval aj legendárny Franz Beckenbauer. Ani to nestačilo.
Ako hovoríte. To sú veci, ktoré ľuďom vysvetlíte len ťažko, navyše, samochvála vždycky smrdí, nie je to zrovna želané hobby, preto o nich nikde nerozprávam. Minulosť ich pochovala.
Životnú ponuku z Dynama Moskva ste ale v 24 rokoch odmietli vlastnou hlavou.
Áno. Keď ste na zozname Bayernu Mníchov, dohodnutý s Hamburgom, Brémami či Štuttgartom, odmietnete možno aj kontrakt snov z Dynama Moskva. Finančne by mi jednoznačne zmenil život, núkali mi astronomické peniaze. Ale vybral som si inú cestu.
Telefónne číslo namiesto výplaty?
Presne, možno ešte viac, než telefónne číslo. No dnes už môžem len spomínať a opakovane prehodnocovať to, čo sa nedá zmeniť. Keby som sa v rovnakej situácii ocitol s terajším rozumom, možno by som sa rozhodol ináč. Ale tak život nefunguje.
Vo veľkokluboch ste ich síce nestretli, ale po kariére boli vašimi spolužiakmi aj hviezdy ako Kaká, Didier Drogba, Andrej Aršavin či Julio Cesar. Diplomom vás ocenil šéf UEFA Aleksander Čeferin. Dobrý kolektív?
Výborný, až som zostal v nemom údive. Tých ľudí som predtým vídal len v televízii, niektorých som možno mal česť spoznať počas vzájomných zápasov, ale zďaleka nie tak detailne a osobne. Študovali sme spolu tri roky, stali sa z nás blízki priatelia, až si dovolím tvrdiť, že hocktorému z mien, ktoré ste spomenuli, môžem kedykoľvek zavolať a pozhovárať sa. Nie každý má číslo na prezidenta UEFA či možnosť raňajkovať s Kakom a debatovať o rodinných alebo súkromných záležitostiach. To sú veci, ktoré mi nik nezoberie, kúpiť sa nedajú.
Aj vďaka tomu dnes sedíte na manažérskej stoličke účastníka Ligy majstrov a najlepšieho klubu v histórii Slovenska. Povedzte – je ťažšie hrať na majstrovstvách sveta alebo byť športovým riaditeľom Slovana?
(Smiech) Jednoznačne byť športovým riaditeľom v Slovane Bratislava, to vám dosvedčí asi každý. Ja si však svoju prácu veľmi vážim, cesta k nej nebola jednoduchá a určite som ju nedostal za zásluhy alebo za to, ako sa volám. Uvedomujem si, že na mojom kresle túži sedieť veľmi veľa ľudí a rovnako veľa ľudí nechce, aby som tam sedel práve ja. S týmto sa musím dennodenne pasovať a každú chvíľu dokazovať, že si svoju pozíciu zaslúžim.
Zmenil za tých takmer 20 rokov tréner Weiss?
Myslím, že ľudia sa vo svojich základoch príliš nemenia. Je emočný, impulzívny, vie prejaviť, čo prežíva, ale na lavičke sa chová inak ako mimo nej, kto nezažil, nemôže vedieť. Nejaké malé zmeny tam asi prirodzene sú, ale vo svojej podstate je to stále ten istý úspešný tréner. Niektorými milovaný, inými nenávidený, ale to v zásade platí o každom jednom človeku. Aj o mne, trebárs.
A váš vzťah? Kedysi ste boli jeho zverencom, dnes ste jeho kolegom, ba v istých veciach nadriadeným. Napriek tomu si netykáte.
Náš vzťah zostal, povedal by som, rovnaký – kamarátsko-profesionálny. Ku trénerovi chovám, za všetko, čo dokázal, obrovský rešpekt. Samozrejme, na papieri som kvázi jeho nadriadený, ale vieme, že tak by to možno fungovalo len v štruktúrach bežného klubu. Pán Weiss má nadštandardný vzťah s majiteľom a jeho rodinou, takže spolupracujeme na trošku inej báze.
V čom sa nikdy nezhodnete?
(Smiech) Každý z nás má na futbal iný pohľad. Nie úplne rozdielny, no trošku odlišný. Ale to nevadí, netreba sa len hladkať a tľapkať po pleci, chyby robí každý. Preto je dôležité, aby sme si vymieňali názory a boli vhodne kritický. A nakoniec sa stretli niekde, kde to bude dávať zmysel pre všetkých. Vždy sa snažíme - a aj sa nám to našťastie darí - hľadať kompromisy.
Nemáte pocit, že sa mu vzhľadom na to, čo dosiahol a znamená v slovenskom futbale, nedostáva, najmä zo strany fanúšikov, málo rešpektu?
Myslím, že tréner si bezpochyby, či sa to niekomu páči alebo nie, zaslúži obrovský rešpekt. Za všetko, čo spravil nielen pre Slovan, ale pre celý slovenský futbal. No každý, samozrejme, má právo vyjadriť svoj názor. Niektoré veci nedokážem ovplyvniť ani ja, hoci by som chcel.
Pozrite si zostrih najslávnejšieho slovenského derby medzi Slovanom a Trnavou:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
