Strata mamy v detstve ju poznačila na dlhé roky. Smútok, o ktorom sa doma nehovorilo, a otec, ktorý bol často opitý, zanechali v Silvii hlbokú traumu. Dnes je z nej silná žena, ktorá sa rozhodla o svojej minulosti otvorene hovoriť a pomáhať tak aj ostatným.
Nasledujúci príbeh je o veľkej bolesti malého dievčatka a o silnej žene, ktorá z neho nakoniec vyrástla.
Silvia stratila mamu veľmi skoro. S odstupom času hovorí, že horšie ako smrť matky bolo to, že obrovská bolesť a smútok v nej uviazli na dlhé roky.
Následky detskej traumy si niesla až do dospelého života – do vzťahov aj rozhodnutí. A trvalo veľmi dlho, kým sa so všetkými potláčanými pocitmi vyrovnala.
„Myslím si, že najhoršia skúsenosť môjho detstva bola asi vtedy, keď som ako 9-ročné dievča prišla o mamu. Ale takým spôsobom, že si ten život vzala sama. Túto traumu som si vlastne veľmi dlho niesla až do dospelého života,“ uvádza Silvia.
Do redakcie nám nedávno prišiel list. List, v ktorom mladá žena opisuje svoje traumy z detstva. Po strate mamy vyrastala v prostredí plnom ticha, strachu a nepochopených emócií s otcom, ktorý pil. Následky detskej traumy si niesla až do dospelého života – do vzťahov, sebaobrazu aj rozhodnutí. Dnes už o tom dokáže hovoriť, a tak sme sa stretli.
„Detstvo si pamätám tak, že rodičia sa často hádali. Otec nebol doma. Cítila som z mamy, že je smutná a že by potrebovala mať niekoho pri sebe. Ale nebolo to tak. Pamätám si aj to, že sme nemali peniaze. Ako dieťa som bola často smutná, lebo som tam nemala takú tú lásku,“ vysvetľuje žena.
Silvia mala vtedy len deväť rokov. Hoci všetko nasvedčovalo tomu, že sa v rodine schyľuje k tragédii, ako dieťa tomu nerozumela.
„Na posledné Vianoce nám povedala, že to sú naše posledné Vianoce spolu. Aj keď sme stavali stromček, rozprávala nám s bratom, že už na budúci rok spolu stromček stavať nebudeme. Samozrejme, že som ako deväťročná nechápala, prečo také niečo hovorí. Cítila som však zvláštny nepokoj, že niečo s ňou nie je v poriadku,“ hovorí Silvia.
Posledný deň s mamou si pamätá, akoby to bolo včera.
„Pamätám si poslednú cestu na zastávku. Odišla s bratom na autobus a ja som išla peši do svojej školy. Vtedy ma objala a už to mi pripadalo zvláštne, lebo bežne sme to nerobili. Pamätám si aj to, ako som jej zakývala,“ spomína.
Vtedy videla mamu naposledy. Rozprávala nám o tom, ako prišla zo školy domov a mama zrazu nebola doma. No namiesto smútenia, sĺz či vysvetlenia, prečo mamy niet, nasledovalo v rodine zvláštne bolestné ticho. Žili spolu s otcom a bratom, každý v inej miestnosti. Otec smútok utápal v alkohole.
„V utorok zomrela a všetci okolo mňa sa začali tváriť, akoby ani neexistovala. Už v stredu to bolo, akoby tu nikdy nebola. Nerozprávali sa o nej, akoby nežila. Slovo mama mi nešlo do úst dlhé roky. Bolo to veľmi ťažké, veľmi veľká bolesť, asi najväčšia, akú som kedy zažila. Aj preto, že som to všetko potláčala a pocity som nedala von,“ hovorí Silvia.
Naučila sa, že emócie sa neprejavujú. V škole sa jej vysmievali, a tak klamala, že jej mama zomrela, lebo bola chorá. Rokmi si vytvorila obraz silnej vyrovnanej ženy, ktorá všetko zvláda. No bolesť ju ovplyvňovala každý deň.
„Nikomu som nehovorila, že mám každý deň úzkosť. Bola som z detstva naučená, že keď prejavím nejaký pocit, som slabá. Čo sa týka napríklad peňazí, tie sme nemali, a tak som to aj v dospelosti brala tak, že aj keď som ich mala, nič som si nedopriala. Vytvárala som si najhoršie možné scenáre, ktoré sa mi môžu stať,“ uvádza žena.
Jedného dňa si povedala dosť. Už sa nechcela báť, žiť v úzkostiach a hanbiť sa za niečo, za čo nemohla. Je matkou dvoch detí, má pekné a spokojné manželstvo a nechce, aby si z jej traumy čokoľvek preniesli do života jej dcéry. Navštívila preto odborníka a terapie jej veľmi pomohli.
„Vďaka terapii aj meditáciám, ktoré robím, som pochopila silu myšlienok. A že treba skúsiť odpustiť. Podarilo sa mi to. Ale nebolo to z jedného dňa na druhý. Chcela by som dať najmä iným ľuďom nádej, že vždy sa dá začať odznova. Musia však začať v sebe a malými krokmi pre seba niečo robiť,“ vysvetľuje.
Ani netušila, ako veľmi jej pomôže, keď sa zo svojej traumy vypíše. Sadla si a písala, až kým nebola kniha hotová. Dnes chodí na rôzne besedy, kde otvorene hovorí o tom, čo zažila, aj o tom, čo jej pomohlo. A že sa netreba hanbiť vyhľadať pomoc.
„Chcela som motivovať aj iných ľudí k tomu, že keď má človek naozaj ťažký život, dá sa to otočiť a zmeniť. Napísala som to za sedem dní a keď som to dokončila, zo mňa úplne všetko padlo. Akoby zo mňa spadol plný batoh kameňov. Už len to, že človek pomenuje svoj problém, môže znamenať, že zrazu nájde riešenie,“ uvádza.
Čo by dnes povedala svojej mame?
„V prvom rade asi to, že sa na ňu vôbec nehnevám. A že ju chápem – že asi nemala iné východisko, keď to spravila. A dúfam, že tam, kde je, je jej určite lepšie, ako bolo tu na tejto zemi. Verím, že sa ešte raz stretneme,“ dodáva.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
