Byť tu - tak znie podstata tvorby dokumentárnej fotografky Gabriely Teplickej. Naprieč rokmi vo svojich projektoch zachytáva tie najintímnejšie ľudské momenty. Jej fotografie zobrazujú cyklus celého života, od narodenia až po smrť. Nie preto, aby prikrášľovala realitu, ale aby ju s pokorou zaznamenala. Takú, aká je, v jej sile, zraniteľnosti aj tichu.
Vyzúva si topánky, aby jej kroky nikoho nerušili. Celý čas kontroluje, či nedýcha príliš hlasno. Či už stojí v kúpeľni pri matke, ktorá sa stará o svoju ťažko chorú dcéru alebo je v miestnosti, kde práve žena privádza na svet nový život, jej zámerom je byť tichou pozorovateľkou a rozprávačkou životných príbehov.
Dokumentárna fotografka Gabriela Teplická cez objektív pozoruje tie najtenšie hranice medzi životom a smrťou.
Zachytáva bežné momenty, ale aj také, ktoré na prvý pohľad môžu pôsobiť ťaživo. V niekom dokážu vyvolať smútok či strach, v iných zase vďaku a slobodu. No v každom prípade sa v jej podaní stávajú hlbokým svedectvom o ľudskosti a sile, ktoré nachádzame aj v tých najťažších chvíľach.
Teplická v rozhovore približuje svoju filozofiu dokumentárnej tvorby, v ktorej fotografia neslúži ako bytová dekorácia, ale ako zrkadlo nášho vnútra a nástroj na otváranie hlbokých otázok.
Rozpráva o tom, ako sa počas rokov dokumentovania pohanských rituálov v projekte Kruhy a paliatívnej starostlivosti v projekte Moment učila byť tichým a rešpektujúcim svedkom tých najintímnejších momentov, od príchodu nového života až po posledné výdychy.
Gabriela má za sebou roky práce, ktorá bola niekoľkokrát medzinárodne ocenená. Dlhodobo zachytávala osobné a intímne portréty svojej vlastnej rodiny, sedem rokov fotografovala pohanské sviatky a ženské rituály, vrátane dvoch domácich pôrodov.
„Na to som čakala štyri roky. Pôrodné duly museli spoznať, ako pracujem. Nielen ako fotografujem, ale aj ako sa správam na mieste, či som tichá, rešpektujúca, zodpovedná, ako následne pracujem s fotografiami a ako o týchto témach komunikujem,“ hovorí fotografka.
V rohu miestnosti bola len malá lampička, pôrodná dula si svietila čelovkou. Inak bola celá izba zahalená v tme a tichu. Gabriela si pevne uvedomovala, že proces nesmie nijak narušiť.
„Ak by sa to stalo, mohlo by to mať fatálne následky. Pracovala som s elektronickou uzávierku, aby nebolo fotoaparát počuť. Kontrolovala som aj to, či nedýcham príliš nahlas,“ opisuje.
Pri tomto projekte si uvedomila, že ak táto séria symbolizuje cyklus života, chcela by zachytiť aj jeho ďalšie obdobia, až po samotnú smrť.
„Vtedy som si povedala, že projekt Kruhy uzavriem a začnem fotografovať tému smrti. A udialo sa to veľmi prirodzene. Práve v tom čase začal vznikať mobilný hospic Most domov. Jedna z jeho zakladateliek, pani doktorka Zuzana Hajster Vozárová, poznala moju prácu z predošlého projektu a vedela, že by som chcela túto tému spracovať. Zároveň pracuje aj v Národnom onkologickom ústave,“ pokračuje v rozprávaní.
A tak sa Gabriela dostala k svojmu zatiaľ poslednému dlhodobému projektu Moment. Dokumentovala v ňom paliatívnu starostlivosť s cieľom ukázať verejnosti, že existujú rôzne možnosti dôstojného odchodu a odborná pomoc, o ktorej mnohí nevedia.
„Aby ostatní vedeli, že existuje takáto forma pomoci a ak sa náhodou ocitnú v rovnakej situácii, môžu ju dostať,“ vysvetlila.
Spolu s lekármi a sestrami navštevovala pacientov a ich príbuzných. Tých, ktorí s tým súhlasili, nafotila. Ku konkrétnym pacientom sa vracala opakovane, niektoré rodiny ju oslovili aj so žiadosťou, aby im zdokumentovala pohreb.
Okrem fotografovania práce zdravotníkov teda zachytila aj osobné rodinné momenty a starostlivosť blízkych o zomierajúceho.
V pamäti jej utkvel každý jeden ľudský príbeh, ktorý pozorovala cez objektív. Mimoriadne poučnými pre ňu boli chvíle strávené s Melániou – mladou ženou, ktorá trpela ťažkým ochorením.
Nafotila jej bežné dni strávené na lôžku a aj svadbu, ktorú usporiadali v nemocnici. Rodina si želala, aby prišla aj v jej posledný deň, keď sa s Melániou navždy lúčili. Poprosili ju tiež o to, aby fotografovala aj na jej pohrebe.
„Keď zomierala, prišli aj ďalší príbuzní, ktorých som ešte nepoznala. Povedala som im, že, samozrejme, odídem a pobrala som sa z miestnosti preč. Poprosili ma, aby som ostala s nimi. Stála som pri nej a udiali sa skutočne silné momenty,“ spomína si.
Opisuje, ako sa rodina ku koncu Melánie pýtala, či je so všetkým vysporiadaná: „Povedala, že áno, že sa už nemusí s nikým rozprávať a môže pokojne odísť. Bolo to pre mňa vzácne a poučné v tom, ako dôležité je komunikovať o svojich potrebách.“
„Melánia ma toho veľa naučila, najmä v tom, ako všetko vnímala. Povedala mi, že jedno dieťa má v škôlke, druhé v škole. Že má skvelého manžela, o všetko je postarané a ona môže odísť,“ pokračuje v rozprávaní.
„Hovorila, že áno, má bolesti. Zomiera. Ale má podporu manžela, rodiny, úžasných lekárov. Na toto sa zamerala. Povedala mi, jasné, foťte ma, natáčajte – nech ostatní vidia, aké krásne a šťastné chvíle môžem zažívať,“ dodala.
„Dala mi neskutočne veľa múdrostí. Učila som sa od mladej ženy, ktorá zomierala,“ uzavrela.
Trvalo roky, kým si Gabriela svojou prácou, ale aj osobnosťou získala u ľudí maximálnu dôveru. Ani tá však nie je bezhraničná, čo si uvedomuje. Sú momenty, pri ktorých sa neodváži brať fotoaparát do rúk.
„Fotím ľudí v situáciách, o ktoré sa málokto chce podeliť, samozrejme, vždy s ich súhlasom. Pred každou jednou snímkou a pri každom jednom zábere si kladiem otázku, či je pre toho človeka príjemné, aby som tam v danej chvíli stála s fotoaparátom,“ hovorí.
Dodáva, že každá situácia je iná a vždy sa rozhoduje individuálne, či daný okamih zachytí: „Doteraz som sa však neodvážila dvihnúť fotoaparát vo chvíli, keď lekári pacientovi oznámili, že preňho už neexistuje ďalšia liečba.“
Často si rodina od Gabriely vyžiada, aby im nafotila aj osobnejšie snímky – také, ktoré nezverejní, no pre blízkych zomierajúceho sa stanú silnou spomienkou.
„Veľa ľudí si myslí, že by nechcelo mať v takýchto momentoch odfotených svojich blízkych. No naopak, vznikajú krásne portréty, silné a dojemné. Tie im potom vytlačím a odovzdám,“ tvrdí.
„Zomieranie a zážitok tej blízkosti a ľudskosti je taký silný, pre niekoho až katarzný, že si posledné dni svojich blízkych radi pripomínajú práve cez fotografie,“ hovorí s tým, že si od nej potom pýtajú ďalšie.
Keď sa zahľadíte na snímky posledného Gabrielinho projektu, nájdete medzi nimi aj také, ktoré zobrazujú aj šťastnejšie chvíle – momenty plné radosti, smiechu, dotykov či srdečných pohľadov. Sú to obrazy, aké by ste v téme smrti pravdepodobne nehľadali.
„Znie to možno nečakane a až čudne, ale v ťažkých chvíľach je aj veľa radosti a smiechu. Keď prídu posledné dni či týždne života, ľudia už neriešia to, čo ich kedysi trápilo. Zaujíma ich iba dennodenná prítomnosť a za každú jednu hodinu navyše sú vďační, pretože môžu byť ešte spolu,“ hovorí.
„Samozrejme, je tam veľa sĺz, bolesti a smútku. No ten humor a smiech je nám ľuďom taký prirodzený, že je často prítomný aj v tých najťažších momentoch,“ dodala.
S niektorými pozostalými sa Gabriela stretáva dodnes. Navštevujú aj jej výstavy: „Tam sa môžu stretnúť s lekármi a s ďalšími rodinami, ktoré si prešli podobnými situáciami. Vnímam, že je pre nich dôležité vzájomne si zdieľať skúsenosti. Vidno na nich veľa vďaky, aj voči lekárom a sestričkám, ktorí sa o ich blízkych starali do posledných dní.“
Pred každou výstavou má rešpekt pred tým, ako okolie prijme takú náročnú tému: „Vždy tam vstupujem s obavami, čo to prinesie. Smrť je tabuizovaná a veľmi negatívne vnímaná, pritom si musíme uvedomiť, že je súčasťou každého jedného života.“
„Som si vedomá toho, že moje fotografie môžu niekomu pripadať bolestivé. Tiež viem to, že sa dá ľahko skĺznuť do bulvarizácie takejto témy. Snažím sa k nej pristupovať s plnou vďakou za to, že môžem byť prítomná práve v týchto chvíľach. Mojím zámerom je týmto projektom pomôcť, nie ublížiť,“ povedala.
Jej tvorba tkvie v presvedčení, že fotografia má schopnosť zastaviť nás uprostred ruchu a otvoriť priestor pre otázky, emócie a vlastné príbehy.
„Fotografia je zastavením momentu v danom čase a každý, kto sa na ňu pozerá, vnútri prežíva svoj osobný príbeh. Ak je viacvrstvová, dokáže v nás prebudiť najhlbšie emócie, našu ľudskosť,“ opisuje.
A rovnako sa takto zastavujú ľudia aj na jej výstavách: „Raz som sa ocitla v kruhu žien, ktoré sa pri mojej fotografii rozprávali o tom, ako opatrovali svojich blízkych. Každá povedala svoju skúsenosť. Cítila som, že bolo pre ne veľmi silné, až terapeutické, že si mohli medzi sebou zdieľať svoje skúsenosti.“
„Fotografie o téme smrti sú práve aj o tých, ktorí sa o ťažko chorých a zomierajúcich starajú. Pretože je to veľmi náročné obdobie a neviete, ako dlho bude trvať. Musíte byť neustále prítomní, odsunúť bokom celú svoju osobnosť, svoj život. Môže prísť agresia, depresia. Týmto projektom som teda aj chcela vzdať hold a úctu každému, kto niečo takéto zažil,“ hovorí.
Byť prítomnou pri najintímnejších chvíľach druhých je pre ňu vzácnou možnosťou, ktorú si uchováva s veľkou úctou.
„Dostal sa mi do cti a dôvery moment, keď som mohla byť v kúpeľni s mladou, ťažko chorou, umierajúcou ženou, ktorú sprchovala jej mama. Už len samotná prítomnosť cudzieho človeka v takej chvíli môže pôsobiť rušivo, a o to silnejšie som vnímala zodpovednosť, ktorú so sebou nesie aj fotografovanie. Bol to pre mňa náročný, no zároveň hlboko ľudský a silný zážitok. O to viac si vážim dôveru, ktorú som v tej chvíli dostala,“ opisuje Gabriela chvíle, ktoré mimoriadne výnimočne ovplyvnili nielen jej prácu, ale aj jej osobnosť.
Po fotoaparáte zvykneme siahať najmä v okamihoch radosti. Na svadbách, oslavách, pri úspechoch či vtedy, keď sme pekne upravení. Často nejde ani o odraz reality, skôr nedosiahnuteľného ideálu. Gabriela však nachádza zmysel fotografie práve tam, kde sa krása ukrýva skôr pod povrchom.
Hovorí, že niektorí ľudia sa jej občas pýtajú, načo fotí niečo takéto. Kladú jej otázky, prečo zachytáva momenty, ktoré sú na prvý pohľad nemilé, nepekné či ťaživé.
„Aby som v nich objavila tú krásu a silu. Ak nájdeme aj v takýchto momentoch význam, môžu sa pre nás stať krásnymi. Ak ich prijmeme, prinesie nám to vďaku,“ povedala.
V jednom z jej dlhodobých projektov, pre ňu najosobnejšom a najintímnejšom, zachytáva svoju vlastnú rodinu – a nielen v ukážkových chvíľach.
„Tým vypovedám o tom, že moje deti pre mňa nie sú dôležité len vtedy, keď sú pekne oblečené a dosiahnu nejaký úspech. Ale aj vtedy, keď sú choré, plačú. Nie je pre mňa dôležité odfotiť manžela len vtedy, keď mi prinesie kvety. Ale aj v momentoch, keď vstal z postele, neupravený, so strapatými vlasmi. Pretože som vďačná za to, že sa môžem každé ráno vedľa neho zobudiť,“ tvrdí.
„Ak odfotografujem svoje dieťa v nie práve šťastnej chvíli, pre mňa tá fotografia hovorí o tom, že vďaka podpore svojho manžela a rodiny môžem byť v takýchto situáciách prítomná. A to je tou jedinou podstatou všetkých mojich fotografií a projektov – byť tu,“ povedala na záver.
Na dokonalý záber musia čakať aj dni. Pozriete si archívnu reportáž o najlepších fotografoch sveta (25.04.2024):
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
