Pozná ho každý nadšenec fotografie doma i vo svete. Na sociálnych sieťach vystupuje pod prezývkou Borievky photogallery, za ktorou sa skrýva zábavný príbeh. Fotograf Boris Michaliček zachytáva slovenskú prírodu v tých najkrajších farbách.
Jeho fotografie slovenských hôr sú pestré, snové a okamžite rozpoznateľné. Za každým záberom sa však skrýva dlhé hľadanie fotogenických miest.
Fotograf Boris Michaliček, známy ako Borievky photogallery, nám v rozhovore prezradil viac o svojom vzťahu k prírode, čo mu prekáža na slovenskom turizme, prečo nerád zdieľa presné lokality a sám seba považuje tak trochu za „gýčiara“.
Ako si hľadáte lokality na fotografovanie?
Pomáha mi fotografická komunita. Keď zazriem zaujímavú fotku, potom po lokalite pátram. Málokedy niekomu napíšem, aby mi poslal polohu. Ani ja nemám rád, keď mi ľudia vypisujú, aby som im ju poslal. Väčšinou si nájdem nejakú fotku a s kamarátom spoločne pátrame, odkiaľ mohla byť odfotená. Niekedy sa nám to podarí, inokedy nie, a občas to nájdeme až po rokoch. Stáva sa aj to, že mám určitú lokalitu v hlave aj tri, štyri roky a potom na ňu natrafím náhodne. Potom sú miesta, ktoré hľadám priamo v teréne, keď mám na to čas.
V ktorých regiónoch najradšej fotíte?
Moja srdcovka je Slovensko, najmä Zamagurie.
Kedy vám učaroval fotoaparát?
Koncom strednej, začiatkom vysokej školy. Veľa som chodil do Tatier a popri turistike som fotil. Časom sa to preklopilo - popri fotení som „turistikoval“. Mal som foťák od otca a z výletov som si nosil domov fotky. Bavilo ma to čoraz viac, mal som motiváciu chodiť na turistiku. Fotiť som sa učil sám metódou pokus-omyl, nikdy som neabsolvoval žiadne workshopy.
Čo by ste odporúčali začiatočníkom?
Najdôležitejšie je fotiť, fotiť, fotiť. Čokoľvek. Ja som fotil od portrétov a krajiniek až po hmyz. Človek si už postupne nájde to „svoje“ aj svoj rukopis. Nie každému sa to však podarí. Poznám ľudí, ktorí sú technicky zdatní, ale rukopis u nich nevidno. Nemôžem povedať, že majú zlé fotky, len sú podľa mňa neutrálne. A potom sú ľudia, ktorí techniku a úpravu až tak neovládajú, ale oko majú skvelé a hneď na prvý pohľad viem, že je to ich fotka.
Vaše fotografie sú na sociálnych sieťach populárne. Vidíte v tom viac pozitív alebo negatív?
Sociálne siete mi v práci veľmi pomáhajú. Mal som vo fotení sedemročnú pauzu. V období, keď som sa rozhodol rozvíjať svoju pôvodnú kariéru, som mal malé deti a nestíhal som to skĺbiť. Vtedy som fotenie viac-menej zavesil na klinec. Keď som sa chcel potom k tomu vrátiť, vedel som, že si musím vybudovať meno na sociálnych sieťach. Všetci, s ktorými som fotil pred siedmimi rokmi, tam už dávno boli a ja som v podstate začínal od nuly.
Predpokladám, že vám už niekedy ukradli fotku z Instagramu...
Úplne bežne. Aj známi mi často posielajú, že natrafili na moje fotky bez označenia. Potom sú ľudia, ktorí odo mňa chcú, aby som im poslal fotku len tak do e-mailu a oni si ju sami vytlačia. Vtedy sa im snažím vysvetliť, čo všetko je za ňou, koľko je za tým práce.
Ako to riešite?
Už ma to nebaví ani nahlasovať Instagramu. Pokiaľ by som to videl na nejakom webe, ktorý to používa na komerčné účely, tak by som to riešil. Ak však ide len o nejaký profil, nestojí mi za to sa s nimi naťahovať.
Máte veľmi jedinečný štýl fotiek. Do akej miery ich upravujete?
Úprava je pre mňa tá menej príjemná časť fotografovania, neobľubujem ju. Cítim sa viac ako fotograf, nie ako grafik. Všetci, ktorí ma poznajú, vedia, že nemám rád hrať sa s fotkou hodiny na počítači. Moje úpravy musia trvať päť až desať minút, nie dlhšie, pretože ma to nebaví.
Čo potom upravujete?
Dnes sa už fotí do takzvaného formátu RAW, ktorý je sám osebe, povedzme, „šedivý“. Je to súbor obrazových informácií, ktorý je väčšinou ešte zámerne podsaturovaný, aby sa s fotkou dalo lepšie pracovať. Vždy sa pracuje so svetlom, farbami a podobne. Avšak ja mám zásadu, že môžem na tej fotke vylepšiť len to, čo na nej mám. Keď sa mi podarí zachytiť ideálny východ slnka, ktorý je farebne pekný, posuniem tie farby podľa svojej vízie, alebo zvýrazním svetlo. Ale ak tam to svetlo a farby nie sú, nedorábam ich do fotky – to je pre mňa no-go zóna, aj napriek tomu, že dnes sa dá dorobiť všetko, aj vymeniť celá obloha. A farby mám naozaj rád, naháňam ich v teréne, a preto sú moje fotky farebnejšie, je to môj rukopis a sám seba nazývam „gýčiar“.
Vy ste sa nedávno vrátili z Vietnamu, teraz z Islandu. Sú tieto vaše cesty skôr pracovné?
Z polovice pracovné a z polovice súkromné. Island som chcel preskúmať a možno budúci rok vymyslieť nejaký workshop. Vietnam bol čisto cestovateľská záležitosť.
Keďže veľa cestujete do zahraničia, určite viete toho veľa porovnať so slovenskou prírodou. Pamätám si, že ste raz hovorili o nepríjemnom zážitku s poľovníkom. O čo presne išlo?
Stalo sa to v Zamagurí. Bol som fotiť na lúke západ slnka. Vždy som na mieste hodinu vopred, aby som to navnímal, našiel kompozíciu. Zrazu na mňa začal niekto kričať, aby som šiel preč, pretože tam ide strieľať. Odmietol som, veď neodídem predsa päť minút pred západom. Načo mi on povedal, „aby som nebol prekvapený, keď dostanem guľku“ a podobne. Nahneval som sa. Pokračoval som s tým, že čo ide strieľať, keď sa nachádzal 150 metrov od obce, čo sa mi zdá blízko na poľovný revír. Podobných príhod bolo viac, napríklad aj v Levočských vrchoch, odkiaľ nás vyhadzovali.
Čo si všímate v zahraničí? Aké pravidlá či novinky by sa dali aplikovať u nás?
Toho je naozaj veľa. Máme šťastie, že máme krásnu krajinu, preto nemusíme robiť veľa a, bohužiaľ, často ani nerobíme. Tri roky som spolupracoval s Nemeckou turistickou centrálou, cestoval som a mapoval pre nich turistické destinácie v Nemecku a mám pocit, že tam rozmýšľajú o turizme úplne inak. U nás najprv vyberieme parkovné a o dva roky možno turistovi dodáme nejakú službu. Tak draho ako v Tatrách nezaparkujem ani v Dolomitoch či na Islande. Bývam pod Tatrami a prirodzene tam chodím často, či už s deťmi, fotiť alebo na turistiku. Ak si predstavím, že mám zakaždým platiť to parkovné, skrachoval by som.
V čom sa Nemecko líši od nás?
V Nemecku rozmýšľajú roky dopredu. Neriešia počet turistov, ale ich druh a kvalitu. Nepropagujú najznámejšie miesta, pretože sú preplnené, ale naopak, dávajú do popredia málo známe lokality. Chcú ľudí presvedčiť, aby na jednom mieste zostali dlhšie, nie iba jeden deň, spravili si fotku na Instagram a odišli preč. Na Slovensku je prvotnou motiváciou zisk z turistov, no služby často chýbajú. Fungovanie národných parkov mi u nás občas nedáva logiku. V jednom z nemeckých prírodných parkov nakúpili elektroautá a cez aplikáciu si ich viete rezervovať za smiešny poplatok. Vtedy som si uvedomil, že tam nepotrebujem vlastné auto. Prišli sme vlakom, ubytovali sme sa, tri dni sme chodili na bicykli, niečo vlakom a potom sme si požičali toto auto. To sú veci, ktoré sa zdajú byť super, pretože niekto nad tým rozmýšľa – nielen zaviesť 15-eurové parkovné, lebo vraj chcú autá z Tatier stiahnuť.
Chodia zahraniční turisti na Slovensko aj vďaka vašim fotkám?
Áno. Opakovane chodia ku mne na workshopy aj ľudia zo zahraničia – z Abú Zabí, Anglicka, Holandska, Vietnamu, Ameriky. Celosvetovej fotokomunite sa Slovensko páči, pretože je to niečo neopozerané. Píše mi veľa ľudí aj mimo workshopov, že chcú prísť na Slovensko, či nemám nejaké tipy, kam ísť a čo pozrieť.
Vtedy im odpovedáte?
Jasné. Dám im základné tipy, neposielam im presné geopozície, pretože podľa mňa objavovanie patrí k foteniu. Najhoršia je forma – zadať si do GPS lokalitu, prísť tam, spraviť tri fotky a ísť preč. Vtedy presne chýba zmysel fotenia. Často im odporúčam Zamagurie, okolie Osturne.
Prečo máte prezývku Borievky photogallery?
To je asi 25-ročný príbeh (smiech). Moja manželka sa volá Evka. Keď sme si v Bratislave kúpili prvý spoločný telefón, tak si nás spolubývajúci uložili ako Boris a Evka. Ona zo začiatku fotila so mnou, spravili sme si spoločný profil na jednom webovom fotografickom portáli a pomenovali sme ho Borievky photogallery. Odvtedy to zostalo. Chcel som to aj zmeniť, ale ľudia mi hovoria, že to nemám robiť, všetci ma už takto poznajú.
Manželka sa dnes už foteniu nevenuje?
Fotí food style, ale nemá na to čas. Má full-time prácu a popri tom si robí druhú vysokú školu.
Je fotografovanie v súčasnosti vaša full-time práca?
Momentálne áno, posledných päť rokov.
Čo všetko zahŕňa okrem workshopov?
Robím veci na zákazku, ale fungujem aj na rôznych spoluprácach. Spolupracujem aj so slovenskými organizáciami cestovného ruchu.
Čo plánujete do budúcna?
Nič. Kým to pôjde, tak to pôjde. Ak to nepôjde, tak potom budem rozmýšľať, čo ďalej. Môže sa stať, že zo dňa na deň vypnú sociálne siete, a potom uvidíme. Stále sa môžem vrátiť k svojej pôvodnej profesii.
Pozrite si rozhovor s fotografom Bruceom Weberom (18. 09. 2024):
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
