Martina sa rozhodla ukázať svet svojmu autistickému bratovi Brankovi. To, čo sa začalo spontánnym nápadom, sa zmenilo na silný príbeh – práve počas spoločných ciest totiž urobil pokroky, na ktoré rodina čakala celé roky.
Medzi Martinou a jej bratom Brankom je päťročný vekový rozdiel. „Ja som staršia, Branko je mladší,“ hovorí 30-ročná Bratislavčanka. Keď sa narodil, úprimne sa tešila, že už nebude najmladšia v rodine. „Brala som to ako veľkú vec, že mám mladšieho brata,“ spomína Martina.
Branko bol podľa nej spočiatku nadpriemerne šikovný, skoro začal rozprávať a reagovať. „Potom sa to však zlomilo – prestal hovoriť, uzatváral sa a prišiel regres,“ vraví.
Po sérii vyšetrení mu lekári diagnostikovali ťažký autizmus. Martina si ako dieťa diagnózu neuvedomovala: „Stále som ho vnímala ako svojho mladšieho brata. Mali sme silné puto už od detstva a to pretrváva dodnes.“
Autizmus brata výrazne ovplyvnil aj jej detstvo. Na prvom stupni základnej školy čelila šikane práve kvôli bratovi. „Deti tomu nerozumeli a ja som sa radšej stiahla, než by som to vysvetľovala alebo obhajovala,“ priblížila Martina.
Situácia vyústila do prestupu na inú školu, kde sa už cítila prijatá. Napriek tomu vníma skúsenosť aj pozitívne. „Naučila ma empatii, trpezlivosti a rešpektu. Posunula moje psychické hranice oveľa ďalej, zvládnem toho veľa. Zároveň som sa od malička snažila byť veľmi samostatná. Vnímala som, že Branko potrebuje viac pozornosti a starostlivosti od rodičov. Dnes to nevnímam ako niečo, čo mi vzalo detstvo. Skôr ako niečo, čo ma formovalo a čo mi dalo obrovskú vnútornú silu,“ zhodnotila mladá žena.
Myšlienka spoločného cestovania vznikla nečakane – v čakárni u lekára. Martina ukazovala Brankovi fotografie z Disneylandu v Paríži, kde bola s kamarátmi. „Zo srandy som mu povedala, že ak bude chcieť, niekedy ho tam zoberiem,“ hovorí.
Branko bol v tom čase neverbálny. „A zrazu povedal jedno slovo – nahlas, cez celú čakáreň: ‚A kedy?‘ Vtedy som vedela, že tam musíme ísť,“ tvrdí Martina.
Na prvú spoločnú cestu aj s Martininou dobrou kamarátkou si spomína veľmi presne. „Nečakala som nič veľké. Brala som to skôr ako zážitok pre neho,“ poznamenala. Už prvý deň však prišlo prekvapenie. Branko začal komunikovať – najprv gestami, neskôr aj slovami.
Silný moment prišiel počas telefonátu s mamou. „Zrazu povedal: ‚Ah jaj.‘ Mama skoro odpadla. Keby to nepočula na vlastné uši, neuverí,“ vraví otvorene.
Odvtedy sa snaží Branka prirodzene viesť ku komunikácii, dáva mu priestor rozhodovať, pýta sa ho, kam chce ísť. „Uvedomila som si, že to nie je len výlet. Pre neho je to obrovský posun a pre mňa dôkaz, že cestovanie môže byť pre človeka s autizmom naozaj terapeutické,“ priznala.
Cestovanie s Brankom je podľa nej náročné najmä z hľadiska zodpovednosti. „Som za neho zodpovedná úplne vo všetkom. Nemôžem si odskočiť, všetko sa prispôsobuje jemu,“ vysvetľuje.
Dôležitá je aj zdravotná stránka – Branko má epilepsiu, preto musí Martina myslieť na lieky, únavu aj podnety z okolia. „Je to fyzická aj psychická záťaž,“ doplnila.
Napriek tomu v tom vidí veľký zmysel: „Keď vidím, ako napreduje, viem, že to stojí za to.“
Skúsenosti zo zahraničia ju často príjemne prekvapili. „Mám pocit, že ľudia reagujú prirodzenejšie a empatickejšie ako na Slovensku,“ myslí si.
Spomína napríklad situáciu z Dubaja, kde Brankovi spontánne pomohli, keď bol unavený, alebo zážitok z Benátok. „V reštaurácii si zobral chlieb z vedľajšieho stola. Ospravedlnila som sa, ale oni povedali: ‚Nech mu chutí.‘ A čašníčka mu ešte priniesla koláčik,“ uviedla Martina s tým, že mala slzy v očiach.
Aj keď sa občas vyskytnú nepríjemné situácie, väčšina ľudí reaguje s pochopením. „Keď pochopia, o čo ide, sú veľmi ľudskí,“ poznamenala.
Každá cesta prináša nové pokroky. „Nové slovo, nová reakcia… To sú momenty, ktoré sa nedajú opísať,“ tvrdí.
Podľa nej je cestovanie prirodzenou formou terapie. „Dostáva ho z komfortnej zóny, ale zároveň ho motivuje reagovať. Má dôvod komunikovať – nie preto, že musí, ale preto, že chce,“ objasnila.
Rodinám, ktoré váhajú cestovať s autistom, odporúča jediné – nebáť sa.
„Každý človek s autizmom je iný, neexistuje univerzálny návod, ale trpezlivosť, vnímavosť a ochota prispôsobiť sa robia obrovský rozdiel. Začať sa dá úplne jednoducho, napríklad krátkym výletom, niečím bezpečným a známym. Postupne to predlžovať podľa toho, ako to zvláda. Veľmi dôležité je rešpektovať, čo má rád a čo nie. Nevystavovať ho zbytočne situáciám, ktoré sú pre neho stresujúce, ale naopak, skúšať nové podnety v kombinácii s tým, čo pozná. Práve to sa mi najviac osvedčilo – prepájať nové veci s istotou,“ ozrejmila detailne Martina.
Pomôcť môžu aj overené triky alebo obľúbené veci. Branko so sebou na cesty nosí plyšovú hračku. „To je pre neho istota, niečo, čo pozná, pomáha mu upokojiť sa v neznámom prostredí,“ priblížila.
Martina však musí aj predvídať. „Snažím sa minimalizovať stresové situácie – vyhýbať sa tomu, čo viem, že mu robí problém, a naopak pripravovať ho na to, čo ho čaká. Často mu ukazujem dopredu prostredie, vysvetľujem mu, kam ideme, čo tam bude, aby to nebolo pre neho úplne neznáme. A zároveň sa snažím čítať jeho signály, kedy je preťažený, kedy potrebuje pauzu, kedy zmeniť prostredie,“ hovorí.
Martina by chcela Branka vziať napríklad do Ománu či Laponska. Niektoré cesty však odkladá pre jeho zdravotný stav či z dôvodu bezpečnostnej situácie vo svete. „Na jednej strane mu chcem ukazovať svet, dávať mu nové podnety a posúvať ho, ale na druhej strane musím stále myslieť na jeho bezpečie a limity,“ podotkla.
A čo by si vybral jej brat? „Najradšej by sa vrátil do Dubaja. Tam bol naozaj šťastný,“ dodala na záver Martina.
Alenka trpí detským autizmom. Pozrite si reportáž relácie Reflex:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
