Ako dieťa behal s gepardom v Mlynskej doline, v dospelosti strávil mesiac s ľadovými medveďmi. Rodičia ho presťahovali do Kanady, aby mal ľahší život, on im o pár rokov poslal SMS spoza polárneho kruhu, po ktorej šaleli strachom. Svoj najznámejší záber natočil náhodne z nudy a keď v lietadle sledoval film o dinosauroch, až z titulkov zistil, že ho točil. Reč je o Martinovi Gregušovi ml., jednom z najlepších „wildlife“ fotografov planéty.
Martin Greguš ml. začínal v uliciach Bratislavy fotiac cez ďalekohľad, dnes jeho zábery zdobia slávne časopisy a využívajú ich svetoznáme televízie. Na sociálnej sieti Instagram má viac fanúšikov ako Juraj Slafkovský s Petrou Vlhovou dokopy, pričom spomedzi všetkých slovenských umelcov, vynímajúc influencerov, sa tu z väčšieho publika teší iba Patrik „Rytmus“ Vrbovský. Napriek tomu na Slovensku jeho meno nemá ani zďaleka taký profil.
Rodák z nášho hlavného mesta sa dokumentaristike venuje odmalička. Už ako 14-ročný ovládol celosvetovú súťaž Wildlife photographer of the year v kategórii mladistvých. Svoju triedu potvrdil o jedenásť rokov neskôr, keď obhájil prestížny titul, tentoraz v kategórii Rising Star Portfolio Award, vďaka svojmu dosiaľ najznámejšiemu projektu 33 dní s medveďmi.
A hoci dnes 31-ročný Slovák už vyše dve dekády žije v Kanade a špecializuje sa na dokumentovanie polárnej prírody, na svoju domovinu nezabúda. Veď aktuálne pracuje na filme o medveďoch práve z našich končín. V rozhovore pre TVNOVINY.sk nám Martin Greguš porozprával o svojej ceste na vrchol svetovej dokumentaristiky, o strastiach i úspechoch z jeho najúspešnejšieho projektu a prezradil aj, čo je podľa neho kľúčom k úspechu vo svete „wildlife“ fotografie.
Akurát ste sa vrátili z expedície v Antarktíde. Na čom ste tam pracovali?
Tentokrát to nebola moja expedícia, bol som tam ako špeciálny hosť jednej spoločnosti a trochu ako turistický sprievodca. Dúfal som však že popritom natočím nejaké fajn zábery, mal som aj povolenie na lietanie s dronom v Antarktíde, na South Georgia a aj na Falklandoch. Aj tým, že bolo množstvo vecí mimo mojej kontroly, sa však napokon skoro nič nepodarilo. Také je riziko, keď pracujete na konci sveta.
Tentokrát to teda bolo v rámci komerčného „výletu“?
Presne tak, išli sme šesťdesiati na luxusnej lodi pre stodvadsať ľudí. Často pracujem takto, akoby v spolupráci s inou spoločnosťou na jej turistickom zájazde, aby som sa jednoducho dostal na tie miesta, lebo pochopiteľne je finančne veľmi náročné zorganizovať vlastný zájazd. Takto mám viac filmárskych príležitostí a viem na oplátku pomôcť ako sprievodca, alebo tam rovno privediem aj vlastných turistov.
Vlastným zájazdom myslíte čisto dokumentárnu expedíciu, alebo sa aj vy osobne pohybujete v cestovnom ruchu?
S otcom sme si založili vlastnú malú spoločnosť a robíme turistické zájazdy pre menšie skupiny na želanie, zamerané na zážitky podľa preferencií klientov. V súčasnosti môže už vlastne hocikto priletieť do Južnej Ameriky alebo na Nový Zéland a naskočiť na komerčnú loď, ktorá ho odvezie do Antarktídy. Tieto masové zájazdy však majú množstvo reštrikcií a turisti nemajú na nich toľko slobody podnikať, čo chcú, ako napríklad u nás.
Chodím však aj na skutočné expedície, zamerané čisto na fotografiu a dokumentaristiku. Tie mám samozrejme najradšej.
Tým sa dostávame k tomu, prečo ste vlastne svetoznámy. Ako dokumentarista ste pracovali pre svetové televízie, na Instagrame máte takmer trištvrte milióna sledovateľov a niektoré vaše zábery majú aj desiatky miliónov videní. Ako vyzeral úplný začiatok tejto vašej cesty zo Slovenska až medzi svetovú smotánku „wildlife“ fotografie?
Vyrastal som v Bratislave a odkedy si pamätám, miloval som prírodu. V detstve som strávil hodiny v zoologickej záhrade, s mamou sme tam chodievali veľmi zavčasu ráno kŕmiť nosorožce. Postupne som tam spoznal snáď všetkých ošetrovateľov. Napríklad keď sa tam raz narodilo gepardie mláďa, tak ho po zatváračke nechávali zabehať si po ihriskách, a pamätám si, že raz mi dovolili tam zostať a behať s ním.
Fotenie bolo zase mojou najobľúbenejšou činnosťou odmalička, keď som dostal taký malý foťák bez poriadneho objektívu, na diaľku som s ním fotil cez ďalekohľad. Otec mal firmu na grafický dizajn a fotografiu, aj s vlastným štúdiom na portréty, takže s vekom som mu postupne mohol začal kradnúť aj lepšie kamery. Hoci sa mi spočiatku páčilo fotiť aj lode alebo lietadlá, prirodzene som sa dostal k tej „wildlife“ fotografii. Veď konečne som mal zámienku tráviť v prírode a so zvieratami ešte viac času.
Pamätáte si ešte na svoju úplne prvú fotografiu?
To úplne nie, ale paradoxne teraz nedávno mi otec ukazoval fotku, ako fotím na dovolenke na Seychelách. Mal som vtedy asi päť alebo šesť rokov. Možno práve toto boli moje úplne prvé zábery.
Svoju kariéru ste rozbehli vo veľmi mladom veku, no už nie na Slovensku. Prečo a kedy ste sa s rodinou presťahovali do Kanady?
Prišli sme sem v roku 2004, keď som mal deväť rokov. Mali sme tu vzdialenú rodinu. Otec si v 80. rokoch veľmi zaľúbil Kanadu a hoci to nebolo pre neho ani mamu ľahké, obaja chceli aby sme mali so sestrou ľahší život, a tak sa napokon rozhodli presťahovať sa do tejto krajiny. Neviem, ako by to pre mňa dopadlo na Slovensku, či by som dnes vôbec fotil.
Chýba vám v niečom Slovensko?
Vždy to bude môj prvý domov. Aj teraz pracujem na filme o Slovensku, veď je to veľmi pekná krajina a má veľmi veľa potenciálu. Slovensko aj celkovo Európu mám veľmi rád aj kvôli kultúre, jedlu a tiež väčšina môjho publika odtiaľ pochádza.
Svoju kariéru ste však naplno rozbehli až v Kanade, od mladého veku ste sa zapájali do množstva súťaží. V roku 2010 sa vám ako 15-ročnému podarilo vyhrať cenu Wildlife fotografa roka v kategórii mladých. Ako veľmi je pre úspešnú kariéru kľúčové vyhrať takúto cenu v mladom veku?
Nie je to nevyhnutné, ale rozhodne vás to motivuje a pomôže vám to so sebadôverou v tých začiatkoch. V mojom živote tá cena hrala veľkú rolu. Potvrdilo mi, že som v tom naozaj dobrý. Zároveň však bolo treba dať si pozor, aby mi to nevstúpilo do hlavy.
Tam bol pre mňa dôležitý otec, ktorý ma uzemňoval a pripomínal mi, aby som nefotil iba aby som vyhral nejakú ďalšiu súťaž, ale aby ma to napĺňalo. To som sa vďaka nemu naučil a bolo to dôležité, keďže potom som zase desať rokov žiadnu cenu nevyhral, no fotil som pre seba, prekonal som depresívnejšie obdobia keď sa nedarilo, a napokon odmena predsa prišla.
Vo vašom prípade bol tým prelomovým projekt 33 dní s medveďmi. Podarili sa vám tam aj dnes už tie legendárne fotografie medveďa na rozkvitnutej lúke, ktoré pozná celý svet. Prečo bol podľa vás práve tento projekt taký úspešný, keď ste polárne medvede v Arktíde fotili už aj v rokoch predtým?
Je to celé úsmevné, pretože na začiatku som neplánoval, že zrovna tento projekt mi prinesie taký úspech. Robil som ho najmä pre seba. Časy počas pandémie mi prišli ako dobrá príležitosť ísť do Arktídy a zdokumentovať život polárnych medveďov v lete a aký dopad naň má globálne otepľovanie. Myslím, že na ľudí to tak zapôsobilo, pretože nikdy by si nepredstavovali ľadového medveďa v kvetinách. To zviera je ikona klimatickej zmeny, pretože každý vie, že patrí do zamrznutých krajov, ale tých stále ubúda. Vidieť ho na záberoch z rozkvitnutej lúky preto človeka zaskočí, je to svedectvo tej zmeny.
Ďalším dôvodom možno bolo, že sa mi tých medveďov podarilo zachytiť počas voľného času, keď pôsobia veľmi mierumilovne, spokojne a sociálne. V médiách, špeciálne na Slovensku, sú často označované ako šelmy, ale to je veľmi nešťastné pomenovanie. Takto ich ľudia videli tak ako zvyčajne nažívajú. Ako krásne zvieratá, ktorých sa netreba báť a s ktorými máme mnoho spoločné.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ako vyzerá v praxi takáto expedícia a ako docielite, že sa ku zvieratám dostanete tak blízko?
Aby som to vysvetlil postupne, tak napríklad takáto letná expedícia začína už rok predtým v júli, v auguste, keď si spisujem prvé nápady. Približne polroka dopredu sa posuniem do plánovacej fázy, kedy si určujem aké fotky a zábery chcem, aké kamery na to potrebujem nakúpiť alebo požičať, no a samozrejme aj celú logistiku treba vyriešiť.
Expedícia naostro začína, keď prídem do najbližšieho mesta pri lokácii, kde chceme točiť. Zostaneme tam pár týždňov, dôkladne si vyberieme, kde rozložíme kemp a určíme si, ako dlho tam realisticky budeme, a podľa toho vyriešime zásobovanie s potravinami. Roky ma naučili, že netreba sa spoliehať na pomoc ostatných expedícií v okolí a čím viac závisíte len sami od seba, tým lepšie dopadne celá expedícia.
Z hlavného kempu následne vyrážame do terénu, s tým, že prvých pár dní väčšinou len pozorujeme tie zvieratá v okolí. Musíme ich nechať zvyknúť si na našu prítomnosť, naše pachy a taktiež ich spoznať, ako sa správajú, či s nimi vôbec budeme vedieť pracovať, pretože aj oni majú rôzne povahy a osobnosti. Až po niekoľkých dňoch s nimi následne začneme pracovať.
Ako vyzerá fotiaci deň pri projekte ako napríklad 33 dní s medveďmi?
Vstanem ráno o štvrtej, pred tým ako vyjde slnko, a s ďalekohľadom začnem pozorovať medvede, ktoré sú v okolí. Veľa z nich poznám vďaka pozorovaniu z minulých dní. Viem, že napríklad ten malý medveď je priateľský lebo včera nám prišiel aj do kempu, a naopak, že henten veľký je horkokrvnejší, lebo včera som ho videl šikanovať iného medveďa.
Podľa toho si následne vyberám, ktorý sa mi hodí do mojich plánovaných záberov a ako blízko k nemu môžem ísť. Premýšľam dopredu nad tým, kde bude fotka fungovať, aké dobré má byť počas dňa svetlo a postupne sa celý deň presúvam podľa toho. Keď vidím nejakého nového medveďa, nezačnem s ním hneď pracovať, ale znova si nechám pár dní na sledovanie.
Je za tým teda veľmi veľa matematiky. Fotka je len desať percent z celej snahy, zvyšných 90 je rozmýšľanie, často už od polroka vopred až po konkrétny fotiaci deň.
Koľko z finálnych záberov je reálne plán a koľko šťastie?
Za tie roky sa mi podarili takmer všetky zábery, čo som mal naplánované, no samozrejme, to je nakoniec možno päť percent zo všetkého nafilmovaného materiálu. Podaria sa vám aj veci, ktoré sa nedajú naplánovať, ako medveď s dúhou, či medveď loviaci bieluhu.
Paradoxne, môj najznámejší snímok, ten medveď v kvetinách, bol tiež neplánovaný. Sedeli sme vtedy s otcom na vytipovanom mieste, ale štyri kilometre od nás nejaká bieluha uviazla na plytčine a všetky medvede odišli za ňou. Po dvoch dňoch sa jeden vrátil, ale bol prežraný a lenivý, nič nerobil. Bola to nuda, tak som chytil dron a lietal okolo neho, ako sa váľa, no a napokon z tých záberov bol hit.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Projekt 33 dní s medveďmi nebol váš jediný projekt v nehostinnej Arktíde. Práve naopak, zdá sa, že je to vaša najobľúbenejšia lokácia. Prečo?
Povedal by som, že to priamo súvisí s mojou osobnosťou. Nikdy som nebol nejaký veľmi sociálny, mal som iba zopár kamarátov, pretože úprimnosť a úmysly ľudí som nikdy nevedel dobre odhadnúť. Najlepšie som sa cítil práve izolovaný v tej prírode a pri zvieratách, pretože s tými viete, na čom ste a ľahko rozpoznáte, či ich zaujímate, otravujete alebo vás chcú zjesť. Arktída je doslova definíciou takej izolácie a pokoja.
Definujú ju však aj arktické búrky a často úplne šialené počasie. Zažili ste niekedy na expedícii moment, kedy vám išlo, ako sa povie, naozaj o zdravie?
Veľakrát a áno, nebezpečím nie sú medvede či iné zvieratá, ale práve to počasie. Spomenúť môžem príhodu práve z projektu 33 dní s medveďmi. Raz sme boli v časovom sklze a s loďou sme vyrazili do terénu, aj keď predpoveď počasia nebola ideálna. Riskli sme to a spočiatku, prvý deň nám to vychádzalo, ale potom sme na päť dní uviazli pri jednom pobreží.
Môj otec mi posielal správy s predpoveďou počasia a silou vĺn, no cez satelit sme chytali veľmi zlý signál a niektoré správy prišli hneď a niektoré s oneskorením aj šiestich hodín, navyše často v nesprávnom poradí. Nevedel som, kde jedna informácia končí a kde začína druhá, nemohli sme sa na to spoľahnúť, tak sme zostávali ukotvení.
Jednu noc som išiel spať s tým, že do rána sa tá situácia môže zhoršiť natoľko, že nás potopí alebo odplaví na oceán a už o mne rodičia nebudú počuť. Poslal som im tak správu, v ktorej som im povedal, ako ich ľúbim, čo bežne nerobím, ale cítil som, že ju potrebujem poslať. Keď som sa potom vrátil, moja vtedajšia frajerka mi povedala, ako doma všetci kvôli tej správe šaleli a aký mala dopad na všetkých.
S Arktídou teda máte poriadne silný vzťah. Predpokladám správne, že to aj bude miesto pre váš prvý vlastný dokumentárny film?
Vylúčené to nie je. Pravdupovediac, momentálne s kolegom robíme na filme z toho projektu 33 dní s medveďmi, ale ktovie, kedy ho sfinalizujeme. Okrem toho pracujem aj na snímke o slovenských medveďoch, to sú momentálne také dva moje veľké projekty.
Spolupracoval som však už na viacerých filmoch, niekedy aj zabúdam na koľkých. Napríklad teraz som letel z Južnej Ameriky a mal som čas pozerať v lietadle filmy. Zapol som si nový film o dinosauroch, no a nejaké zábery mi tam aj boli povedomé. Na konci som potom s údivom z titulkov zistil, že boli naozaj moje a že som na tom filme pracoval.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
To opäť len potvrdzuje, ako ste sa dokázali v dokumentaristike presadiť a koľko rôznych skúseností ste už za tie roky nabrali. Pýtam sa teda, čo by ste odporučili mladým Slovákom, ktorí by sa chceli tiež v tomto špecifickom priemysle presadiť?
Hlavné je nevzdávať sa, mať dôveru v to, čo robíte, a že to raz bude fungovať. Pretože ak to skúsite viackrát, raz sa vám určite podarí zachytiť nejaké unikátne momenty, ktoré vám pomôžu sa presadiť.
Kľúčovou vlastnosťou je preto nezlomnosť. U mňa všetci vidia až výsledky, ale nikto nevidí tie nevydarené expedície, to, že som do vysokého veku býval s rodičmi, aby som si ich mohol dovoliť, tie tisíce hodín plánovania či potom investovanie aj tých zarobených peňazí naspäť do ďalších expedícií, kamier a podobne.
A otázka na záver... Myslíte, že je dnes možné preraziť ako „wildlife“ fotograf aj bez Instagramu?
Určite sa to dá, najmä cez tie fotografické súťaže. Fotograf nie je žiaden influencer, naša práca tu bude aj bez sociálnych sietí. Na druhú stranu však je potrebné povedať, že napríklad práve Instagram veľmi pomáha k zviditeľneniu vašej práce a množstvo ponúk dostávam práve odtiaľ.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
