Hľadať útočisko v Rusku nemohla, lebo odtiaľ pochádza všetko jej utrpenie.
Ráno 24. februára 2022. Ukrajina sa zobudila do vojny. Bol to budíček v podobe ohlušujúceho zvuku padajúcich bômb, ruských lietadiel nad obytnými štvrťami a nepretržite sa ozývajúceho mobilného telefónu.
Takéto ráno mala aj Albína (32) s rodinou v Kyjeve. V malom byte bývala s manželom, štvorročným synom Erikom a svokrovcami. Zobudila sa na neustále upozornenia na telefóne. To jej už písali vystrašení kolegovia. Rodina zapla televíziu a neverili vlastným očiam. Putin to naozaj spravil. Začala sa ruská invázia na Ukrajinu.
Albína Kovalskaia je Ruska pochádzajúca z Uralu. Vydala sa za Ukrajinca, presťahovala sa do Kyjeva a začala nový život. Nikdy sa nestretla s tým, že by ju na Ukrajine odsudzovali za to, že je Ruska. Paradoxne, ťažké detstvo si zažila práve v Rusku, keď sa jej vysmievali za jej tatársky pôvod. V Kyjeve si našla prácu, mnoho priateľov a jej ruština prišla každému prirodzená. Ukrajinčinou nehovorí ani po siedmich rokoch. Dnes sa ale učí slovenčinu v Limbachu, v ktorom našla útočisko u slovenskej rodiny. Rusi ju totiž vyhnali z domova.
Albína zo strachu o syna Erika odišla sama za hranice na Slovensko. Manžel zostal doma, aby sa postaral o imobilného otca a svoju matku. V rozhovore opísala, aký strach prežívali počas bombardovania, aké ťažké bolo opustiť svoju rodinu a ako ruská propaganda ovplyvňuje úsudok jej príbuzných a priateľov v Rusku. Pre ňu samotnú nie je dôležitá národnosť či náboženstvo, ale šťastná rodina a mier.
Rusi zhromažďovali pred inváziou niekoľko mesiacov vojsko k hraniciam s Ukrajinou. Ako ste to vnímali? Pripravovali ste sa aj na najhoršie?
Moja rodina a ja sme neverili úplne tomu, čo sa deje. Až do konca sme si mysleli, že vojna nebude, že to nie je v 21. storočí možné. Strach prišiel až po 24. februári.
Ako u vás vyzeralo ráno, keď sa začali ruské útoky?
Presne 5:48 mi začal praskať telefón od neustále prichádzajúcich správ. Kolegovia písali o streľbe a bombardovaní. Hneď som zobudila manžela a zburcovali sme celú rodinu, volali priateľom, príbuzným. Manžel išiel hneď na benzínku natankovať plnú nádrž. Už vtedy sa tam tvorili dlhé rady. So svokrou sme rýchlo začali baliť najpotrebnejšie veci.
Boli ste v priamom ohrození?
Neodišli sme hneď. Nevedeli sme, čo robiť. Prvý týždeň bola oblasť, v ktorej žijeme, pokojná. Počuli sme lietadlá aj vojenskú techniku. Preventívne sme všetci spali spoločne na chodbe ďaleko od okien. Spali sme v teplom oblečení pre prípad rýchlej evakuácie z domu.
V noci z 2. na 3. marca nás zobudili výbuchy. Boli také hlasné a silné, že sa triasol dom. Rýchlo sme sa rozbehli k výťahom. S ďalšími susedmi sme tam vystrašene sedeli asi dve hodiny. Neskôr sme sa v správach dozvedeli, že blízko nášho domu dopadli ruské rakety.
Po tej hroznej noci sme usporiadali „rodinnú poradu“. Bolo to pre nás veľmi ťažké. Všetci sme boli v strese, plakali sme, objímali sa a znova plakali. Nechceli sme opustiť domov, ale išlo nám hlavne o bezpečie syna.
Padlo rozhodnutie poslať mňa a Erika do zahraničia. Začali sme si spomínať na každého, kto by nám vedel pomôcť. Našťastie môj bývalý zamestnávateľ Dmitrij Warta, u ktorého som pracovala ako ekonómka, pôsobí na Slovensku. On sa ponúkol, že nám pomôže a našiel rodinu, ktorá nás dokázala prijať.
Ako ste sa dostali až do Limbachu? Aké bolo v tom čase cestovanie?
V Kyjeve sme nastúpili na vlak do Užhorodu. V ten deň tam nebola taká masa ľudí, pretože len 24 hodín pred tým na stanicu dopadli úlomky ruskej rakety. Ľudia sa začali báť už aj cestovať vlakom. Zbalila som nám iba jednu tašku a dva batohy, hlavne teplé oblečenie.
Keď sme nastupovali do auta smerom na stanicu, práve vyhlásili letecký poplach. Za zvukov sirén sme sa lúčili s príbuznými. Náš syn veľmi plakal a kričal, že nechce odísť. V tej chvíli mi hrozne tislo srdce od bolesti. Všetci sme plakali, boli sme vystrašení. Bolelo nás, čo sa deje okolo nás.
Vo vlaku sme sa s Erikom silno objali a snažili sa upokojiť. Slzy sa ale nedali zastaviť. Tá chvíľa rozlúčky bola taká bolestivá, že sa to nedá ani slovami opísať.
V noci sa vlak pohyboval veľmi nepravidelne. Raz pomaly, akoby chcel nepozorovane prejsť, potom zase rýchlo, akoby pred niekým utekal. Pravidelne vydával hlasný dlhý signál, z ktorého srdce začalo biť ešte rýchlejšie. Vtedy som sa veľmi modlila.
Ako sa má teraz vaša rodina? Sú v relatívnom bezpečí? Čo sa deje v ich blízkom okolí?
Sme v neustálom kontakte. Neviem si a ani si nechcem predstaviť, že by som od nich nemala žiadne správy. Moja rodina je stále vo svojom byte v Kyjeve. Imobilný svokor by možno nezvládol takú dlhú cestu. Hovoria mi, že v meste počujú viac streľby a výbuchov. Ruskí vojaci zasahujú aj obytné štvrte. Pre neustále bombardovanie a požiare je vraj v Kyjeve nedýchateľný vzduch.
Teraz ste v bezpečí na Slovensku. Ako vnímate pomoc Slovákov, obzvlášť rodiny Malíkovcov, ktorí sa vás ujali?
Hneď, ako sme prekročili hranice, čakali na nás dobrovoľníci a colníci. Všetci sa snažili pomôcť. Jeden pohraničník daroval Erikovi ručne vyrobený vankúš. Odvtedy s ním spáva a nepustí ho z ruky. Ďakujeme mnohokrát za obrovskú podporu a prácu, ktorú vykonávajú. Som veľmi vďačná aj Dmitrijovi, za všetky organizačné záležitosti a podporu. Bez neho by sme tu možno neboli.
U Malíkovcov sme veľmi šťastní, najmä môj syn. Majú nádherný dom, je to veľmi milá rodina a nesmierne si vážime ich pomoc.
Robia všetko preto, aby sme sa u nich cítili príjemne. Pomáhajú s každým problémom. Cítime u nich teplo a láskavosť. Máme veľké šťastie, že ich máme. Nikdy nezabudneme, čo pre nás urobili.
Pochádzate z Ruska, kde máte stále rodinu a priateľov. Ste aj s nimi v kontakte? Ako vnímajú ruskú inváziu?
Keď vypukla vojna, vytvorila som na WhatsApp skupinu, do ktorej som pridala príbuzných z Ruska. Opísala som im celú situáciu. Jedna moja sestra sa so mnou začala hneď hádať. Jej muž pôsobí v ruskej armáde, takže to chápem. Vyčítala mi, čo ukazujem na sociálnych sieťach a vyhrážala sa mi „trestnou zodpovednosťou“. Vyvíjala na mňa nátlak, aby som myslela na našu mamu. Že jej spôsobím problémy a bude sa jej zle žiť.
Druhá sestra len napísala, aby sme sa nehádali. Zvyšok rodiny si správy len prečítali a boli ticho. Ticho!!! Ani slovo podpory. Nepýtali sa, ako sa máme, či máme dosť jedla, či nepotrebujeme peniaze. Nič.
Bolo to bolestivé. Skupinu som vymazala, lebo to, čo sa deje, nikoho nezaujímalo. Moja matka si ani neuvedomuje závažnosť celej situácie. Na prstoch jednej ruky by som spočítala priateľov z Ruska, ktorí sa opýtali, ako sa mám.
Žijú v predstave, že Ukrajinci Rusov nenávidia. Že na Ukrajine prebieha „oslobodzujúca vojenská operácia". Keď som sa sťahovala do Kyjeva, rodičia mi povedali, aby som neukazovala pas. Že mi ho tam roztrhnú, že ma môžu pre môj pôvod zbiť, že nedostanem prácu. Báli sa, že sa mi bude ťažko žiť. Výsledkom je, že mám neporušený pas, nikto ma nezbil, našla som si prácu, kde mám priateľských kolegov a nikto mi nevyčíta, že hovorím a píšem po rusky.
Hľadali ste útočisko aj u rodičov? Ako zareagovali?
Ako by som mohla ísť do Ruska? Odtiaľ pochádza všetko naše utrpenie. Oni nám nerozumejú, nepočúvajú nás. Rodičia mi neveria, že na Ukrajine je vojna. Preto bolo naším riešením držať sa čo najďalej od Ruska.
Reakcie príbuzných boli aj výbušné. Môj starší brat mi okamžite zavolal a rozhorčene sa pýtal: „Čo, do Československa?“ A či myslím na svoju matku. To bol náš posledný rozhovor.
Napriek všetkému nechcem stratiť kontakt so svojou mamou. O vojne sa nemôžeme rozprávať, lebo to vyústi do hádky.
Na Slovensku ste už tri týždne. Ako vám teraz ubiehajú dni?
Na Slovensku sme v bezpečí. Teraz mám zdravotné problémy, ktoré sa začali ešte na Ukrajine. Proces liečby je veľmi dlhý. Malíkovci mi veľmi pomáhajú všetkými možnými spôsobmi. Som im veľmi vďačná. Bez nich by som nevedela, čo mám robiť. Našli mi lekárov aj učiteľku slovenčiny. Veľmi by som si chcela nájsť prácu, aby som sa cítila byť užitočná.
Modlíme sa, aby sa vojna čoskoro skončila. Chceme sa vrátiť domov na Ukrajinu. Verte, že nikdy nezabudneme na to, čo Slovensko a ostatné krajiny urobili pre obyvateľov Ukrajiny. Vaša podpora je na nezaplatenie.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
