Čítanie k vode: Niekto sa díva (3. časť)

Zdroj: BUX

Máme pre vás ďalšiu časť z najnovšej knihy obľúbenej autorky.

Je inteligentná, dobre informovaná, húževnatá, metodická, vynachádzavá a diskrétna. Pracuje ako súkromné očko pre špičkovú právnickú firmu. Má luxusný byt v štýlovom mrakodrape v centre mesta, príťažlivého priateľa, obrovské dedičstvo. A zdanlivo idylický život.

Lenže v jeden deň ju surovo prepadnú, polícia násilníka nedokáže vypátrať a Bailey zrazu stráca istotu. Nevie sa zbaviť pocitu, že niekto sleduje každý jej pohyb...

Myženy.sk vám prináša mrazivé čítanie k vode. Detektívny psychotriler Niekto sa díva od svetovej autorky Joy Fieldingovej, ktorá pred pár rokmi zavítala aj na Slovensko.

KAPITOLA 2

Spomínam si len na to, že večerný vzduch bol teplý, tma príjemná ako kašmírový šál, jemný vánok previeval cez voňajúce krovie, kde som sa skrývala, koralovočervené kvety sa na noc zavreli. Nejasne som si uvedomovala ich vôňu, a ako som sa dívala cez ďalekohľad do okna bytu Sary McAllisterovej na druhom poschodí, kolená ma už boleli, lebo som dlho čupela v rovnakej polohe, v prstoch som cítila kŕče. Blížila sa polnoc, čupela som tam už celé hodiny a podráždenosť sa mi ovíjala okolo vedomia ako hladná boa. Pomyslela som si, že ak v najbližších minútach niečo neuvidím - čokoľvek -, na dnešok to zabalím.

Vtedy som to začula - možno prasknutie vetvičky, hoci som si tým nebola istá, prezrádzalo, že ktosi je za mnou. Obzrela som sa, ale už bolo neskoro. Ruka v rukavici mi rýchlo zakryla ústa a stlmila môj výkrik. Cítila som kožu - starú, zemitú kožu. A zrazu tie ruky boli všade, na pleciach, vo vlasoch, vytrhli mi ďalekohľad z rúk, vrážali mi päsťami do žalúdka a do slúch, svet okolo mňa sa rozmazal a zem sa mi stratila spod nôh. Na tvár mi drsne natiahli obliečku z vankúša. Nemohla som dýchať a zmocnila sa ma panika. Zachovaj chladnú hlavu, hovorila som si a usilovala som sa potláčať rastúce zdesenie. Uvedomuj si všetko, čo sa deje.

Ibaže všetko sa dialo priveľmi rýchlo. Ešte predtým než mi natiahli na tvár obliečku z vankúša a biela bavlna zastrela čiernotu noci, nevidela som nič, len nejasné obrysy. Určite to bol muž, ale netušila som, či bol mladý alebo starý, tučný alebo chudý, čierny, hnedý alebo biely. Že by muž, na ktorého som čakala, čakal na mňa? Všimol si, že som sa skrývala v kroví, a jednoducho čakal na príležitosť?

To je dobrá správa, ubezpečovala som sa. Ak je to Roland Peterson, chce ma len vydesiť, nie zabiť. Keby ma zabil, mal by z toho iba ďalšie problémy, a tých má už dosť aj bez toho. Možno ma vydesí na smrť, ale potom zmizne. Čím skôr sa prestanem brániť, tým skôr ma nechá na pokoji.

Ibaže muž ma nenechal na pokoji. Krútil ma dookola, strhával zo mňa oblečenie, prstami rozopínal gombíky na čiernej blúzke a vyhrnul mi podprsenku nad prsia. „Nie!" zvrieskla som, keď som si uvedomila, čo sa deje. Ďalší úder do brady, až som mala ústa plné krvi. „Prestaňte! Prosím! Nerobte to!" Ale moje prosby boli tlmené, a ak ich muž aj počul, nebránilo mu to pokračovať ani spomaliť násilnosti. O chvíľu mi už sťahoval džínsy aj nohavičky. Zúrivo som kopala, myslím, že som mu topánkou trafila do hrude, ale nie som si istá. Možno som po tom len túžila.

Čo sa to deje? Kde sú všetci? Ale poznala som odpoveď. Nikto tam nebol. Ľudia, ktorí bývali v tej štvrti, mali väčšinou vyše šesťdesiat. Po desiatej tam nikto nevychádzal z domu, a už vôbec nie o polnoci. Aj tí najvášnivejší psičkári uložili Fifíka spať už pred pár hodinami.

Na krku a na pleciach som cítila ťarchu mužových ramien, pritláčal ma ako motýľa na stenu, druhou rukou si rozopínal nohavice. Keď som počula, ako si sťahuje zips na rázporku, prišlo mi zle, potom sa s čímsi babral a čosi odbaľoval. Uvedomila som si, že si dáva kondóm, a uvažovala som, že využijem túto chvíľku nepozornosti, ale vtedy mi zasadil prudký úder do brucha a ledva som vládala dýchať, nieto pokúšať sa o útek. Rýchlo mi roztiahol nohy a vrazil do mňa svoj úd. Pocítila som chlad kondómu, na zadku jeho ruky. Hovorila som si, že musím byť strnulá a nevnímať, čo robí, ale aj tak som cítila každý jeho pohyb. Uplynula celá večnosť a konečne bolo po všetkom. Pri vyvrcholení mi zahryzol do pravého prsníka a ja som vykríkla. O pár sekúnd mi priložil pery k uchu a jeho dych prenikol cez vlákna tenkého vankúša. Z úst som mu cítila ústnu vodu, mätovú, sviežu. „Povedz, že ma miluješ," zavrčal. Rukou v rukavici ma chytil za hrdlo. „Povedz, že ma miluješ."

Otvorila som ústa a počula som, ako z nich vyšlo slovo „hajzel". Vtedy zovrel stisk. Nozdry sa mi zachveli na tvrdej bavlne obliečky a zdesene som zhíkla, lapajúc dych, prehĺtajúc krv. Zomriem tu, pomyslela som si a nebola som si istá, ako dlho zostanem pri vedomí. Predstavila som si mamu a otca a prvý raz som bola rada, že už nežijú. Muž mi palcom ďalej tvrdo tlačil na dýchaciu trubicu. Za očami mi vybuchovali malé ohňostroje žiliek. Potom sa mi pod viečka vkradla milosrdná tma a už som nič nevidela.

---

Keď som sa prebrala, muž tam nebol.

Bavlnená obliečka mi zmizla z hlavy a nočný vzduch mi oblizoval tvár ako mačka. Chvíľu som len nehybne ležala, neschopná pohybu, a usilovala som sa pozbierať myšlienky roztrúsené medzi dolámanými kvetmi ibišteka, ktoré mi lemovali tvár, v ústach chuť krvi, medzi nohami bolesť, prsia doráňané, citlivé. Od pása dolu som bola nahá, a hoci oči som mala zapuchnuté, predsa som videla na stehnách potôčiky krvi. Pomaly som si posunula podprsenku na prsia, zdvihla som zo zeme blúzku a načiahla som sa cez dolámané kríky po džínsy. Nohavičky chýbali, takisto plátenná taška so zbraňou a povolením na jej držbu, s peňaženkou, mobilom, fotoaparátom, preukazom totožnosti (osobným aj profesionálnym), s kľúčmi od auta aj od bytu, hoci ďalekohľad som zazrela.

„Pomoc!" počula som výkrik a ledva som spoznala vlastný hlas. „Prosím vás, pomôžte mi niekto!" Natiahla som si džínsy a pokúsila som sa vstať, ale nohy som mala ako huspenina, podlomili sa mi, a tak som odplazila na cestu, kde som zaparkovala.

Nejakým zázrakom tam porsche ešte vždy stálo, pravdepodobne bolo priveľmi nápadné, aby ho ukradli. Rozhodne to nebolo najvhodnejšie auto pre ženu v mojej profesii, ale kedysi patrilo mojej mame a nechcela som sa s ním rozlúčiť. Teraz som sa chytila kľučky ako záchranného pása a usilovala som sa vstať. Citlivý poplašný systém na aute sa okamžite rozozvučal do kakofónie trúbenia a pískania. Zvalila som sa na cestu s chrbtom opretým o dvere na aute, s nohami natiahnutými pred sebou. Keď som sa pozrela na okno, ktoré som predtým pozorovala, uvidela som v ňom muža. Inštinktívne som vzala do ruky ďalekohľad, ale bol veľmi ťažký a ja som bola veľmi slabá. Spadol na betón a praskol.

Potom si už spomínam len na to, že som sa prebrala v sanitke. „Všetko bude v poriadku," počula som záchranára.

„Všetko bude v poriadku," začula som iný hlas.

Ale mýlili sa.

----

Stalo sa to pred dvoma týždňami. Teraz som doma. Ale rozhodne nie som v poriadku. Nedokážem zaspať bez pomoci silných liekov a nemôžem jesť. Keď sa pokúsim dať niečo do žalúdka, okamžite to vyvrátim. Schudla som päť kíl, čo som si nemohla dovoliť, lebo už aj tak som trpela podváhou. A nie úmyselne. Nepatrím medzi ženy, ktoré večne držia nejaké diéty, dokonca ani veľmi nevenujem pozornosť tomu, čo jem, a neznášam cvičenie, jednoducho som aj v dvadsiatich deviatich rokoch bola prirodzene štíhla. Na strednej škole mi hovorili „tintítko". Podprsenku som začala nosiť ako posledné dievča v triede, hoci keď sa mi konečne zaguľatili prsia, boli až podozrivo veľké a plné. „Určite má silikóny," zašepkalajedna zo skupiny právničiek vo firme Holden, Cunningham a Kravitz, keď som minulý mesiac prechádzala okolo nich po chodbe. Aspoň myslím, že to bolo minulý mesiac. Nie som si istá. Stratila som pojem o čase. Ďalšia položka na mojom zozname „strát". Rovno pod „sebavedomím". Tesne nad „zdravým rozumom".

A stratila som aj krásu. Predtým som bola pekná. Veľké modrozelené oči, výrazné lícne kosti, mierny predhryz, vďaka ktorému pôsobili moje pery plnšie, dlhé, husté svetlohnedé vlasy. Teraz mám oči večne zastreté slzami a pod nimi tmavé kruhy, líca doškriabané a prepadnuté, pery popukané, dohryzené - zlozvyk z detstva sa vrátil. Vlasy, kedysi moja najväčšia ozdoba, mi teraz visia bez života okolo tváre, suché od priveľmi častého umývania, tak ako pokožka, rozodratá do živého od častého sprchovania. Ale aj keď sa sprchujem tri-štyri razy za deň, necítim sa čistá. Mám pocit, akoby som sa celé týždne váľala v špine a tá sa mi zažrala tak hlboko do pórov, až prenikla do krvi. Som znečistená. Toxická. Ohrozujem všetkých, ktorí sa na mňa pozrú. Nečudo, že keď sa pozriem do zrkadla, ledva sa spoznávam. Stala som sa jednou z tých úbohých žien, ktoré postávajú na rohoch a trasúcimi sa rukami žobrú, som jednou z tých žien, akým sa ľudia vyhýbajú. Ženou, ktorú v duchu obviňujete z jej vlastného nešťastia.

Táto žena sa stala mojou spolubývajúcou, ustavičnou spoločníčkou. Prenasleduje ma z izby do izby ako duch, šuchce sa po béžovej mramorovej dlažbe v mojom veľkom trojizbovom byte. Bývame spolu na dvadsiatom treťom poschodí ultramodernej sklenej budovy v miamskej štvrti Brickell, niekedy označovanej ako „Wall Street juhu". Okrem toho, že je to finančnícke centrum Miami, nachádza sa tam aj veľa špičkových obchodných stredísk a hotelov, ani nehovoriac o desiatich tisícoch apartmánov v prepychových komplexoch s nádherným výhľadom na mesto aj na oceán. Cez panoramatické okná v mojej obývačke vidieť krásnu rieku Miami, kým cez rovnaké panoramatické okná v spálni vidieť iné sklené výškové budovy. Žiaľ, mnohé z tých bytov sú prázdne, lebo Floridu mimoriadne silno zasiahol nedávny pokles ekonomiky. Napriek tomu na druhej strane ulice stavajú ďalší mrakodrap. Všade sú žeriavy. Nový národný vták, počujem mamin smiech. Máme predsa dosť sklených budov, prebleslo mi hlavou. Ale môžem namietať? Koniec koncov ľudia v sklených domoch...

Nasťahovala som sa sem vlani. Ten byt mi kúpil otec, hoci hovoril, že by bol najradšej, keby som navždy zostala bývať doma. Ale zhodol sa so mnou v názore, že je načase, aby som bývala sama. Bolo to dva roky po maminej smrti. Pracovala som, mala som priateľa. Mala som pred sebou celý život.

Pravda, to bolo vtedy.

Toto je teraz.

Teraz nemám nič. Do práce nechodím, s priateľom som sa rozišla, otec mi pred štyrmi mesiacmi zomrel na srdcový infarkt a zostala som sirotou. Aspoň myslím, že od jeho smrti prešli štyri mesiace. Ako hovorím, stratila som pojem o čase. To sa človeku stane, keď trčí celé dni zavretý v byte, pri každom zvonení telefónu sa strhne a vstáva z postele, len aby sa osprchoval a šiel na záchod, keď jeho návštevníkmi sú iba policajti a jediný súrodenec, ktorý sa s ním nesúdi o otcov majetok.

Zaujal vás úryvok z novinky Joy Fieldingovej? Viac o knihe Niekto sa díva.