Zuzana celý život tvrdo pracovala, nepila alkohol a ani nefajčila. Nečakané horúčky ju však náhle pripravili o príjem a započali jej dlhú cestu plnú vyšetrení a zotavovaní.
Bol august 2021, pandémia bola v plnom prúde a 44-ročná Zuzana pracovala v Rakúsku ako opatrovateľka. Z ničoho nič sa však jej život otočil hore nohami, keď sa u nej začali objavovať horúčky.
Spočiatku si myslela, že má chrípku a prekoná ju, avšak teploty (ktoré mali hodnoty do 39 stupňov Celzia) neustupovali a nepomáhali ani antibiotiká.
„Dostala som najprv jedny antibiotiká, a keď nezabrali tak druhé. Tie tiež nezabrali,“ uviedla Zuzana.
Horúčky sa u nej prejavovali počas celých dní a nič nepomáhalo. Po užití antipyretík síce na pár hodín klesli, no potom opäť vyskočili. Popri nich mala zvýšený pulz, vysoký tlak a na tele sa jej objavili modriny.
Zdravotné problémy ju donútili ukončiť svoju prácu a vrátiť sa za dcérami do Nitry, kde žili. Horúčky pretrvávali už týždne a stav sa nezlepšoval. Dvakrát dokonca skončila na pohotovosti, jedenkrát z toho jej dcéra musela zavolať sanitku, pretože jej bolo na odpadnutie.
„Tam mi dali infúziu a ďalšie, opäť iné, antibiotiká a poslali ma domov. Druhýkrát mi povedali, že už ani nemusím chodiť ani volať sanitku, ale mám ísť k obvodnému lekárovi,“ povedala Zuzana.
Rozhodla sa preto odísť na chvíľu k svojej mame, ktorá bývala neďaleko mesta Šahy. Odviezla ju k nej jej dcéra. Chcela sa pozrieť po iných lekároch.
„Keď som docestovala k mame, už mesiac som mala horúčky a stále mi bolo zle. Brala som už asi štvrté antibiotiká. Žiadne iné symptómy som nemala,“ popísala. Dodala, že bola tak slabá, že mala dokonca problém prejsť na toaletu. Taktiež veľmi schudla a nechutilo jej jesť.
Situácia, že mala pocit, že odpadne, nastala opäť, a tak jej mama zavolala sanitku. Tentokrát sa dostala do nemocnice v Leviciach.
„Tam sa to konečne začalo riešiť. Dali ma na interné oddelenie, kde zistili, že mám veľmi zlé krvné a pečeňové testy,“ spomínala Zuzana.
Pečeň jej pravdepodobne poškodilo aj neustále užívanie liekov po dobu jedného mesiaca, keď brala rôzne antibiotiká a denne si musela dať aj päť antipyretík a analgetík.
Na internom oddelení však konečne dostala lieky, ktoré jej zabrali a po šiestich týždňoch horúčky začali klesať. Aby sa nevrátili a aby opäť nabrala silu, zmenila svoj jedálniček a životosprávu.
„Po tom, ako mi klesli horúčky, som pila oxygenovanú vodu s vyšším obsahom rozpusteného kyslíka. Dcéra mi kúpila vitamíny D a K. Navyše som si dávala 30-percentné kvapky CBD. Dcéry mi tiež robili zelerové a špenátové šťavy. Jedla som iba rastlinné potraviny. Možno práve to mi pomohlo,“ vysvetlila.
Dnes jej podľa jej slov pomáha aj alkalická voda, ktorá má vysoké PF a keltská soľ, ktorú každý deň užíva dodnes.
Absolvovala aj CT vyšetrenie a návštevy u urológa a gastroenterológa. Lekári sa domnievali, že má nádor na obličkách.
„Urológ mi povedal, že to nie je urologická záležitosť, ale endokrinologická. A tak som sa dostala k vynikajúcej lekárke z endokrinologickej ambulancie v Leviciach, ktorej ďakujem za život. Ona mi povedala, že mám na nadobličke nádor (feochromocytóm),“ prezradila Zuzana.
Lekárka ju ešte pre istotu poslala aj na vyšetrenie do Ľubochne, aby sa diagnóza potvrdila.
Zuzana absolvovala aj vyšetrenie u hematológa, ktorý zistil, že má veľmi riedku krv, teda sa jej netvorilo dostatočné množstvo krvných doštičiek, a nízke železo. Pre istotu jej spravil aj vyšetrenie na leukémiu, ktoré však dopadlo negatívne.
S takýmto krvným obrazom však ešte nemohla absolvovať operáciu, pretože hrozilo, že vykrváca. Najprv musela tri mesiace brať lieky, aby sa jej zlepšili výsledky.
Počas operácie, ktorú absolvovala v Onkologickom ústave sv. Alžbety, jej odstránili celú pravú nadobličku aj s nádorom. Až niekoľko týždňov po nej zistila, že išlo o zhubný nádor, keď sa dostala k výsledkom z histológie.
„Lekári však nehovorili o tom, že to bola rakovina. Bol to netypický prípad, ja som ani nedostávala chemoterapiu,“ poznamenala Zuzana.
Po operácií sa zotavovala ešte päť mesiacov a miestami sa ešte objavila zvýšená teplota. Spočiatku chodila na kontroly každé tri mesiace, teraz je to už len raz za pol roka. Vrátila sa aj do práce.
Nedávno sa však na jej pravej strane objavili nové bolesti a opäť musela prestať pracovať, čaká ju magnetická rezonancia. Cíti, že je slabšia a nevládze už toľko, ako pred tým.
Absencia práce jej však spôsobuje finančné problémy.
„Keďže som bola ako opatrovateľka v Rakúsku živnostníčkou a pred tým som 2,5 roka robila v Anglicku, po ochorení som nemala žiaden príjem. Nemala som PN ani dávky z nezamestnanosti. Pre chorobu som teda dlho bola odkázaná na svoje dcéry a rodičov,“ opísala Zuzana.
Staršia z dcér pracovala a mladšia popri strednej škole brigádovala, aby si vedeli zaplatiť podnájom, životné potreby a spolu so starými rodičmi dokázali uživiť Zuzanu.
„Kebyže nemám svoju rodinu, tak by som asi žila pod mostom, keďže som deväť mesiacov nemala akýkoľvek príjem, alebo tu už dávno nie som,“ priznala.
Dvakrát navyše požiadala o invalidný dôchodok, avšak uznali jej pokles schopnosti pracovať iba o 35 percent, takže jej nevznikol nárok na dávky. Odôvodnili to tak, že nádor jej už odoperovali a momentálne sa lieči iba na vysoký krvný tlak, takže už môže ísť pracovať.
Pre zdravotné komplikácie, ktoré sa jej vrátili, už tri mesiace opäť nepracuje. Chcela si nájsť prácu niekde v okolí, avšak nie je to pre ňu jednoduché. Sú veci, ktoré už jednoducho robiť nedokáže, no aj také, ktoré odmieta.
„Robila som aj v školstve ako učiteľka, avšak tam sa vrátiť nechcem. Stres bol totiž spúšťačom mojej choroby,“ priznala.
Celý svoj život zasvätila práci, aby dokázala uživiť svoje dcéry ako matka samoživiteľka. Nepila alkohol ani nefajčila, a tak jej ani nenapadlo, že by takáto choroba mohla postihnúť práve ju.
„Odkedy sa to však stalo, povedala som si, že na seba musím dávať pozor a že život nie je iba o práci. Radšej sa uskromním, pretože zdravie a rodina sú dôležitejšie. Po tejto skúsenosti nevezmem hocijakú prácu, a už vonkoncom nie takú, ktorá ma dostane tam, kde som bola. Snažím sa čo najviac vyhýbať stresu a hektickým veciam, aby sa mi to nevrátilo,“ vysvetlila Zuzana.
Svojim rodičom a dcéram je nesmierne vďačná, že jej od začiatku pomáhali. Vozili ju na vyšetrenia, starali sa o ňu a podporovali ju aj finančne. Navyše jej nedovolili, aby sa vzdala.
„Najprv som už písala závet a údaje k mojej bankovej karte či poistke. Dcéry mi však povedali, že na to ani nemôžem myslieť. Presviedčali ma, že to o chvíľu budem mať za sebou a že to bude dobré,“ spomínala.
Prestavila tak svoje myslenie a povedala si, že to dokáže prekonať. Verí, že ak sa človek mentálne nastaví pozitívne, telo bude reagovať.
„Držím palce každému, ktorý prežíva niečo podobné. Ja som mala šťastie, že som nakoniec natrafila na dobrých lekárov a že mám úžasnú rodinu. Verím tomu, že každý, kto je v takejto situácii, sa nastaví pozitívne. Myseľ to následne prevtelí do reality,“ doplnila Zuzana na záver.
Pozrite si aj archívnu reportáž o invalidných dôchodkoch a onkologických ochoreniach:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
