K medveďom ho priviedli rodičia a láska k prírode. Dnes ich fotí už vyše desať rokov. Mladý fotograf Viktor Szabo sa okrem toho venuje aj výskumu medveďov na Slovensku. Popísal, ako vníma súčasnú situáciu s ich odstrelom aj ako sa správať, ak človek stretne túto šelmu.
Dvadsaťšesťročný Viktor Szabo sa venuje foteniu medveďov už od svojich 15 rokov. Sprvu sa ich bál a mal pred nimi obrovský rešpekt. Postupom času ich začal spoznávať a strach sa zmenil na fascináciu.
Za snímky, ktoré zdieľa na svojej stránke a na sociálnych sieťach, si vyslúžil nejedno ocenenie. V roku 2017 vyhral v Spojených štátoch amerických ocenenia v súťaži Central New York Regional Scholastic Art Awards Competition.
V dnešných dňoch medvede už nielen fotí, ale popri štúdiu ekológie a ochrane životného prostredia sa začal venovať aj ich vedeckému výskumu.
V rozhovore sa dočítate:
Už dlhé roky sa venujete foteniu voľne žijúcich zvierat v lese vrátane medveďov. Čo vás k tomu priviedlo?
Odmalička ma rodičia vodili do prírody, ktorá ma vždy fascinovala. Neskôr som začal fotiť. Je zaujímavé, že poslednú dobu sa už takmer nefotím, skôr sa venujem výskumu a fotenie trochu ustúpilo do pozadia. S medveďmi to je iné – keď som bol malý, veľmi som sa ich bál a nechodil som do lesa, kde sa vyskytovali. Povedal by som, že som mal až panický strach.
Myslím, že som mal 15 rokov, keď som prvýkrát videl medveďa, a odvtedy ma tieto zvieratá začali fascinovať. Postupne som prekonával strach. Momentálne mám za sebou vyše 400 stretov s hnedým medveďom na Slovensku a 200-krát som stretol čiernych medveďov v Kanade a medveďa grizly na Aljaške.
Ako to vyzerá, keď sa chystáte ísť fotiť medveďov a ako sa dostanete do takej blízkosti?
Volám to šoková terapia, lebo väčšinou sa rozhodnem ísť fotiť v ten deň. Plánovanie je minimálne, iba zistím, kde čo je a čo si treba zobrať.
Veľmi dôležité je maskovanie, čo je základ úspechu blízkeho stretnutia. Medveď nemá dobrý zrak, takže v teréne musím dávať pozor na vietor – musím byť opatrný, aby ma medveď nezacítil.
Na začiatku išlo o náhodné stretnutia alebo mi ľudia odporučili lokality. Nakoniec som si našiel svoje miesta pomocou pobytových znakov a fotopascí.
Tieto pomôcky mi umožňujú lepšie pochopiť pohyb medveďov a vytipovať lokality, kde sa vyskytujú častejšie. Niekedy nestretnem žiadne medvede, inokedy veľa.
Pri fotení medveďov používam dve hlavné metódy. Prvá spočíva v nájdení migračnej trasy, kde si sadnem a čakám celý deň. Táto metóda vyžaduje veľkú trpezlivosť, ale môže byť veľmi úspešná.
Druhá metóda sa nazýva šúlačka. Chodím po teréne a hľadám medvede. Táto metóda je fyzicky náročnejšia, ale môže byť tiež veľmi efektívna, keďže môžem pokryť väčšie územie a zvýšiť šance na stretnutie s medveďmi.
Celý proces môže trvať od niekoľkých hodín až po celý deň. Závisí to od toho, ako sa mi podarí lokalizovať medvede. Na zachytávanie medveďov používam iba fotoaparáty, ale fotopasce mi pomáhajú pri výskume a lokalizácii medveďov.
Aký je váš prístup k tomu, aby ste zviera zachytili autenticky a zároveň ho neohrozili?
Môj prístup je veľmi jednoduchý – nevnadím a snažím sa nerušiť ich prirodzené správanie. Cieľom je zachytiť ich autenticky – bez toho, aby si boli vedomí mojej prítomnosti.
Snažím sa odísť tak, aby ani nevedeli, že som tam bol. To mi umožňuje pozorovať ich prirodzené chovanie a správanie, čo je kľúčové pre autentické zachytenie ich života.
Je veľmi dôležité, aby sa zvieratá nenaučili na ľudskú prítomnosť. Ak by sa naučili, že ľudia sú zdrojom potravy, môže to viesť k problémom ako je strata strachu z ľudí, čo môže ohroziť ich bezpečnosť aj bezpečnosť ľudí. Preto sa snažím byť čo najmenej viditeľný a čo najmenej rušiť ich prirodzený život.
Pri fotení sa snažím používať dlhé objektívy, ktoré mi umožňujú zachytiť zvieratá z bezpečnej vzdialenosti bez toho, aby som ich rušil.
Taktiež dbám na to, aby som ich nechal voľne sa pohybovať a neprekážal im v ceste. Táto opatrnosť mi umožňuje zachytiť ich autentické správanie a zároveň chrániť ich bezpečnosť.
Aké prežívate emócie, keď sa pred vami zjaví medveď alebo nebodaj celá medvedia rodina? Bojíte sa, alebo ste nadšený?
Je to vždy veľmi silný zážitok – mix emócií, ktorý môžem popísať ako adrenalínový elixír. Pokiaľ nevidím medveďa, cítim stres a nervozitu, ale keď ho konečne uvidím, stres opadne a môžem sa sústrediť na fotenie.
Samozrejme, sú aj nebezpečné situácie, najmä keď prechádzam húštinou. V tých chvíľach sa bojím a snažím sa takým miestam vyhýbať.
Ale celkovo môžem povedať, že stretnutie s medveďmi je pre mňa veľmi pozitívny zážitok, ktorý ma napĺňa energiou a inšpiruje. Je to správna zmes emócií, ktorá ma poháňa ďalej.
Patria medvede medzi vaše najobľúbenejšie zvieratá na fotenie?
Nepovedal by som, že medvede sú moje najobľúbenejšie zvieratá na fotenie. Veľmi sa mi ale páčia veľké šelmy ako vlky či rysy. Medzi ne patria aj medvede.
Tie fotím rád, pretože sú veľmi fascinujúce a často nepochopené. Je to najväčšie zviera z týchto šeliem a veľa ľudí sa ho bojí.
Môj cieľ je ukázať ľuďom, že sa ich nemusia až tak báť, ale je dôležité ich čítať a rozumieť ich správaniu. Chcem pomôcť zmeniť vnímanie medveďov a ukázať ich v ich prirodzenej kráse.
Máte nejaký nezabudnuteľný moment z fotenia medveďa?
Môj nezabudnuteľný moment sa netýka iba medveďov, ale bol to veľmi zaujímavý zážitok.
Bol som na týždeň fotiť medvede a jeden večer sme sa s kamarátom stavili, že ak uvidíme za jeden deň jedného z najväčších medveďov na Slovensku a rysa, tak mu dám bundu. A toto sa stalo realitou.
Ráno sme prišli na lokalitu a videl som obrovského medveďa – bol to jeden z najväčších na Slovensku. Okrem neho sme videli ďalších piatich medveďov.
Po tomto úspechu sme si išli trochu oddýchnuť a potom sa presunuli na inú lokalitu. Prišli sme tam a hneď sme videli medveďa. Neskôr, keď som už chcel ísť domov, sa pred nami objavil rys. Vtedy sa mi splnil sen a vyšli mi slzy šťastia. Bol to naozaj nezabudnuteľný deň.
Boli ste aj v Kanade, kde ste stretli a fotili čierne medvede. Čím sa líšia od tých našich – okrem farby?
Čierne medvede sa líšia od tých hnedých aj v agresivite. Čierne medvede sú väčšinou menej agresívne.
Na Aljaške som fotil aj medveďov grizly, ktoré sa zase od čiernych medveďov líšia tým, že sú väčšie a agresívnejšie.
Naše hnedé medvede na Slovensku sú tiež oproti tým čiernym väčšie a môžu byť aj agresívnejšie, najmä keď sa cítia ohrozené.
Čierne medvede, ktoré som videl v Kanade, sú skôr plaché a často sa uchýlia k stromom, aby unikli predátorom.
Popri štúdiu sa venujete aj výskumu medveďov. Čo presne vás na nich fascinuje a chcete preskúmať do hĺbky?
Môj záujem o výskum medveďov sa sústreďuje na zlepšenie monitoringu na Slovensku. Chcem preskúmať ich správanie – najmä v kontexte ich interakcií s ľuďmi.
Z môjho pozorovania vyplýva, že zatiaľ čo veľké samce sa snažia vyhnúť ľuďom, samice a mláďatá si vyberajú ľahšiu cestu a pohybujú sa bližšie k ľudským sídlam.
Toto správanie naznačuje auto-reguláciu populácie, ktorá však môže byť narušená dostupnosťou potravy v hospodárskej krajine, najmä kukurice.
Medvede sa snažia nabrať čo najviac energie pred zimným spánkom, čo môže ovplyvniť ich správanie a snahu minimalizovať konflikty.
Ako veľmi ovplyvňuje prítomnosť človeka v prírode správanie medveďov? Je na mieste báť sa ich a mať pred nimi rešpekt, alebo nás vo väčšine prípadov nechajú tak?
Prítomnosť človeka v prírode výrazne ovplyvňuje správanie medveďov. Fragmentácia ekosystémov a tlak ľudí môžu medvede vyrušiť a zmeniť ich chovanie.
Najmä keď ľudia chodia mimo vyznačených chodníkov v chránených územiach, môže to mať vážne následky. Obdobie húb láka veľa ľudí do lesa, čo môže byť pre medvede veľmi rušivé.
Ja si myslím, že rešpekt je kľúčový. Keď človek nebude mať rešpekt k medveďom, môže to skončiť zle. Ľudia majú zlozvyk približovať sa k zvieratám, ktoré sa nebránia, čo môže v prípade medveďov byť problematické.
Vo väčšine prípadov sa snažia vyhnúť ľuďom, ale ak sa cítia ohrozené, môžu sa brániť. Preto je dôležité zachovať bezpečnú vzdialenosť a mať k nim rešpekt.
V akej situácii je človek pre medveďa hrozbou a kedy naopak môže byť človek ohrozený?
Medvede sú nepredvídateľné zvieratá a vedieť, čo im ide v hlave, môže byť ťažké.
Jednou z najväčších hrozieb pre ľudí aj pre medvede môže byť situácia, keď sa stretne človek s medvedicou a medvieďatami. Toto môže byť kritické pre obe strany, pretože samica bude brániť svoje mláďatá.
Ďalšou rizikovou situáciou pre človeka je chodenie do húštin, kde medvede cez deň odpočívajú. To môžeme nazvať vstupom do „spálne“ medveďa, čo môže vyburcovať jeho obranné reakcie.
Synantropní jedinci, ktorí si zvykli pohybovať sa v blízkosti ľudí, môžu byť ohrození, ak sa ocitnú v situácii, kde ich človek zaženie do rohu a nemajú kam utiecť.
Pre medveďa môže byť človek hrozbou tiež v situáciách, keď sa nachádza v migračných koridoroch v blízkosti cestných komunikácií.
Tieto cesty predstavujú riziko pre medvede, ktoré sa snažia migrovať cez územie. Ide o vzájomné vedomie hrozieb medzi ľuďmi a medveďmi.
Čo by ste poradili turistom, ktorí sa boja stretnutia s medveďom?
Pred vstupom do lesa sa oboznámte s miestnymi pravidlami a pokynmi. Rozprávať sa nahlas a ísť v skupine môže pomôcť medveďom včas vás zbadať a vyhnúť sa vám.
Toto je bežná prax v mnohých častiach sveta, kde sa ľudia stretávajú s medveďmi. Je zvláštne, že o týchto pravidlách sa u nás nehovorí častejšie.
Ak sa stretnete s medveďom, netreba panikáriť. Pokojne naňho hovorte a snažte sa odísť z tejto situácie tak, aby ste mu nekrižovali cestu. Je dôležité uvedomiť si, že medvede sú divoké zvieratá a môžu byť nepredvídateľné, ale väčšinou sa snažia vyhnúť ľuďom.
Ďalšie dôležité rady zahŕňajú to, že by ste mali chodiť v skupine a používať zvuky, aby ste medveďa upozornili na vašu prítomnosť, a to najmä v oblastiach s nízkou viditeľnosťou.
Snažte sa zostať pokojní a nepanikáriť. Nedráždite medveďa náhlymi pohybmi, ktoré môžu vyvolať jeho útok. Zachovajte bezpečnú vzdialenosť od medveďa a nikdy sa ho nepokúšajte dotknúť alebo kŕmiť.
Sú rôzne teórie, ako sa správať pri strete s medveďom. Čo robíte vy, ak ho stretnete nečakane a chcete, aby vám neublížil a odišiel?
Keď stretnem medveďa nečakane, snažím sa zachovať pokoj a nepanikáriť. Väčšinou som už pripravený na takúto situáciu, pretože chodím do lesa s cieľom fotiť alebo monitorovať medvede.
Avšak aj keď som robil monitoring nočných lesných vtákov, stretol som. Pokojne naňho hovorím a snažím sa odísť z tejto situácie tak, aby som mu nekrižoval cestu.
Do akej miery sú medvede „teritoriálne“ a ako reagujú na ľudské obydlia?
Medvede na Slovensku nie sú teritoriálne zvieratá v tom zmysle, že by si bránili pevne vymedzené územia. Ich domovské okrsky sú veľké, pri samiciach sa pohybujú okolo 200 kilometrov štvorcových a u samcov je to až do 400 kilometrov štvorcových.
Tieto okrsky sa často prekrývajú, najmä u samíc, ktoré si sú príbuzensky podobné. Synantropizácia, teda adaptácia na ľudské prostredie, funguje hlavne u samíc a mladých jedincov.
Toto správanie vyplýva z autoregulácie tohto druhu a dostupnosti potravovej ponuky. Medvede sa často vyskytujú v blízkosti ľudských sídiel, najmä keď tam nájdu dostatok potravy, ako napríklad kukuricu a ovocné stromy.
Aké sú najčastejšie mýty o medveďoch, s ktorými sa stretávate?
Najčastejšie som sa stretol s tým, že medvede môžu byť zodpovedné za úpadok populácie hlucháňov na Slovensku. Táto teória sa opiera o to, že medvede rozhrabávajú mraveniská a mláďatá hlucháňa nemajú čo jesť.
Tento názor je však problematický. Lesníci sami vypracovali štúdiu, ktorá ukazuje, že mláďatá hlucháňa sa živia primárne húsenicami a larvami z čučoriedok.
Skutočné dôvody úpadku populácie hlucháňov sú oveľa komplexnejšie a predmetom ďalšej diskusie.
Ďalším mýtom je, že medveď si vyslovene loví zver. Toto sa deje len ojedinele, najčastejšie u zranených alebo slabých jedincov. V takom prípade plnia sanitárnu funkciu v ekosystéme.
Primárnou potravou medveďov je rastlinná strava, avšak ako oportunistické zvieratá nepohrdnú ani živočíšnou potravou. Toto chápanie je kľúčové pre poznanie ich skutočného postavenia v ekosystéme a vyvrátenie mýtov.
Na Slovensku sa čoraz viac hovorí o potrebe odstrelov medveďov. Aký je váš pohľad na túto situáciu?
Súhlasím s reguláciou populácie medveďov, ale nie plošným odstrelom 350 jedincov. Táto metóda je nezmyselná a nerieši problém komplexne.
Zmeny v správaní medveďov sú často spôsobené ľudskou činnosťou. Odštartovaním pestovania plodín, ktoré lákajú medvede do agrárnej oblasti v ich areáloch výskytu, sme ich sami naučili, aby sa pohybovali v blízkosti ľudských sídiel.
V minulosti bolo dovolené vnadenie (hromadné kŕmenie, pozn. red.) medveďov, a to dokonca aj v národných parkoch, čo sa neskôr stalo časovanou bombou.
Keď bolo vnadenie zakázané, medvede začali hľadať alternatívne zdroje potravy v nižších polohách a blízko dedín, často na vnadiskách s kukuricou a s inými lákadlami.
Bohužiaľ, nikto si za túto situáciu nechce brať zodpovednosť a namiesto riešenia príčin sa preferuje plošný odstrel.
Táto politika je vedená strachom a nie vedeckými úvahami. Myslím, že ide o politicky výhodnú, ale nelogickú cestu, ktorá nerieši hlavné problémy spojené s medveďmi.
Je potrebné zmeniť túto politiku a začať riešiť synantropné problémy systematicky a na vedeckej úrovni.
Tematike medveďov sa venujeme aj v novej dokumentárnej sérii Lebo medveď, ktorá vznikla pod značkou Voyo Originál. Premiéra prvého dielu bola 11. apríla, nové epizódy budú dostupné každý piatok exkluzívne na Voyo.
Pozrite si kamerové zábery medveďa čierneho, hnedého aj grizly, ktoré zachytil Viktor Szabo:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
