Perníky s láskou pečie aj na Veľkú noc. Pre pani Emíliu z Michaloviec je to spôsob života, zdroj radosti aj spôsob, ako udržiavať tradície. Jeden z jej výtvorov bol natoľko výnimočný, že sa vďaka nemu dostala až do Knihy slovenských rekordov.
Tento perníkový zajac nie je len zaujímavý na pohľad.
„Tu som dostala medailu, že som rekordmanka, no a toto je môj fešák,“ hovorí pernikárka Emília Soročinová.
„Meria 103 cm, piekla som ho po častiach a trvalo to celý mesiac,“ dodáva.
Recept má v oku aj v rukách – pripravuje ho z hladkej múky, vajíčok, tuku, medu, cukru, škorice, sódy bikarbóny, perníkového korenia a kakaa.
„Najskôr ho spravím nad parou, potom na doske a nechám postáť aspoň 24 hodín,“ vysvetľuje.
Cesto nesmie byť tvrdé ako kameň – perníky musia byť jedlé, no po upečení by mali byť o niečo pevnejšie, aby vydržali ako dekorácia.
„Väčšinou robím dekoračné perníky, takže musia byť dosť pevné na to, aby sa dali zdobiť,“ hovorí pani Emília.
Vyrobila ich už tisíce. Každý jeden ručne zdobila s úsmevom a trpezlivosťou.
„To nesmiete ani žmurknúť, len oči na tom a ťahať tie tenučké čiarky,“ usmieva sa.
Za každou linkou cukrovej polevy je kus trpezlivosti, tradície a remeselnej lásky, ktorú si nesie od mladosti. Každý motív má svoj príbeh – v každom perníku je kúsok jej detstva, dvora a spomienok.
„Pochádzam z dediny a na Veľkú noc sme vždy chceli niečo vymyslieť. Každá z nás chcela mať pre svojho milého najkrajšie vajíčko alebo výšivku,“ spomína Emília Soročinová.
Dnes z výšiviek čerpá inšpiráciu pri zdobení a svoje remeslo odovzdáva mladším. Tvoriť chce dovtedy, kým sa budú jej perníky ľuďom páčiť.
„Keď niečo robíte s láskou, nikdy vás to neomrzí,“ hovorí.
A s úsmevom dodáva: „Ženy môžu začať kedykoľvek. Je to krásne remeslo – a v dôchodku je to lepšie, ako chodiť po lekároch.“
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
