Mala písať článok, no skončila pri ceste. Príbeh ženy, ktorej jedna návšteva medovnikárskej výroby zmenila kariéru aj život. Prezradila nám tajomstvo jej úspechu.
Anna Šenkeríková vyštudovala žurnalistiku a ako novinárka sa aj živila a budovala si kariéru. Zlom prišiel pri písaní článku o medovnikárke, keď ju samotné pečenie zaujalo viac ako písanie. Onedlho sa rozhodla, že sa pustí do štúdia cukrárstva. Neskôr otvorila vlastnú medovnikársku a cukrársku výrobu v Liptovskej Lúžnej.
Medovníky pečie podľa 200-ročného receptu a na nedostatok práce sa nemôže sťažovať. Prezradila nám, s čím musela pri podnikaní zápasiť, čo je základom dobrých medovníkov, ako docieliť, aby boli mäkké, ale aj to, čo ju pri podnikaní hnevá a prečo majú ľudia voči tradičným zákuskom predsudky.
Paradoxom je, že v detstve v pečení nevidela svoju budúcnosť ani jej nenapadlo, že by sa tým mohla živiť.
„Boli sme piati súrodenci, takže sme prirodzene pomáhali mame v kuchyni a piekli aj medovníky. Nemala som však žiadne ašpirácie, že by som sa tomu v budúcnosti venovala,“ hovorí Šenkeríková.
Už ako mladá rada kreslila, no namiesto umeleckej dráhy sa rozhodla pre žurnalistiku. Tú študovala najskôr v Nitre a neskôr v Ružomberku. Na dolnom Liptove začala budovať svoju novinársku kariéru na pozícii redaktorky Ružomberskom magazíne. Už vtedy ju však trápili pochybnosti, či sa dá z platu novinárky obstojne vyžiť.
K svojmu budúcemu živobytiu sa dostala náhodou – pri písaní článku o ružomberskej medovnikárke Zuzane Hubovej.
„Zdržala som sa tam asi štyri hodiny. Ukázala mi celý technologický postup výroby medovníkov aj ich zdobenie. Zapáčilo sa mi to, a tak som sa na druhý deň namiesto písania článku pustila do pečenia a zdobenia. Článok som potom robila na poslednú chvíľu,“ smeje sa Šenkeríková.
Nápad prejsť zo žurnalistiky na cukrárstvo však neprišiel okamžite. Myšlienka povýšiť záľubu na zamestnanie dozrievala dlhšie.
„Postupom času sme s manželom nad tým začali uvažovať, a tak som si pre istotu popri práci redaktorky začala robiť odbornú školu, kde som získala vzdelanie v odbore cukrár,“ vysvetľuje.
Štúdium trvalo dva roky a vďaka nemu získala výučný list. Keď s manželom našetrili potrebné financie, pustili sa do prestavby hospodárskej budovy na pozemku poniže domu. Celý proces konzultovali s príslušnými úradmi a postupne tak vznikla výrobňa medovníkov a zákuskov.
Šenkeríková vysvetľuje, že základom dobrého medovníka je cesto, dodržanie technologického postupu a najmä čas. Zrenie cesta a mäknutie medovníkov urýchlite len ťažko.
Čo sa týka cesta, vyskúšala viacero receptov, no napokon používa približne 200-ročný recept, ktorý si mierne upravila.
„Ustálila som sa na starom recepte, približne 200-ročnom, ktorý neobsahuje tuk. Vždy mi vadil nepríjemný závan tuku, ktorý býva z medovníkov a suchého pečiva časom cítiť. Starí ľudia hovoria, že akoby zlojoval. V tomto recepte nie je žiadne maslo, len múka, vajcia, med, cukor, sóda bikarbóna a koreniny,“ vysvetľuje medovnikárka.
Pomer korenín si upravila podľa vlastnej chuti. Dôležité sú aj kvalitné suroviny – najmä pravý med od lokálnych včelárov, ktorý dodáva medovníkom výraznú chuť.
Myslí si, že neúspech pri pečení medovníkov tkvie mnoho ráz len v nepozornosti alebo nerešpektovaní výrobného postupu.
„Ľudia si často pýtajú rady ohľadne pečenia, ale nakoniec ich odignorujú. Hoci dostanú informáciu, že cesto by malo zrieť štyri dni, spracúvajú ho skôr. Potom zisťujú, že sa s ním zle pracuje, upečené medovníky nie sú také chutné, ani pekné, pretože suroviny sa medzi sebou nestihli prepojiť. Technologické prestávky majú svoje opodstatnenie,“ vysvetľuje.
„Nikde však nie je napísané, že len jeden recept je ten správny a už vôbec nie, že všetci musia s nadšením vypekať. Pokiaľ z toho človek nemá radosť a neustále hľadá skratky, je prirodzené nájsť si inú aktivitu, ktorá ho bude tešiť. Všetci sme iní.“
Medovníky na Veľkú noc pečie aj pani Emília z Michaloviec. Jeden bol taký výnimočný, že sa vďaka nemu dostala do knihy rekordov. Viac sa dozviete v reportáži:
Pripomína, že medovníky potrebujú čas aj po upečení – a to na to, aby zmäkli a neboli suché.
„Neodporúčam medovníky hneď po upečení uzatvárať vo vzduchotesných nádobách. Mali by si trochu 'nacucať' vlhkosť z prostredia, až po zmäknutí je vhodné zamedziť im prístup vzduchu, aby mäkké aj ostali. Je však nutné dodať, že ak máte doma prirodzene nízku vlhkosť, medovníky zmäknú len ťažko,“ hovorí.
Kľúčom k mäkkým medovníkom je teda ideálna vzdušná vlhkosť.
„Rovnako je dôležité odsledovať čas pečenia. Nepiecť ich príliš dlho, aby sa nevysušili už rúre,“ dodáva.
Zdobiť sa odporúča až na druhý deň po upečení. Ak totiž medovník ozdobíte začerstva, po následnom zmäknutí, môže suchá poleva navrchu popraskať. Medovnikárka tým, ktorým sa zdobenie príliš nedarí, odporúča najmä trpezlivosť a cvik. Zdobenie je predovšetkým o praxi a tí, ktorí vydržia, môžu časom pozorovať výrazný pokrok.
A čo večná dilema – potierať vajíčkom pred pečením alebo po ňom? Šenkeríková prezrádza, že najlepšie je potierať až po upečení. Tí, ktorí majú strach, že vajíčko neprešlo dostatočnou tepelnou úpravou, môžu takto potreté medovníky ešte na chvíľu vložiť späť do rúry.
„Keďže sa medovníky pri pečení nafukujú, pri potretí vajcom pred pečením môžu vzniknúť mapy alebo môžu byť príliš tmavé,“ vysvetľuje.
Okrem medovníkov sa venuje aj pečeniu tradičných zákuskov a tort. Tie si ľudia objednávajú najmä na oslavy a svadby.
V tejto oblasti má ťažké srdce najmä na dve veci – nelegálne výrobne a cukrárov, ktorí používajú nekvalitné suroviny. Práve tie podľa nej spôsobujú, že ľudia si vytvárajú predsudky voči tradičným koláčom.
„Mám veľmi rada tradičnú cukrárčinu a rada robím klasiky ako opitý Izidor, dobošové rezy či špic. Pripravujem ich z kvalitných surovín, ako je vysokopercentná čokoláda či živočíšna šľahačka. Nepoužívam margaríny ani polotovary, takže to potom chutí úplne inak. Ľudia majú voči tradičným koláčom predsudky, ale keď ochutnajú naše, sú prekvapení, že sú dobré,“ vysvetľuje.
Veľký problém vidí najmä v nelegálnych výrobcoch, ktorí tlačia ceny koláčov nadol, keďže nejde o oficiálne prevádzky. Neodvádzajú daň z príjmu ani DPH. Neinvestovali tisíce eur do zlegalizovania prevádzky a tiež neplatia za laboratórne rozbory vody a výrobkov, zdravotnú službu, BOZP a podobne. To sú náklady, ktoré sa ročne pohybujú v tisícoch eur.
„Nedokážem im konkurovať cenovo, pretože moje náklady sú nepomerne vyššie ako ich. Ak teda vychádzam z predpokladu, že si pýtajú len toľko, koľko sú ich skutočné náklady. Sú aj takí, ktorí majú ceny len o málinko nižšie alebo dokonca vyššie ako legálni výrobcovia, čo už je znepokojivé. Nemajú totiž žiadnu daňovú záťaž a nehradia všetky poplatky, ktoré s legálnym podnikaním v potravinárstve súvisia. V konečnom dôsledku teda predávajú neskutočne predražené výrobky,“ vysvetľuje.
„Samozrejme, nemám na mysli príležitostnú výrobu pre rodinu známych, ale systematické a pravidelné ponúkanie svojich výrobkov, ktoré by sa už dalo nazvať podnikaním. Samostatnou témou by bola hygiena či pôvod surovín v takýchto nekontrolovaných podmienkach,“ dodáva.
Najväčší nával ma prirodzene pred Vianocami, no firmy si medovníky objednávajú v októbri - najmä ako darčeky pre obchodných partnerov a zamestnancov.
V decembri sa k ním pridáva suché pečivo a neskôr aj klasické zákusky. Objednávky na Vianoce má často kapacitne naplnené už v októbri.
Zvýšený dopyt po koláčoch je cítiť aj pred Veľkou nocou. V lete prevládajú svadby a oslavy.
Postupne sa však vrátila aj k žurnalistike, dnes pôsobí ako občasná prispievateľka do dvojtýždenníka Ružomberský hlas.
Medovníky na Veľkú noc pečie aj pani Emília z Michaloviec. Vďaka jednému sa dostala aj do kníh rekordov, viac sa dozviete v reportáži:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
