Strach z budúcnosti planéty, pocity smútku, bezmocnosti, ale aj hnevu. Klimatická úzkosť sa netýka len dospelých, čoraz častejšie ju prežívajú aj deti a tínedžeri. Ako o nej hovoriť a čo mladým pomáha?
Klimatická úzkosť – pojem, ktorý je ešte pomerne nový, no rýchlo sa dostáva do bežnej slovnej zásoby. Ide o emocionálnu reakciu na zhoršujúci sa stav planéty, ktorú môžu sprevádzať pocity strachu, stresu, smútku, ale aj hnevu.
„Je to pocit ohrozenia, ktorý vnímame, keď myslíme na klimatickú krízu. Spája sa s ňou nielen úzkosť, ale aj smútok, strach či hnev,“ vysvetľuje odborníčka. Podľa nej však ide o prirodzenú reakciu na nenormálny stav, v ktorom sa planéta nachádza. Dodáva, že tieto pocity nie sú patologické, a netreba sa za ne hanbiť. Skôr naopak – treba o nich hovoriť.
„Keď nám mladí ľudia telefonujú, hovoria o tom, že ich trápi budúcnosť. Pýtajú sa, či má vôbec zmysel snažiť sa o zmenu, keď ich okolie – rodičia alebo učitelia – neprejavujú rovnaký záujem o ochranu prírody. Často cítia frustráciu aj preto, že ich blízki ich obavy zľahčujú,“ opisuje Kožová.
Niektoré deti sa podľa nej stretávajú s apokalyptickými postojmi dospelých, ktorí tvrdia, že aj tak to tu čoskoro skončí. Takéto postoje však úzkosť ešte zhoršujú.
Psychologička preto zdôrazňuje, že aj keď sú pocity smútku či beznádeje prirodzené, nemali by zostať nevypovedané. Deti a mladí ľudia potrebujú, aby ich niekto vypočul bez bagatelizovania.
„Povedať dieťaťu, že je príliš citlivé, nie je riešenie. Práve tá citlivosť a vnímavosť je dnes veľmi cenná. Hovorme o tom, čo cítime. Neodsúvajme tieto pocity, ale dajme im priestor. Aj ťažká emócia nám môže ukázať, čo môžeme zmeniť – tu a teraz,“ dodáva.
Podľa nej má zmysel aj malý čin, ktorý zlepší vzťah človeka k prírode. Nielen preto, že planéte môže pomôcť – ale aj preto, že sa vďaka nemu môžeme cítiť lepšie.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
