Po návrate domov z niektorých vystúpení ihneď padne do postele. „Je to ako mentálna hmla,“ popisuje depresívne epizódy komik Matej Makovický. Hoci ich vďaka terapii zvláda lepšie než v minulosti, občas ho ešte potrápia. Vo svojich 34 rokoch si uvedomil, že sa to zrejme nikdy nezlepší. Z pohľadu človeka trpiaceho duševným ochorením hovorí, že mu vo verejnej diskusii chýba celospoločenský rozmer a kolektívna zodpovednosť.
Akoby z človeka začal odchádzať život a ostal paralyzovaný. „Zrazu nič nechcem, nemám potreby ani pocit, že má niečo zmysel. Som úplne odovzdaný negatívnemu stavu a cítim, že nie som dosť dobrý, že nikam nepatrím, že už nič nebude pozitívne,“ hovorí Matej Makovický o svojich depresívnych epizódach, ktoré dnes, aj vďaka terapii, prídu už len zriedka.
Stand-up komik vo svojich vystúpeniach otvára aj témy, ktoré sa týkajú dušeného zdravia a psychických problémov. Rozpráva o nich z pozície človeka, ktorý nimi sám dlhodobo trpí.
V čase nášho rozhovoru ubehlo zhruba sedem rokov od toho, čo začal chodiť na terapiu. Tú sa napokon po vzájomnej dohode s terapeutom rozhodol ukončiť. Namiesto toho si začal písať zápisník, ktorý sa rozhodol zdieľať na online platforme. Niekedy s dávkou humoru, inokedy vážnym tónom v ňom reflektuje svoje každodenné myšlienky a úvahy.
„Depresia je, okrem iného, neustály a nemilosrdný pocit, že človek nie je dosť dobrý. Že je chybný kus, ktorého najoptimistickejšou vyhliadkou je byť predaný za 50 percent ceny,“ znie jedna z jeho myšlienok.
V rozhovore nám opísal, ako vyzerajú jeho depresívne epizódy a čo mu najviac pomáha, aby ich prekonal. Z pohľadu človeka trpiaceho duševnými ťažkosťami porozprával aj o tom, čo mu chýba vo verejnej diskusii, na tému celospoločenského kontextu však nazerá aj očami vyštudovaného sociológa. S úsmevom na tvári, ale aj s hlbokým zamyslením a sklopeným pohľadom uvažuje nad tým, čo pre neho znamená šťastie a či bude ešte niekedy v živote cítiť radosť.
Matej má diagnostikovanú depresívnu poruchu. Pokiaľ ide o silnejšie epizódy, tvrdí, že ich má dnes pod kontrolou a nemáva ich často.
Ak už však nejaká príde, zvyčajne jej predchádza spúšťač: „Stane sa niečo, čo nestihnem spracovať. Skôr než si zracionalizujem napríklad nejakú nepríjemnú situáciu, tak ma to prevalcuje.“
Pocity prázdna a ničoty sa vystupňujú. „Cítim sa horšie a horšie, až to začne ovplyvňovať to, ako fungujem. To už sú tie momenty, že nedokážem vstať z postele, piť, jesť, nie som vôbec aktívny,“ tvrdí s tým, že podobné stavy zažil nedávno: „Najväčší problém je v tom, ak mi do toho prídu nejaké povinnosti, napríklad práca. Vtedy je to extrémne náročné.“
A práve tie prišli: „Mali sme dva dni po sebe vystúpenia. Prvý večer ma to celkom skolilo, nasledujúci deň bol mizerný, vyčerpal ma na dva týždne dopredu. Vystúpenie som nejako absolvoval, vrátil som sa domov a padol som do postele. Hlavou mi vtedy išlo len to, že potrebujem asi mesiac spať.“
Na terapii sa okrem iného naučil zvládať aj takéto náročnejšie dni. Hovorí, že sa vtedy musí donútiť k akejkoľvek aktivite. Hoci by sa mu podarilo len vstať z postele, aj to berie ako úspech.
„Keď z nej nevládzem vstať, musím dať všetko úsilie do toho, aby som to spravil, nejako sa do toho dotlačím. Niekedy upracem či navarím,“ vymenúva.
Pri jednej z ostatných epizód sa dokonca presvedčil k cvičeniu. „Ale veľmi si to nepamätám, rozhodne nie detailne. Len viem, že som cvičil, viac k tomu neviem povedať. Je to ako mentálna hmla,“ hovorí s tým, že pri depresívnych epizódach máva občas podobné výpadky, pretože danú aktivitu robí zautomatizovane a nevníma ju naplno.
Nepríjemné stavy po pár dňoch zoslabnú. No slovami Mateja to neznamená, že ťarcha depresie úplne pominie: „Stále sa cítim zle, ale už dokážem aspoň fungovať.“
Ako viackrát spomína aj vo svojom zápisníku, často prepadne myšlienkam, že nie je dostatočne dobrý: „Som si vedomý, koľko robia moji ostatní kolegovia a kolegyne. Podcasty, knihy, vystúpenia. A ja nič.“
Na otázku, či za tým stojí depresia, prikyvuje, že sčasti áno. Zároveň však dodáva, že cíti aj tlak spoločnosti. Hovorí o mantineloch, do ktorých ak nezapadá, dodnes si v sebe nesie pocit zlyhania.
„Myslím si, že to do veľkej miery vychádza aj z toho, v akom prostredí som sa pohyboval. Každý dnes pociťujeme tlak na výkon, či už zo strany rodiny, školy, práce. Vždy som to vnímal a hneď ako som nespĺňal nejaké očakávania, že som sa správal inak, než som sa mal, mal som horšie známky, chápal som to ako moje vlastné zlyhanie,“ tvrdí.
„No a keď sa to človek takto naučí, začne to uplatňovať takmer na všetko. Povedal by som to tak, že som si počas dospievania osvojil zlý návyk, ktorý mi dodnes občas pripomína, že zlyhávam. Hoci to tak nie je,“ pokračuje v rozprávaní.
Matej je tiež vyštudovaný sociológ, do debaty preto vnáša aj iný než osobný rozmer. Tvrdí, že tlak na výkon vníma ako jeden z problémov súčasnej doby.
„Ideálne by dokonca bolo, aby bol ten výkon merateľný. Porovnávame sa, kto má viac peňazí, majetku, followerov. Na veci sa pozeráme cez tabuľky. To, ako kvantitatívne dnes máme nastavené spoločenské hodnoty, ľuďom so psychickými ťažkosťami extrémne priťažuje. Všetko je zrazu súťaž. A to môžem povedať aj z osobnej perspektívy,“ doplnil.
Na témy ohľadom duševného zdravia dnes nahliadame s menšími predsudkami. Rozprávame sa viac o príčinách či prevencii. Ako však aj sám Matej hovorí, nikto nepochopí ľudí s depresiou lepšie ako človek, ktorý ňou sám trpí.
A jemu osobne vo verejnej diskusii o duševnom zdraví chýba celospoločenský rozmer: „Ten príde len vtedy, keď sa stane niečo extrémne, napríklad útok na škole či vražda. Vtedy sa diskusia na chvíľu otvorí a rozmýšľame, kde sme ako spoločnosť pochybili. No potom príde iná téma a diskusia sa ukončí.“
Ako problém vidí teda najmä to, že sa o depresii nerozprávame ako o civilizačnom ochorení: „Ak má nejaký človek depresie, rozprávame sa o ňom ako o jednotlivcovi. No absentuje téma, prečo má vlastne toľko ľudí psychické problémy, akým spôsobom by sme mohli zlepšiť kvalitu života a dať im to, čo potrebujú.“
„Ak má niekto psychické problémy, nemusí to byť nutne jeho individuálny problém. Je to niečo, čo je pevne prepojené vo vzťahu jednotlivec – spoločnosť. Nežijeme vo vákuu a tak, ako aj my niečo prinášame do našej spoločnosti, rovnako sa ona odtláča v nás. Táto myšlienka sa dá zhrnúť do Nietzscheho citátu: Keď dlho hľadíte do priepasti, priepasť hľadí späť do vás,“ pripomína aj z pohľadu sociológa.
V rovnakej súvislosti spomína aj samovraždy. Tvrdí, že chýba hlbší kontext a odkazuje na teóriu sociológa Emila Durkheima: „Opisuje veľmi jasnú vec, že samovražda je sociálny fakt, spoločenský problém. Nemusí byť len osobným zlyhaním.“
V Matejových vtipoch, ale aj v samotnom zápisníku, sa viackrát dostávajú do pozornosti myšlienky, ktoré pripomínajú samovražedné sklony.
„Ide o čierny humor, čo však znamená, že je to z veľkej časti pravda,“ priznáva.
„Rozhodne si nemyslím, že by som bol v tomto rizikový. No nebudem sa tváriť, že nad tým čas od času nepremýšľam. V minulosti to bolo náročnejšie, no dnes viem, že ak mi hlava ponúkne takúto možnosť, tak je to hlúposť,“ dodáva.
Tvrdí, že má pocit, že sa z depresie stáva niečo ako panský rozmar: „Som vďačný, že o tom môžem hovoriť, no robíte so mnou rozhovor preto, lebo som ako-tak vo verejnom oku. Ale s rezbárom zo Sniny by ste ho zrejme nerobili. A toto mi chýba. Je to univerzálny problém, ktorý sa môže týkať kohokoľvek. Akurát niektorí majú vhodné podmienky na to, aby ho aktívne mohli riešiť. No iní ich nemusia mať,“ poznamenal.
Matej hovorí, že je jedným z tých, ktorí mali „šťastie“. Svoje problémy má pod kontrolou, má možnosť ich aktívne riešiť a rovnako sa mu podarilo včas nájsť adekvátnu odbornú pomoc.
„To sa však, žiaľ, netýka každého. Podpora v psychických problémoch tu nie je pre všetkých. Nehovoriac o finančnej dostupnosti, dlhodobá terapia nie je lacná záležitosť,“ poukazuje na fakt, že Slovensko trpí nedostatkom psychológov aj psychiatrov.
Aj vďaka tomu, že mal dostatok včasných príležitostí, mohol po siedmich rokoch ukončiť terapiu. Hovorí, že išlo o vzájomnú dohodu s jeho terapeutkou, pretože ciele, ktoré si určili na začiatku, splnili.
„Naučil som sa vytvoriť si súbor techník, aby som napriek depresiám dokázal ako-tak žiť. Aj keď mi je zle, viem, že mám vybudovanú záchrannú sieť. Preto sme sa spoločne rozhodli, že by bolo fajn vyskúšať si to chvíľu aj bez terapie,“ vysvetľuje s tým, že bol bez nej asi polrok. Potom sa rozhodol navštevovať iného terapeuta s odlišným cieľom.
Svoj život dnes opisuje ako funkčný, no nie ako radostný. Má 34 rokov a v tomto veku prišlo uvedomenie, že sa to asi nikdy nezlepší.
„Zrejme s tým nie som ešte úplne vyrovnaný. Možno veci nebudú lepšie a stále budú existovať také, ktoré nebudem schopný robiť, a to ma mrzí. Je to pre mňa veľmi smutné. Ale zároveň to neznamená, že to takto musí ostať natrvalo. Môžem manévrovať aspoň v tých mojich mantineloch,“ poznamenal.
„Dokážem mať relatívne funkčný život a za to musím byť vďačný,“ dodal.
Na záver vyslovuje myšlienku, že ako človek trpiaci depresiou vníma šťastie ako ideálny stav, ktorý zrejme nikdy nedosiahne.
„Je to pre mňa niečo, čo dlhodobo naháňame, ale nikdy to nedobehneme. Ale na druhej strane je fajn, že môžeme niečo také naháňať,“ uzatvára s humorom jemu vlastným.
Moderátor a komentátor Andrej Zvolenský prehovoril o svojom boji s chronickou depresiou. Viac sa dozviete v rozhovore:
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
