Hovorí zakladateľka prvého prírodného cintorína na Slovensku Monika Suchánska.
Smrť je prirodzenou súčasťou života, no aj tak sa o nej nevieme rozprávať. Monika Suchánska, členka Centra etickej a enviromentálnej výchovy organizácie Živica v roku 2017 založila vo Zvolene prírodný cintorín, kde je popol zosnulých ukladaný do kvetinových záhonov či ku koreňom stromov, priamo alebo v rozložiteľných urnách. Teraz chce spustiť podcasty o smrti a zomieraní.
„Mnohí sa boja samotnej fázy umierania, bolesti, odlúčenia od blízkych alebo príliš veľkej závislosti od nich. Práve preto je dobré hovoriť o svojich posledných prianiach. Keď človek povie, čo chce, aby sa s ním na konci života dialo, kto pri ňom má byť alebo nemá byť, vyhnú sa presne týmto strachom," hovorí v rozhovore Suchánska.
V rozhovore sa dočítate aj:
Prečo je potrebné hovoriť o smrti
Či vieme hovoriť o smútku zo straty blízkej osoby
Prečo máme strach z umierania
Prečo by sme mali poznať posledné želania blízkych
Ako vyzerá prírodné ekologické pohrebníctvo
Ako sa menia zaužívané tradície v pohrebníctve
Ako sa mladý človek dostane k téme smrti a začne o nej robiť osvetu?
K téme prírodného pohrebníctva som sa dostala na vysokej škole a venovala som jej obe záverečné akademické práce. Jedným z princípov prírodného pohrebníctva sú aj zmysluplné posledné rozlúčky a otvorený prístup ku smrti. Ja som k nej vždy mala veľmi otvorený postoj, vnímala som ju a stále vnímam ako veľmi dôležitú časť života a nie jeho opozitum. Nepovedala by som, že mám potrebu o nej rozprávať, skôr nebránim tejto téme skrze mňa prúdiť a prejaviť sa.
Plánujete založiť podcast Na život a na smrť, ktorý bude o zomieraní. Prečo chcete hovoriť o tejto téme?
V organizácii Živica máme projekt Záhrada spomienok a už v rámci tohto projektu sa venujeme téme zomierania niekoľko rokov. Snažíme sa hľadať rôzne cesty, ako kultivovať zodpovedný a otvorený prístup ku smrti. Píšeme články, chodíme na prednášky, do médií, ale stále nám chýba priestor, kde by sme sa mohli rozprávať o tejto téme s inšpiratívnymi ľuďmi do hĺbky. Vnímame, že táto téma je v spoločnosti tabuizovaná. Chýba nám priestor, kde ukážeme smrť v jej prirodzenosti. Smrť je buď bulvarizovaná, alebo majú ľudia strach sa o nej baviť pre poverčivosť. V popkultúre je smrť zobrazená zas tak, že máme pocit, že sa nás netýka. Krv tečie z každej strany. Chceli sme vytvoriť priestor na rozhovory o smrti takej, aká je, aby sme sa jej nebáli a aby sme dostali inšpiráciu, ako sa rozprávať o smrti otvorene a ako si k nej vypestovať zdravý vzťah.
Máte pocit, že ľudia vyhľadávajú túto tému?
Vnímame, že ľudia by sa chceli baviť o smrti, ale nevedia ako. Snažíme sa ľudí viesť k tomu, ako túto tému otvoriť doma s blízkymi. Tieto zručnosti nám chýbajú. Nikto nás to neučil ani v škole, ani v rodine. Práve naopak, z rodiny si odnášame ostýchavý postoj k smrti. My chceme túto medzeru vyplniť a podcasty sú dnes veľmi populárny kanál.
Smrť je síce prirodzená súčasť života, ale zároveň terapeuti hovoria, že keď stratíme niekoho blízkeho, je normálne žialiť a smútok by sme mali dať zo seba von. Je niečo zlé na tom, že smrť akosi odmietame?
Žialiť je ďalšia z vecí, ktorú nás nikto nenaučil a nevieme zdieľať náš zármutok. Chýba nám aj jazyk, ako o tom hovoriť. Nedá sa povedať, že smútime zle a neexistuje návod na smútenie. Každý je iný a každý sa vyrovnáva inak s odchodom blízkeho človeka. V podcaste chceme ukázať, že je pestrá paleta toho, ako ľudia pristupujú k zármutku. Nie preto, aby to iní napodobňovali, ale aby si svoje cesty hľadali a vytvárali.
Takže vaším cieľom nie je zľahčovať smrť, alebo potláčať emócie pri strate blízkeho, ale otvorene o tom hovoriť?
Presne tak. Navyše, jazyk, ktorý používame, je často taký, že nám nepomáha. Zvykneme hovoriť „To zvládneš, veď zvládli to aj iní. Mysli teraz na deti. To musíš prekonať." Sú to zaužívané frázy, ktoré nikomu nepomáhajú a ešte viac nás to utvrdzuje v tom, že tu niečo nefunguje. Chceme ukázať, že je úplne v poriadku prežívať rôzne emócie. Často prežívame celú paletu emócií. Nie je to len o smútku. Strieda sa to s radosťou, nádejou a nie je to len slzách a je to úplne v poriadku. Našimi podcastmi chceme ľudí nasmerovať, na koho sa majú obrátiť, ak hľadajú pomoc. Zároveň vnímame, že je stále tabu vyhľadať pomoc odborníka. Pritom je normálne, že človek sa dlho nevie vyrovnať s odchodom blízkeho človeka a mal by mať možnosť vyhľadať profesionála, veď na to tu sú.
Existuje spôsob, ako byť oporou osobe, ktorá žiali, ale zároveň sa vyhýbať otrepaným frázam?
Ľudí najčastejšie povzbudzujeme v tom, aby boli autentickí a pravdiví. Keď nevedia, čo majú povedať, tak nech to radšej priznajú a vyslovia: „Neviem, čo ti mám povedať." alebo „Naozaj nemám slov." Často je to oveľa osobnejšie a dotkne sa to v dobrom toho človeka viac, ako keď mu povieme „Neplač, to prejde." Niekedy je lepšie nepovedať nič a postačí aj stisk ruky alebo objatie. Alebo aj sústrastný pohľad a pohľad vyjadrujúci, že sme v tej situácii s ním. Môže to mať väčší efekt ako akékoľvek slová.
Na jednej strane je dôležité hovoriť o smrti, ale aj strach zo smrti je prirodzený. Dá sa s ním pracovať?
Z výskumov vyplýva, že ľudia na Slovensku sa boja hovoriť o smrti z poverčivosti. Boja sa, že si ju tým privolajú. Mnohí sa boja aj samotnej fázy umierania, bolesti, odlúčenia od blízkych alebo príliš veľkej závislosti od nich. Práve preto je dobré hovoriť o svojich posledných prianiach. Keď človek povie, čo chce, aby sa s ním na konci života dialo, kto pri ňom má byť alebo nemá byť, vyhnú sa presne týmto strachom. Takto vieme dať našim príbuzným nejakú mapu, inštrukcie, čo majú robiť. Máme skúsenosti, že keď toto ľudia urobia, upokojí ich to a prestanú sa báť o záver života. Ale, samozrejme, strach zo smrti je prirodzený. Bez neho by sme tu už ani neboli. Keby sme sa nebáli skákať z výšky bez padáku, tak by to asi nedopadlo dobre. Je dobré mať pud sebazáchovy, ale je dobré sa venovať svojim strachom. Tiež nie je dobré zľahčovať svoju smrť, kývnuť rukou, že sa nad tým budeme zamýšľať v sedemdesiatke. Nikto z nás nevie, kedy príde náš čas. Ošetriť svoje posledné prianie je výborný spôsob, ako tú tému otvoriť a ako sa na svoj záver života pripraviť.
Ako však otvoriť tému smrti našej blízkej osoby? Nebude to necitlivé, keď sa spýtame rodičov, aké majú posledné priania?
Určite to môže pôsobiť necitlivo. Nám sa osvedčilo, že človek najprv začne hovoriť o svojej smrti. Povie, ako si on predstavuje svoje posledné chvíle alebo pohreb. Často ľudia dávajú „háčiky", na ktoré sa dajú ľudia chytiť. Povedia niečo v zmysle „Keď tu už ja nebudem...". Vtedy môžete nadviazať a spýtať sa, čo si myslí, že kde bude a potom sa ďalej pýtať, ako si predstavuje svoju smrť, a tak sa viete dostať aj k jeho posledným prianiam. Niekedy sa to dá urobiť aj tak, že počujeme pesničku v rádiu a povieme, že túto si prajeme na pohrebe. Tým dáme malý signál, že tá téma je pre nás v poriadku, chceme sa o nej baviť a je to pozvánka pre blízkych, že sa do tej debaty môžu zapojiť. Moji rodičia, keď idú na nejaký pohreb a spomenú, čo tam bolo pekné, spýtam sa ich, či by to tak chceli aj oni. Takto postupne si skladám mozaiku. Starší ľudia majú často už aj hrobové miesto a blízki o tom ani nevedia. Takže do istej miery nad tým uvažujú.
Na webovej stránke uvádzate, že 66 percent ľudí nevie, aké posledné priania majú ich blízki. Znamená to, že sa stále spoliehame skôr na tradície?
Na Slovensku stále platí, že nechceme veľmi vybočovať z tradícií. Keď nám niekto zomrie, ideme väčšinou do pohrebnej služby a tam už niečo vybavíme. Potom máme aj často pocit z pohrebov, že to nebolo úplne ono, že by sa to dalo urobiť aj inak, ale chýbajú nám informácie vopred. Keby sme to nevytesňovali, mysleli na to vopred, hovorili o tom, tak by nám naši blízki vedeli pripraviť lepší pohreb.
Stretávate sa s reakciami pozostalých, že sami povedia, že by im uľahčilo situáciu, keby vedeli, ako si ich blízky predstavoval pohreb?
Skôr sa stretávame s tým, že im veľmi pomáha, keď tie želania poznajú. Hovoria nám, že nevedia, čo by robili, keby nemali inštrukcie. Poznáme príbehy ľudí, ktorí priania nepoznali a nevedia, či robia správnu vec, či robia to, čo by si ten človek želal. Keď to vieme, je to aj psychická pomoc, lebo ľudia majú pocit, že plnia posledné sny svojho blízkeho a to im prináša obrovskú útechu. Stretávame sa aj s ľuďmi, ktorí mali s nebožtíkom taký dobrý vzťah, že sa s ním ani nepotrebujú dopredu rozprávať o tejto téme a vedia, ako im zariadiť pohreb.
O smrti máme tendenciu hovoriť skôr na Dušičky. Sú aj Vianoce vhodný čas na prehodnocovanie a rozhovory o zomieraní?
Máme skúsenosť, že práve v období Vianoc ľudia často myslia na túto tému. Sadajú si za vianočný stôl a viac sa im zvýrazňuje, kto tam už nie je. Myslíme aj na to, že možno o rok nás bude o jedného menej. Aj keď si pripíjame, tak si povieme, že nech je nás už len viac každým rokom. To znamená, že aj Vianoce sú obdobie, keď sa zastavíme, zahĺbime a premýšľame nad týmito vecami.
Zmenila niečo aj pandémia? Uvedomujeme si viac svoju smrteľnosť?
Mám pocit, že áno. S ohrozením zdravia prišiel aj strach o život, je to prirodzené. Čo však pandémia zvýraznila určite je umieranie osamote. Doteraz sa málo hovorilo o tom, ako sa umiera v zariadeniach pre seniorov, kde osamelosť bola prítomná aj pred pandémiou. Tá nám posvietila na naše slabé miesta a týka sa to aj starotlivosti o našich umierajúcich.
Sú veriaci ľudia viac zmierení so smrťou ako neveriaci?
To je večná otázka a mám pocit, že každý na ňu odpovedá inak. Ja si myslím, že ľudia zomierajú tak, ako žili. Keď im viera poskytovala útechu a oporu v živote, tak im bola oporou aj pri umieraní. Sú aj ľudia, ktorí sú veriaci, ale viera pre nich bola iba povinnosťou. Podľa mňa pri odchádzaní zo sveta myslíme na to, aký bol náš život, čím bol naplnený a aké hodnoty sme mali.
Takže pri zomieraní skôr prehodnocujeme svoj život?
Myslím si, že ľudia prehodnocujú najmä medziľudské vzťahy. Keď sa dá, tak sa snažia vzťahy napraviť. Od toho závisí, či odchádzame s dobrým pocitom, vyrovnaní a zmierení, alebo si niečo vyčítame a cítime vinu. Ľudia často ľutujú, že niečo neurobili.
V roku 2017 ste otvorili vo Zvolene prírodný cintorín Záhrada spomienok. O čo ide?
Popol zosnulých ukladáme do kvetinových záhonov a v okolí stromov. Záhradu spomienok sme vytvorili ako ekologickejší spôsob pochovávania a ako alternatívu k obradným sieňam. U nás sa konajú rozlúčky pod korunami stromov, na čerstvom vzduchu v menej formálnej atmosfére a konajú sa v réžii rodiny a presne podľa ich prianí. Rozlúčka môže byť cirkevná, ale aj civilná. Obrad môžeme viesť my, ale aj niekto z rodiny. Môže sa to konať v úzkom rodinnom kruhu, ale vieme organizovať aj veľké rozlúčenie s občerstvením, hudbou, fotografom. Je to variabilné.
Ľudia si objednávajú fotografov na pohreb? Je to vhodné?
Fotky z pohrebov nie sú na Slovensku bežné, ale čoraz viac ľudí chce mať pamiatku aj na poslednú rozlúčku. Často počúvame, že ľudia sú za fotky neskôr vďační. Môžu sa o ne podeliť s tými, ktorí sa pohrebu nemohli zúčastniť, ale má to aj ďalší dôležitý dôvod - emócie môžu oslabiť plné vnímanie pohrebu, preto je dobré, že si ho môžu pozostalí neskôr pripomenúť a nechať v sebe usadiť realitu úmrtia ich blízkeho človeka, či pomôcť im spomenúť si na slová podpory blízkych alebo iné pekné momenty. Samozrejme, na to je potrebné, aby pohreb fungoval a nebol pre pozostalých traumou, na ktorú chcú čím skôr zabudnúť.
Má aj na prírodnom cintoríne každý človek svoje vlastné miesto, kde sú uložené jeho pozostatky?
Áno. Záhrada spomienok je súčasťou klasického cintorína a normálne môžete navštevovať hrobové miesta. Nemôžete tam nosiť nerozložiteľné ozdoby ako umelé kvety, vence či kahance. Máme tam miesto, kde je možné zapáliť plávajúce sviečky na vodnej hladine. V priebehu roka tam nevzniká žiadny nerozložiteľný odpad. Všetko sa dá kompostovať a sviečky recyklujeme, takže vosk používame opakovane.
Ekologický aspekt bol jeden z dôvodov, prečo ste založili Záhradu spomienok?
Áno, bol to jeden z dôvodov. Svetové prírodné pohrebníctvo funguje už v niektorých krajinách 30 rokov a vidíme, že stúpa dopyt po niečom novom a menej tradičnom. Ľudia už často nemajú ani čas sa starať o klasické hroby. Na prírodnom cintoríne sa o hroby stará príroda a sama ich zdobí.
Sú mestá a samosprávy otvorené tejto téme? Viete si predstaviť, že sa tento trend rozšíri po Slovensku?
Áno. Už nás oslovili mestá a obce. Momentálne pripravujeme prírodný cintorín v Košiciach.
Nie sú pre ľudí na Slovensku pohrebné tradície nedotknuteľné? Sú ľudia ochotní meniť zaužívané spôsoby pohrebov a hrobov?
Podľa mňa je to zdanie. Pre veriacich ľudí je dôležité, aby mali cirkevný pohreb, ktorý má určité náležitosti. Mnoho ľudí by chcelo úplne iný pohreb než je zaužívané, ale nevedia ako na to. Potom sú odkázaní na tie tradičné pohrebné služby a obrady. Takže ľudia by chceli zmenu, ale nemajú možnosti. V Česku majú väčšiu odvahu neurobiť žiadny pohreb, ak im nevyhovuje ponuka pohrebných služieb. Preto je tam aj vyšší podiel kremácií alebo pohrebov bez obradu. U nás si to ľudia nedovolia urobiť aj preto, že sa boja, čo by na to povedalo okolie alebo iní členovia rodiny. Rovnako je to aj s hrobovými miestami. Ľudia pozerajú na iné hroby, všímajú si, ako sú upravené, aký je tam drahý kameň. Porovnávajú sa.
Súčasťou našich tradícií je, že sa staráme o hrob nášho blízkeho. Je to tiež niečo, čo mnoho ľudí nebaví, ale sú nútení, lebo by inak mali zlý pocit. Dá sa s týmto pocitom viny pracovať?
Každý si musí sám zodpovedať túto otázku a naladiť sa na hodnoty vzťahu s tou konkrétnou osobou. Musí si zodpovedať otázku, či ho naozaj napĺňa chodiť na cintorín a starať sa o jeho hrob. Je toto spôsob, ako si chcem uchovávať spomienku na danú osobu? Alebo sú iné spôsoby, ktoré by mi vyhovovali viac? Ľudia si radšej urobia obed s rodinou, kde si pozerajú fotky, alebo si sami urobia výlet na miesto, ktoré mal zosnulý rád. Alebo na pamiatku toho človeka založia záhradu. Tých spôsobov je veľa a nedá sa povedať, že jeden správny alebo nesprávny. Veľa ľudí nám hovorí, že chodia na cintorín len z povinnosti a je to pre nich zaťažujúce a aj vzťah k zosnulému tým trpí. Je v poriadku sa oslobodiť od konvencií a názorov okolia a nájsť spôsob, ktorý nám dáva zmysel či už v pohreboch alebo v spomínaní.
Sledujte Televízne noviny vo full HD a bez reklám na Voyo
