Mohol byť hviezdou, zbieral medaily po celom Československu. Raz však skočil až príliš dobre a jeho kariéra sa skončila. Na skoky na lyžiach však nezanevrel, práve naopak. Veď obe svoje deti doviedol na olympiádu ešte pred ich maturitou.
Skoky na lyžiach nepatria na Slovensku medzi najpopulárnejšie športy, no za posledný mesiac sa derú na titulky, pričom mamutí podiel na tom majú súrodenci Kira a Hektor Kapustíkovci. Zatiaľ čo druhý menovaný získal medzi mužmi v januári pre Slovensko prvé body vo Svetovom pohári od roku 2005, stále iba 16-ročná dievčina počas rovnakého víkendu bodovala ako prvá Slovenka vôbec.
Kira na to následne nadviazala aj senzačným triumfom v pretekoch prestížneho Interkontinentálneho pohára a hoci sprvu miestenku na olympiádu kontroverzne nezískala, napokon všetko dobre dopadlo a obaja tínedžeri už onedlho zažijú debut pod piatimi kruhmi bok po boku.
„Ešte sme to ani nestihli osláviť,“ naráža na šialených pár týždňov muž, ktorý stojí za ich úspechom. Adrián Kapustík to na mostíkoch kedysi skúšal sám a dnes svojim deťom robí manažéra. Pred odjazdom do Talianska nám v exkluzívnom rozhovore prezradil, akou udalosťou sa skončila jeho vlastná kariéra, prečo si Hektor zlomil obe ruky naraz či s čím musia rodičia počítať, ak chce ich dieťa na Slovensku začať lietať.
Skoky na lyžiach si na Slovensku už dávno nevyžiadali toľko pozornosti ako počas tohto januára, najmä zásluhou rodiny Kapustíkovcov. Otravujú vás už novinári?
Vôbec, sme radi. My nemáme ten luxus, že by sme mohli ignorovať novinárov. Pozornosť verejnosti skoky na lyžiach na Slovensku potrebujú ako soľ, ak sa chcú niekam posunúť.
Je o vás známe, že ste tiež skákali. Prečo to nevyšlo na profesionálnu kariéru?
V Československu to bol veľmi populárny šport, tým, že vtedy skákali legendy ako Parma, Ploc, Švagerko či Sakala. Každý malý chlapec na lyžiach chcel skákať, ja som začal v štvrtej triede. Celkom mi to išlo, mám aj pár medailí na národnej úrovni. Skončil som pred prechodom na strednú školu, lebo som sa ako štrnásťročný škaredo zranil.
Čo sa stalo?
Z veľkého mostíka v jeden deň zmizol sneh, a tak nás poslali na malý. Hneď prvý skok som skočil tak ďaleko, že tam už bola rovina. Padol som na bok a odrazil si obličku. Po dvoch týždňoch v nemocnici sa mi ťažko vracalo späť. Pre toto zranenie som napokon ani nešiel na športovú školu a skončil som.
Prečo skoky a nie napríklad futbal?
U susedov boli o pár rokov staršie deti odo mňa a tie už skákali. Vyrastali sme na sídlisku a mali tam dobrý kopec, na ktorom si postavili skokanský mostík. Raz som sa k nim pridal a chytilo ma to, ako stovky ďalších detí. Vtedy bol o to taký záujem, že aby vás zobrali na športovú školu, museli ste robiť talentové skúšky.
Napríklad na mojom osemročnom športovom gymnáziu trieda pozostávala asi tak z pätnástich atlétov a druhá polovica boli zimné športy: päť skokanov, päť zjazdárov a päť bežcov na lyžiach.
Akú historku z mládežníckej kariéry najviac opakujete ľuďom?
Keď dnes spomínam na tie časy, hlavne krútim hlavou, lebo to bolo naozaj nebezpečné. Aj mimo Slovenska, napríklad keď sme išli do Juhoslávie. Silno si pamätám Planicu a starý mamutí mostík. Doskočisko bolo vtedy ohraničené len drevenou ohradou ako pre kone a ani ste tam nemali veľmi kde brzdiť. Už ako 13-roční sme mali dosť rozumu, aby sme sa tam báli skákať.
Všetko bolo vtedy úplne iné než dnes, napríklad nikto nekontroloval výstroj ani podmienky. Ako deväťročný som na Štrbskom Plese spadol ešte na nájazde, keď sa mi lyže rozišli v stope. Sneh bol úplne zmrznutý a nebola tam ešte vyjazdená stopa, ale nechali nás skákať. Prepadol som z hrany mostíka dole a skotúľal sa celým doskočiskom, s lyžami celý čas na nohách, lebo viazanie sa vtedy vôbec nevypínalo. Dnes niečo nepredstaviteľné.
Často spomíname aj na to, ako vyzerali tréningy. Dnes prídu skokani na hotový mostík, urobia pár skokov a idú preč. My sme si mostík najprv museli sami upraviť, ušliapať nájazd aj doskočisko, často v hlbokom snehu, a po tréningu znova celé vyšliapať. Keď to porovnám s dneškom, je to ako deň a noc, ako úplne iný šport.
Vedeli by ste časovo ohraničiť, kedy išla popularita tohto športu na Slovensku dole?
Povedal by som, že po roku ’89 to išlo do „kytek“. Štát sa začal sústrediť na iné športy a na veľa našich tradičných disciplín sa nemyslelo. Rozpadli sa športové kluby a telovýchovné jednoty. Ak ide o skoky, na Slovensku sme mali aspoň desať kvalitných areálov, kde sa vychovávali talenty, či už to bolo v Brusne, Selciach, na Králikoch, v Liptovskej Kokave, vo Svite, v Tatranskej Lomnici.
Nad tým všetkým bol potom 90-metrový mostík na Štrbskom Plese, kde už skákali pokročilejší. Tréneri mali honoráre. Po roku ’89 tá štruktúra padla zvrchu a ostalo to na dobrovoľníkoch, pričom mnohí už boli v dôchodkovom veku, a tak sa mostíky zanedbali. Dnes to z veľkej časti stojí na rodičoch skokanov.
Pre vaše deti ste teraz „manažérom“. Skočíte si však ešte niekedy z mostíka?
Veľmi by som chcel, len, žiaľ, asi pred trinástimi rokmi mi operovali chrbát a som dosť obmedzený v takýchto extrémnych športoch. Keď tak na bežky s deťmi vybehnem, ale na skokanský to už, žiaľ, nie je.
Takže už ten pocit i riziko vnímate iba cez Hektora a Kiru... Ste viac bývalý skokan alebo rodič, keď skáču a vy stojíte dole pod mostíkom?
Žiaľ, mám takú diagnózu, že mám rád tie naozaj extrémne športy. Napríklad s manželkou sme sa spoznali pri agresívnom inline korčuľovaní, ktoré sa jazdí na rampách, schodoch a zábradliach. Skoky na lyžiach tak vnímam ako celkom bezpečné. V lete ak sa stane pád, je to skôr ako na tobogáne, skokan sa len zošmykne dole oblúkom.
V zime je to náročnejšie, najmä pre rýchlosť, keď sa na veľkých mostíkoch dopadá rýchlosťou 110 – 120 km/h. Tam už záleží na tom, v ktorej fáze dopadu sa niečo pokazí a ako skokan pád zvládne. Aj preto sme deti od malička viedli k obratnosti a k tomu, aby vedeli správne padať.
Je známe, že Kira si raz zlomila nohu a následne pauzovala dva roky. Inak sa im zranenia vyhýbali?
Ešte Hektor mal raz podobné zranenie, keď si zlomil obe ruky naraz, ale to nebolo pri skokoch. Raz sme na sústredení v Planici hrali basketbal a chlapci si vytiahli trampolínu, že sa idú vešať na kôš ako v NBA. Pri jednom skoku sa mu však šmykli ruky na obruči, nohy vyleteli nahor a spadol ako handra rovno predo mnou.
Povedal, že je v poriadku, ale keď sa skúsil postaviť a oprieť o ruku, tak sa mu podlomila v predlaktí. Pozrel na mňa a skúsil sa opäť postaviť. Oprel sa o druhú ruku, no aj tá sa mu podlomila. Zdvihol hlavu a len povedal: „Tatino, aj druhá!“ – a potom odpadol. Je to však bojovník. Leteli sme do slovinskej nemocnice, kde ho hneď operovali a o osem týždňov už skákal na skokanskom mostíku.
Skúšali aj nejaké iné športy, alebo ste ich skúšali viesť rovno k tým skokom?
Nie je šport, ktorý by oni neskúšali. Potápanie, bicykle, windsurfing, no menujte to... Hektor miluje okrem basketbalu aj volejbal, jeho priateľka hrá dokonca profesionálne. Je to ten typ športovca, ktorému všetko ide za chvíľu, hotový multitalent.
Keď sme skúšali windsurfing, chlap, čo požičiaval surfy, nás od toho odhováral, že to nie je pre úplných začiatočníkov a lepšie by bolo začať s nejakými kurzami. Hektor však prišiel, chytil dosku a za pätnásť minút surfoval ako niekto, kto to robí od narodenia.
Predpokladám, že ste teda mali radosť, keď si obaja vybrali práve vaše milované skoky?
No jasné. Hektor vedel, že som to kedysi robil a chcel to skúsiť. Okamžite ho to začalo baviť a Kira ho nasledovala. Ako šesťročná si potom zlomila tú nohu, do prvého ročníka nastupovala s barlami a dva roky mala pauzu od skokov. Absolútne sme ju nenútili sa k tomu vrátiť, no keď sme ako rodina chodili s Hektorom na sústredenia, sama sa k tomu opäť vrátila. Keď vidíte ten úsmev na deťoch, to je na nezaplatenie.
Obe vaše deti idú na olympiádu už ako tínedžeri. Prekračuje to aj vaše najdivokejšie sny?
Samozrejme, ešte nám to stále nedochádza. Fungujeme v tom kolotoči - zbaliť sa, ísť na výjazd, prísť, vybaliť, oprať, znova zbaliť, objednať hotel, zabezpečiť transfer, pripraviť auto, kúpiť letenky. Popritom je manželka zamestnaná a ja mám vlastnú firmu, takže ešte sme to ani poriadne nestihli osláviť.
Nemôžem však povedať, že sme v to posledné mesiace nedúfali. Popravde v lete sme si všetci mysleli, že Kira to má takmer isté, keďže ide päťdesiat dievčat. Hektor to mal, naopak, takmer nereálne. Minulý rok mu nikto neveril, no v lete začal skákať perfektne, výrazne sa mu zlepšila forma a získal veľa bodov už v lete. Už koncom augusta sme vedeli, že má olympiádu takmer istú.
Ak sa budú obaja tak raketovo zlepšovať ako v tejto sezóne, môžu z nich byť hviezdy, ktoré k tomuto športu motivujú ďalších mladých. Máme však na Slovensku vôbec možnosti, ako by s tým deti mohli začať?
Momentálne sú, žiaľ, dosť obmedzené. Ľudia sa nás pýtajú, prečo by mal štát zaplatiť napríklad 300-tisíc eur na obnovu mostíka na Štrbskom Plese, keď tam bude skákať len pár skokanov. Odpoveď je jednoduchá.
Stačí jeden športovec, ktorý dosiahne perfektné výsledky a dokáže motivovať stovky detí na základnej alebo už v materskej škole, aby si povedali, že aj ja chcem zažiť ten pocit, ako keď Hektor letel na mamute sedem či osem sekúnd. Keď si to raz budú mať kde vyskúšať, už s tým ťažko prestanú.
Čo by ste teda poradili rodičom detí s takýmito myšlienkami?
Proces prípravy sa začína už v piatich alebo šiestich rokoch. Neskôr sa už začína ťažšie, ale ak ich dieťa vie veľmi dobre lyžovať alebo behať na bežkách, tak ešte by to išlo. Zároveň však platí, že nesmie mať strach z výšky ani pocit obavy zo samotného skoku.
Ako vyzerajú úplné začiatky?
Začína sa len spúšťaním spod hrany malého mostíka, a potom sa pomaly prejde na malé mostíky, kde sa deti odrážajú skôr hore a nohy dávajú pred seba. Let je krátky, päť alebo šesť metrov, dopadne sa na lyže a telo ich dobehne. Potom však prichádza prechod a tam sa to láme. Na tridsaťmetrovom mostíku už musia pochopiť, že to funguje opačne, že musia ísť dopredu na lyže.
Aké predispozície musí mať dieťa, aby mohlo pretekať v takomto športe?
Musí milovať adrenalín a musí v ňom byť aj kus odvahy. Nemôže to robiť niekto, kto sa bojí. Od malička sú deti, ktoré sa boja šupnúť na ľade, a potom sú deti, ktoré sa neboja. A práve tieto športy sú len pre tých športovcov, alebo pre tie deti, ktoré akoby nemali tú zábranu.
Je potrebné si uvedomiť, že skoky na lyžiach idú úplne proti všetkému, k čomu vás rozum od narodenia vedie, teda chrániť si telo a chodiť opatrne. Na stredných a väčších mostíkoch ide o obrovskú rýchlosť a v tej rýchlosti musíte urobiť ešte pohyb vpred, ísť dopredu na lyže a letieť. A to nedokáže každý.
Z mojej skúsenosti s deťmi v našom klube viem, že toto sa nedá odnaučiť. Nedá sa to dieťa presvedčiť, že neboj sa, lebo tie mostíky budú len väčšie a väčšie. Takže treba vyberať deti na tento šport také, ktoré sa neboja už od malička.
Vedeli by ste povedať aspoň približné sumy, s akými by mali rodičia rátať, ak chcú, aby ich dieťa tento šport vyskúšalo?
To je na skokoch u nás zaujímavé. Tým, že to bol dlho tak veľmi populárny šport, na skladoch je veľa skokanského materiálu pre deti. Takže keď chce dnes nejaké dieťa začať napríklad v Banskej Bystrici, rodičov by to nestálo ani cent, resp. by platili klubu dvadsať eur mesačne na malú odmenu pre trénerov, ktorí sa tým deťom venujú.
To sa však, samozrejme, bavíme o tom úplnom začiatku, kedy zisťujeme, či to dieťa vôbec baví a či má predpoklady. V desiatich až dvanástich rokoch sa však posúvame na väčšie mostíky a vtedy už určite treba rátať s cestovaním.
Vy ste však s deťmi cestovali už aj skôr...
Áno, už keď mali šesť až sedem rokov, lebo je skvelé vidieť malé deti na pretekoch v Česku alebo Poľsku, kde skáče šesťdesiat detí na pätnásťmetrovom mostíku. Dokonca aj Maďari robia každý rok preteky na malom mostíku na umelej hmote. Deti sa tam rady vracajú a aj pre rodičov je to zážitok a príjemný výlet.
So ženou sme takéto výjazdy milovali pre ich atmosféru. Je to menší šport, nejde o peniaze či závisť, ale o podporu jeden druhého a o radosť detí.
Pozrite si víťaza ankety Frajer na záver z 2. februára.
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
