Na nočnej si do igelitky hodil malinovku, paštétu a salámu a stavil sto eur, že ráno zabije Conora McGregora. Pre azda najlepšieho bojovníka všetkých čias bol na začiatku jeho najslávnejšej éry najväčšou výzvou Slovák. Dojedal z VIP stolov a neodradila ho ani guľka v hlave promotéra, možno preto má dnes na konte viac výhier ako tváre trilógie storočia či opasok majstra sveta od legendárneho Mikea Tysona. Ivan Buchinger súperom pred zápasmi nepozerá do očí. Aby sa nezačal smiať.
„Tvrdý národ Čečencov sa v živote nebál absolútne ničoho, až na jediného chlapa. Raz ho po mojom zápase ukazovali na videu, vraveli – kukajte na toho psychopata, čistý zabijak, s ním do klietky určite nechoďte, nikdy. A tak som ho o dva mesiace porazil. Odvtedy sa možno boja aj mňa,“ otvára exkluzívnu debatu prvý dvojnásobný šampión v histórii Oktagonu.
Popri šialených bitkách robil dispečera v sklade či strojníka vodárňam, pracuje na zmeny a kvôli zápasom musí míňať dovolenky, napriek tomu ho opakovane volali do najprestížnejšej bojovej organizácie sveta a aj po štyridsiatke, čo je v MMA dávno dôchodkový vek, patrí k špičke Európy. Pokorne, bez nadávok či prázdnych rečí.
„To celé vďaka gabčíkovskej vode. A manželke, ktorá ma týra, aby som šiel na tréning,“ smeje sa jedinečný Ivan Buchinger.
Vo veľkom rozhovore pre TVNOVINY.sk rozmieňa kariéru na drobné.
Pred dvoma týždňami ste oslávili 40. narodeniny – na koľké sa v skutočnosti cítite?
Momentálne? Fakt na štyridsiate, už som starý kár. (smiech) Neviem, čo sa stalo, ale akosi ma všetko bolí – rameno, v nohe mi ešte z posledného boxerského zápasu zostal zápal – samé ťažkosti. Za normálnych okolností sa povahovo aj športovo cítim o desať rokov mladší, no telo, žiaľ, už nevládze tak, ako kedysi.
Povedzte – keď je človek majstrom sveta v bojovom športe a celý život patrí k špičke MMA, tmavými uličkami sa zrejme môže prechádzať aj v noci, či?
Ja sa tadiaľ chodiť bojím. (smiech) Poviem pravdu – boli sme, niekde, na výlete a vravel som si, pohoda, netreba sa báť. Ale bál som sa. Chuligáni, drogy... Ulica je niečo úplne iné.
Súperom pred zápasmi naschvál nehľadíte do očí, aby ste sa nezačali smiať. Aj v klietke ste niekedy dostali strach?
Bohužiaľ. Kedysi ma nesužoval vôbec, ale dnes sa z času na čas zľaknem. Prehry, slabého výkonu, zranenia, ktoré ma pošle na ďalšiu operáciu, sklamania fanúšikov alebo samého seba... Navyše, človek už musí myslieť aj na to, že ho doma čaká manželka s dvoma deťmi.
Ale bojím sa najmä vtedy, keď ma už pred zápasom premôže pocit, že prehrám – to je to najhoršie, čo sa môže stať. Vy totiž viete, že daný zápas by ste v pohode aj vyhrali, keby vaša hlava nebola proti. S myšlienkami porazeného sa do klietky vstupuje ťažko. Stalo sa mi to trebárs pred súbojom s Parnassem, no ani pred posledným duelom som mentálne nebol úplne okej. A, samozrejme, ani keď som sa šiel biť s Conorom.
Šialenému Írovi ste sa do očí pozreli? Vraj ich má ako tiger.
Bol to psychopat. Náš zápas sa však nerozhodol na vážení, tie sú mi ukradnuté. Rozhodol sa vtedy, keď sme vošli do haly a ja som zbadal ako tieňuje. Bolo hotovo – vedel som, že prehrám. Sedel som na tribúne, kukal do klietky a vravel si – to čo je, preboha, odkiaľ prišiel ten chlap? Mal pohyb ako Mayweather a kopal ako Van Damme vo filmoch. Také niečo som v živote nevidel.
Pred zápasom ste však mali lepšiu bilanciu (21-3) ako váš súper (11-2). A meno Conor McGregor nepoznali.
Ani trochu. Ľudia sa ma po ceste na zápas pýtali – ty ideš s Conorom? Áno, ja. A nebojíš sa? Zasmial som sa – prečo by som mal? Absolútne som netušil, čo za blázna ma čaká.
Navyše, do boja o majstrovský opasok Cage Warriors, s azda najslávnejším a najlepším zápasníkom všetkých čias, ste na Silvestra 2012 šli rovno z nočnej zmeny.
Presne tak. V igelitke som mal veci na prezlečenie, malinovku, paštétu a salámu.
Môj životný štýl či postoj k MMA sa totiž začal meniť až po odchode do Nemecka, tam som pochopil veľa dôležitých vecí. Predtým, aj keď som vážil len 73, maximálne 74 kíl, som sa strašne trápil, aby som vôbec schudol na 70. Nevedel som čo jesť, kedy ani prečo, pravidelne som žul tresku s rožkom, žiadny systém. A takto to nejde.
Aby toho nebolo málo, pred zápasom ste stavili sto eur, že Conora zabijete.
No... Veď toto. (smiech) Bol som práve v práci a zrazu mi volá kamarát – „Buki“, na teba sa dá staviť! Fakt? A aký je kurz? Dva celá čosi. Vravím si, jak to je možné, veď som predsa favorit. Ale dobre, podaj mi to za stovku, aspoň budem mať dve. A potom ma McGregor roztrhal na kusy.
Podcenili ste ho?
To by som netvrdil. Ale naozaj som nečakal, že bude až taký dobrý.
Pred jeho fanúšikmi ste museli utekať zadným vchodom. Čo sa stalo?
Tí Íri boli blázni, chorí ľudia. Hoci som prehral, vykrikovali, že ma zabijú. SBS-ka nás radšej vyviedla zozadu.
A McGregor sa k vám mimo klietky správal ako?
Mimo zápasu bol okej, úplne normálny čávo. To, čo predvádzal v telke, bolo vždy herectvo. Keď som po prehre sedel v šatni, prišiel za mnou a poďakoval za zápas. Vravel klasické blbosti, že som bol dobrý a bla, bla. Nebol som, inak by som ho zbil.
Niekde som povedal, že v tom čase bol rovnaký sedliak ako ja. Robil plynára, nemal veľa peňazí. Ale dnes je z neho už poriadny „kaper“.
Čo vám po zápase išlo hlavou? Takým brutálnym rozdielom vás niekto zdolal prvýkrát v živote.
Vedel som, že okamžite musím začať trénovať trikrát toľko. Tak som začal. A následne som zasa všetkých pozabíjal ja. (smiech)
Viete, obyčajný sedliak, z dediny akou je Gabčíkovo, čelil, môžeme povedať, v tom čase najlepšiemu bojovníkovi planéty. Conor do pol roka vyhral všetko. Nikdy by mi nenapadlo, že niekedy budem stáť v klietke s takýmto súperom.
Napriek tomu, aj vy ste pre Conora boli dovtedy najväčšou výzvou kariéry.
Áno, ale rozdiel bol v tom, že on mal už vtedy úplne inak nastavenú hlavu a totálne odlišný tréningový systém. Ja som šiel na zápas s tým, že sa pobijem a pôjdem domov, on s tým, že ma zabije, prestúpi do UFC a získa opasok aj tam, mentálne bol niekde inde. Mne nik ani len nespomenul, že budem čeliť najlepšiemu na svete, všetci vraveli iba toľko, že idem s nejakým McGregorom. V rámci prípravy som si pozrel jeden jeho zápas, ale nič špeciálne nepredviedol. Nevedel som, do čoho idem. Ako už zaznelo, z nočnej zmeny a s vecami v igelitke som šiel proti borcovi, za ktorým už vtedy stála celá krajina...
... a po zápase s vami zamieril rovno do UFC, kde sa stal najlepšie zarábajúcim športovcom planéty. Práve týmto súbojom odštartovala jeho najslávnejšia éra.
Presne tak.
Myslíte, že ak by ste ho vtedy zdolali, čakal by podobný osud vás?
Určite nie. Ja som povahovo úplne iný typ, on sa pre to, čo predvádzal, narodil. Mal to napísané, muselo to tak byť. Bez neho by náš šport nebol tam, kde je dnes. Preto v hlave nedržím nič na štýl, čo by bolo, keby som ho porazil. No aj keby, v mojom živote by sa pravdepodobne nezmenilo nič. Nedokázal by som v MMA spraviť také veci, aké urobil on.
Je šanca, že by odveta vyzerala inak?
Takisto nie.
Napriek súboju s Conorom sám tvrdíte, že slovenskí fanúšikovia vás spoznali až o desať rokov neskôr, po zisku prvého titulu v Oktagone.
Je to tak. Na jednej strane ma to mrzí, na druhej ani nie. Viete, keď som začínal, Instagram či Facebook nemali silu ako dnes. Ľudia u nás absolútne netušili, čo je MMA, mňa či Attilu Végha nikto nepoznal. Ťažko sa baviť o tom, čo bolo vtedy. Nebyť Oktagonu, náš šport by nepoznali ani dnes.
Aj to, že vám pred pätnástimi rokmi opasok majstra sveta odovzdával legendárny Mike Tyson, u nás veľa ľudí nevie.
Pritom, celkom dobrá historka, nie? (smiech) Čakal ma zápas, ešte v Heroes Gate, Facebook akurát zažíval rozmach. Raz som v práci „skroloval“ a na ich oficiálnej stránke zrazu vidím, že sa niekto ide biť o opasok majstra sveta. Hovorím si, čo si blázon, to kto? Mne totiž zase raz povedali len toľko, že pôjdem do klietky, a stačilo. Otvorím článok a tam moje meno.
A Mike? Poviem pravdu, box som nikdy v živote nesledoval. Vnímal som ho, samozrejme, ale nevidel žiadny jeho zápas. Vzácnosť okamihu som si v tej chvíli akosi nedokázal plne uvedomiť, jeho prítomnosť pre mňa neznamenala nič extra. Až neskôr mi docvaklo, čo za pojem je Tyson.
Ľuďom u nás zase neskoro docvaklo, čo za pojem je Ivan Buchinger. Pritom, nebyť vás, československá MMA scéna by vyzerala úplne inak. Pamätáte si ešte časy, keď ste ju začali budovať?
Jasné, spočiatku som o nejakom oficiálnom súboji ani nechcel počuť. S Attilom a Marošom Nagym sme sa začali biť, až jedného dňa vravia, že idú na zápas. Hovorím, čo ste blázni, nikam nechoďte, veď vás zabijú, dačo vám zlomia.
Maroš vážil rovnako ako ja, raz sa zranil a povedal, nech ho zastúpim. Vyletel som naňho – čo ti práši, ani za svet. Ale nakoniec ma presvedčili. Ešte to nebolo celkom MMA, skôr také kempo karate bez rukavíc a úderov na hlavu. Mohli sme využívať zápasenie a džiu-džicu. Pri debute som súpera doslova „rozstrieľal“ a zrazu ma to chytilo – dostal som chuť.
Hoci som sa opäť vykrúcal, nahovorili ma na amatérsky turnaj v Maďarsku, kde ma vyzval rovno majster republiky. Nikdy predtým som sa v pravom MMA nebil, nevedel som nič, nevyznal sa. Čávo mi nasadil taký „armbar“, že mi skoro roztrhlo ruku, normálne som počul, ako v lakti niečo praská, tri týždne som ju nedokázal dvihnúť. Napriek tomu som to neodklepal. Súper „zdochol“, vyhral som. Viem, že už vtedy sa Maďari pýtali, čo som za chlapca.
K zápaseniu vás v detstve priviedol otec, no z tréningov ste utekali.
Tak to bolo. Tatko ma vzal do ringu, nejaký týpek mi tam z prvej hodil „záhlavák“ (strhol cez hlavu), spadol mi na brucho, až som stratil dych a myslel, že skapem. Doma som povedal, že tam už v živote nepôjdem. Chcel som radšej hrať futbal alebo, ak bola slušná zima, na jazere hokej. Ale otec nepoľavil. Tréner ma potom naháňal po dedine, kde trčím.
Na prvom MMA tréningu vám zase Attila Végh vraj vykopol dva zuby.
Iba jeden, pozor! (smiech) Skúšali sme zápasenie, ale naostro som sa predtým nikdy nebil. Zrazu Attila vraví – poď, daj si rukavice, chrániče a ideme sa biť. Nemal som ochranu na zuby, tak som ho poprosil, nech dáva bacha. No prvý kop a vyletel mi zub.
Neskôr ho našiel na zemi, vraj – na, tu máš, môžeš si ho prilepiť. Asi tušíte, kam som ho poslal.
V MMA ste debutovali dve dekády dozadu, ako 22-ročné ucho, ktoré popri zápasení robilo dispečera v sklade. Ako sa pokojný a usmiaty skladník vedel v sekunde zmeniť na chladnokrvného zabijaka v klietke?
Popravde, neviem ani ja. (smiech) Zápasenie mi šlo, opakovane som ovládol majstrovstvá Slovenska, v grécko-rímskom aj voľnom štýle, vyhral viacero medzinárodných turnajov, ale nikdy sa mi nepodarilo uspieť na svetovom fóre, necítil som sa komfortne.
Potom mi, jedného dňa, Attila na videokazete pustil MMA a ja som jednoducho pochopil, že tento šport bude pre mňa. Hoci som sa najprv bál, čosi vo mne okamžite zaiskrilo.
Čo je teda vašou rozbuškou? Ísť do klietky a nechať v nej všetko predsa nejde len tak.
Kedysi som býval presne taký – netrápilo ma, či prehrám alebo zvíťazím, jednoducho ma bavilo sa biť. Neskôr ma ľudia trochu začali vnímať a motiváciou sa stalo, že ich nesmiem sklamať. A dnes? Ani neviem. MMA robím celý život, mám ho rád a netuším, čo by som si bez neho počal. Idem na tréning, odmakám si svoje, tak prečo by som rovno nešiel aj na zápas? Veď to je už skoro to isté. (úsmev)
V kariére ste poväčšine nemali šajnu, proti komu nastúpite. Bola to výhoda?
Kedysi sa súperov ani veľmi študovať nedalo. Doma sme internet nemali, musel som ísť niekam, kde bol počítač a tam skúšať, hľadať, no väčšinou som nenašiel nič. Napríklad – raz som v Košiciach vyhral s istým Čečencom, nebol až taký dobrý. Ľudia však po zápase ukazovali na videu iného, vraveli – kukajte na tohto psychopata, čistý zabijak, s ním nechoďte nikdy. A tak som s ním o dva mesiace vošiel do klietky. Okrem niekoľko sekundových záberov som nevidel a nevedel absolútne nič.
Aj tak ste vyhrali.
Áno. Hovorilo sa, že Čečenci sa dovtedy nebáli ničoho, len jeho. Odvtedy sa možno boja aj mňa. (smiech)
Rozbeh vašej kariéry sprevádzala tiež samovražda promotéra, ktorý vám dĺžil peniaze...
Povedali mi, že dostanem tisíc, možno tisícpäťsto eur, nikdy predtým som za triumf nemal ani päťsto, navyše, súper vraj nebude problém, ani nebol. Bol by som okej aj s polovicou z toho. Na vyplatenie sme čakali viacerí, chlap mal veľké dlhy. A tak sa strelil do hlavy...
Nezamávalo to s vami?
Nie, nebol to môj problém.
V tých časoch ste vraj s Attilom dojedali z VIP stolov. Museli ste?
Nie. Vyhrali sme, čakali na autobus a odchádzali ako poslední. Turnaj skončil, všetci už dávno sedeli doma. Na stoloch nechali fľaše aj kopu jedla. Dojedli sme všetko. Ak nejaké víno alebo šampanské nestihli otvoriť, zobrali sme ho domov.
Učili ste sa z VHS kaziet a trénovali na futbalovom ihrisku, navzdory tomu ste sa vyštverali medzi špičku sveta. Keby ste sa narodili o pár rokov neskôr, mali by ste s moderným vybavením na titul v UFC?
Na opasok možno nie, ale nejaké zápasy by som bezpochyby vyhral aj dnes. UFC mi núkalo zmluvu, koniec koncov, bil som sa s najlepším bojovníkom na svete.
Do najprestížnejšej organizácie vás lanárili minimálne päťkrát. Prečo ste nepodpísali?
Už ani neviem, koľkokrát. Písali mi aj na Facebooku, až som mal pochybnosti, či ide o skutočných ľudí alebo dákych podvodníkov.
No v čase, keď predo mnou ležala zmluva z UFC, mi na stole pristál aj kontrakt z Nemecka, Amerika sa neoplatila. Aj manažér mi povedal, že je hlúposť, aby som šiel do Vegas. Musel by som trénovať sám a teda sa nedokázal stopercentne pripraviť. Navyše, za výhru by som síce dostal 8+8-tisíc dolárov, ale ak by som prehral, musel by som v podstate ešte doplácať.
Tak či onak, chodiť na zápasy z nočných a byť na zozname UFC – to nedokáže každý.
Možno nie. Ale ja to beriem normálne, tak to skrátka bolo.
Ste prvým dvojnásobným šampiónom v histórii Oktagonu, tituly zo svetových organizácií Cage Warriors a M1 ste brali v čase, keď boli na absolútnom vrchole a na konte máte trebárs viac výhier ako Attila Végh či Karlos Vémola, tváre trilógie storočia. Pritom, MMA asi milšie pôsobiaceho zápasníka nepozná.
Ďakujem. (smiech) Viete, práve o mne píšu knihu. A istý človek v nej spomenul, že som najnedocenenejší bojovník na Slovensku.
A to MMA celý život beriete ako koníček. Svetový unikát.
Ja ho inak ani brať neviem. To, čo mám rád, nedokážem vnímať ako prácu. Robím to preto, lebo to zbožňujem.
Napriek všetkým úspechom vám ani zďaleka neplatia tak, ako iným, často horším bojovníkom, a to len pre slabší výtlak na Instagrame. Cítite krivdu, keď vidíte, že niekto, koho by ste za minútu „zbalili do igelitky“, zarobí za vulgarizmy na internete viac než vy za celý život v boji?
Samozrejme. No, bohužiaľ, aj toto je pravda, a zmieriť sa s ňou je pre mňa katastrofa. Niekto príde, podá zahanbujúci výkon, ale nevadí, hlavne, že má 150 alebo 200-tisíc sledovateľov. Choré.
Trash talk ste vždy odsudzovali. Je ťažké zostať pokorným a vysmiatym aj dnes, keď prázdne reči a urážky ako zbraň používa takmer každý?
Ja som skrátka taký. Nevyhľadávam to, snažím sa byť normálny chalanisko. Navyše, celý život sa v klietke „zabíjam“ s Čečencami, Rusmi, Švédmi či Fínmi, veľa Slovákov proti mne nestálo. A tam nemáte šancu robiť trash talk.
V jednom rozhovore ste povedali, že Rusi by vás za reči, aké si „moderní“ zápasníci často vymieňajú na Instagrame, vyniesli vo vreci.
Oni sú v tomto úplne inde. Boli by schopní vás možno aj zabiť, za to, že trepete somariny. Preto som sa do slovných výmen s nikým púšťať nechcel. Zošľahali by ma.
Keď to otočím, vyhovuje vám život mimo reflektorov?
Myslím, že áno. Jasné, takisto mám rád, keď ma ľudia spoznajú, odfotia sa, ale tiež by asi nebolo úplne okej, keby ma spoznávali až príliš. Som vyrovnaný s tým, čo mám, no neviem, či by som bol vyrovnaný aj s tým, že by som bol ešte slávnejší.
Mike Tyson vás dekoroval pred 15 rokmi, no na vrchole ste dodnes. Máte 40 rokov, čo je v MMA dôchodkový vek, pracujete na zmeny ako strojník vo vodárni, kvôli zápasom čerpáte dovolenky. Napriek tomu vo svojej váhovej kategórii stále dominujete jednej z najväčších bojových organizácii v Európe. A vitalitu pripisujete gabčíkovskej vode.
(Smiech) A ešte svojej manželke.
Tá vás vraj počas príprav núti, aby ste na tréningoch šli aj cez bolesť. Originálna podpora.
Nieže núti, ona ma normálne týra! Keď nejdem na tréning, dostanem po hube. (smiech) Momentálne kvôli zápalu v nohe nemôžem trénovať, no manželka vraví, že o týždeň už musím makať aspoň v boxerskom ringu, lebo sa akosi flákam.
Nebojí sa o vás?
Teraz už nie, asi si zvykla. (smiech) Alebo pochopila, že bez MMA žiť neviem.
Dokážete vôbec spočítať, ako často ste boli v živote zranený?
Ťažko, ale operácii som našťastie nemal tak veľa. Trikrát mi látali koleno, dvakrát rameno, raz som dostal pruh. Koleno bolo dosť zlé, rameno úplne mimo. Minule mi vyskočilo a doktor povedal, že ak sa urve ešte raz, už mi ho nikto nikdy nezlepí.
Cez víkend idete na zápas, zdoláte súpera s minulosťou z UFC, ktorý nemusí pracovať a koncentruje sa výhradne na tréning, a v utorok už opäť nastupujete v práci. No keď vás niekto nazve legendou, nahneváte sa.
(Smiech) Pre mňa je legendou ten, čo niečo v živote dokázal, ale už zomrel. Teraz nehovorím, že trebárs Tyson legendou nie je, ale skôr žijúcou. Pravou legendou sa stane až vtedy, keď odíde na onen svet a budeme naňho spomínať.
Ako vás teda máme volať?
Psychopat. Alebo starý kár. (smiech) Žartujem, oslovenie žijúca legenda prekusnem.
Ivan Buchinger žiari aj vo Fight Night Challenge, ktorý môžete sledovať na Voyo:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
