Chcela skončiť na vrchole a to sa jej splnilo. Paulína Bátovská Fialková dala bodku za biatlonovou kariérou a teší sa na krásne obdobie, ktoré ju čaká.
Teraz už bývalá slovenská biatlonistka Paulína Bátovská Fialková uzavrela svoju skvelú kariéru siedmym miestom v pretekoch s hromadným štartom na 12,5 kilometrovej trati v Osle.
Jej príbeh profesionálnej biatlonistky sa skončil presne tak, ako si želala - na vrchole. Počas bohatej kariéry vybojovala vo Svetovom pohári celkovo jedenásť pódiových umiestnení, ktoré doplnila výbornými výsledkami z olympiád či svetových šampionátov.
V rozhovore pre TVNOVINY.sk sa rodáčka z Brezna obzrela za rokmi strávenými na zasnežených tratiach, hovorila o úspechoch aj pádoch a prezradila, čo ju čaká v budúcnosti.
Po Anastasii Kuzminovej ste druhá najúspešnejšia slovenská biatlonistka v histórii. Ako sa to počúva?
Tak počúva sa to samozrejme dobre. Keď som ako mladé alebo malé dievča začínala s biatlonom, tak som sa ani neopovážila snívať také sny, že raz budem vo Svetovom pohári, že budem jedna z najrýchlejších, že budem stáť na stupni víťazov a dosiahnem veľa krásnych úspechov. Som veľmi rada, že sa mi podarilo uspieť v tom, čo som robila celý život. Biatlon bol moje hobby a aj moja práca zároveň. Som veľmi vďačná.
Čo bol spúšťač toho, že ste sa rozhodli skončiť a kedy to prišlo?
Na koniec kariéry som myslela už na predchádzajúcej olympiáde respektíve v tej sezóne, čiže v roku 2022. Cítila som sa dosť vyhorená, čomu zodpovedali aj výsledky. Mala som množstvo rôznych problémov, aj tých zdravotných, čiže už vtedy som chcela skončiť. Napokon som sa ešte nakopla a potom som šla na materskú. Počas nej som však zistila, že mi to veľmi chýba a tak som to chcela ešte vyskúšať. Rodičia boli ochotní pomôcť mi a tak som sa rozhodla, že idem do toho opäť. Rozhodla som sa ale, že to nebude na dlhý čas, keďže mám malú dcérku, ktorá je pre mňa všetkým. Športu som venovala veľa času, teraz je čas dať priestor rodine.
S biatlonom ste začali na Čiernom Balogu. Prečo práve tento šport?
Začínala som v biatlonovom klube Čierny Balog. A prečo som si vybrala biatlon? Rodičia vo mne videli potenciál, bola som športovo nadané dieťa a mala som stále veľa energie. Chceli, aby som sa venovala nejakému športu, aby som zúročila energiu. Môj otec sa poznal s trénerom z Čierneho Balogu, zobral ma na prvý tréning a tak to začalo. Neskôr som sa presunula do väčšieho klubu v Osrblí a následne do Dukly Banská Bystrica, kde už to bola profesionálna práca.
Kto bol pre vás najšpeciálnejší pri vašom formovaní do svetovej biatlonistky?
Z ľudí, ktorí pri mne stáli, asi najviac vďačím svojej dlhoročnej trénerke a bývalej biatlonistke Anke Murínovej. Dá sa povedať, že bola pri mne od mladého veku až po príchod do Svetového pohára. V posledných rokoch sme už nespolupracovali, ale strávila pri mne celkovo myslím, že až 15 rokov. Veľkú zásluhu na mojich úspechoch má aj Martin Bajčičák, ktorý doťukol jej mravenčiu prácu na najvyššiu úroveň a posunul ma aj bežecky, čo v preklade znamenalo, že som sa naozaj zaradila medzi svetovú špičku. Samozrejme, veľmi dôležitá bola aj rodina. Tá ma podporovala rovnako, keď som mala 14 alebo 15 rokov až doteraz, keď som skončila a mám 33, to bolo kľúčové.
Ako mladá biatlonistka ste vo Svetovom pohári získavali skúsenosti, no postupne ste sa prepracovali medzi svetovú elitu. Čo by ste našim biatlonistom, ktorí len štartujú kariéru, odkázali resp. poradili?
Mladým biatlonistom by som hlavne poradila, aby sa v detskom a juniorskom veku ešte úplne neprofilovali do role úplného profesionálna. Vtedy si treba ešte držať mierny odstup, aby ich energia a mentálne nastavenie vydržali až do dospelosti. Je dôležité, aby sa v mladosti zameriavali aj iné aktivity ako škola a ďalšie veci, ktoré sú bežné pre mladých ľudí. Ak sa príliš naviažu len na šport, môže to rýchlo vzplanúť a rovnako rýchlo skončiť. Dôležité je sústrediť na postupný progres, nie rýchle senzácie, to väčšinou nemá dlhú trvácnosť.
Aké nastavenie ste na štarte kariéry mali vy?
V mladom veku som si z toho nerobila až takú ťažkú hlavu. Keď som ešte ako juniorka prišla do Svetového pohára, ani som od seba neočakávala, že budem hneď úspešná. Prišlo to po pár rokoch, ale brala som to normálne a videla som, ako sa zlepšujem. Je veľmi malé percento juniorov, ktorí okamžite uspejú. Pracovala som ďalej na sebe, nič ma neodradilo. Inšpirovali ma ďalší športovci, nielen naši, ale aj zahraniční. Videla som, ako pracujú. Odkukala som rôzne veci a potom ich aplikovala na seba. Rokmi som zistila, čo je pre mňa najlepšie. To si musí každý športovec vytvoriť a vybudovať sám.
Jedenásťkrát ste obsadili pódiové umiestnenie vo Svetovom pohári. Nájde sa medzi vašimi úspechmi taký, ktorý si vážite viac ako ostatné?
Ja si určite cením každý jeden dobrý závod a vážim si každý jeden raz, keď som stála vo Svetovom pohári na pódiu.
Určite je pre mňa veľmi cenné 5. miesto z olympijských hier 2018 v Pjongčangu z individuálnych pretekov aj štafety. Medaila bola veľmi blízko a bol to pekný úspech, ktorý ma posunul.
Získala som aj striebornú medailu na majstrovstvách Európy. To považujem za zlomový moment v mojej kariére, kedy som vlastne doniesla prvú vážnu medailu aj na Duklu a dostala lepšie podmienky. Taktiež bolo krásne 5. miesto z majstrovstiev sveta.
V neposlednom rade si vážim, že 8 mesiacov po pôrode som vyhrala letné majstrovstvá sveta v Estónsku. To pre mňa veľa znamenalo, pretože som vtedy ešte netušila, že či sa po materskej dokážem vrátiť v takej forme a s takou výkonnosťou, s akou som odchádzala. Všeobecne som pri každom úspechu cítila hrdosť na seba a svoj tím.
Na vašej kariére bolo špecifické aj to, že ste odišli, stali ste sa matkou a následne ste sa vrátili. Ako sa s odstupom času pozeráte na obdobie, keď ste pretekali už ako matka?
Aby som bola úplne úprimná, bol to masaker po všetkých možných stránkach, ktoré si viem predstaviť, ale neľutujem to, lebo vrátila som sa, dosiahla krásne úspechy a myslím si, že som aj veľmi pomohla slovenskému biatlonu.
Ale naozaj, bol to masaker a aj to je jeden z dôvodov, prečo už vlastne nie som ochotná to ďalej podstupovať, fyzicky aj mentálne to bolo veľmi náročné. Logistika level milión a okolo mojej dcérky treba veľa robiť a tráviť pri nej veľa času. Už by nebolo odo mňa fér, keby som to ďalej nechávala na manžela a mojich rodičov. Samozrejme chcem byť pri tom všetkom aktívne prítomná a to už sa úplne nezlučuje s vrcholovým športom, lebo posledné dva roky, už odkedy je malá na svete, tak som sa snažila byť matka a zároveň aj profesionálna športovkyňa. Častokrát to došlo do takého bodu, že som sa musela rozhodnúť, že čo budem v tejto chvíli viac, čo obetujem a naozaj ani šport už nebolo možné z mojej strany robiť úplne na 100 percent. Robila som možno 90 percent, čo stále stačilo na fantastické úspechy, ale na úspechy, aby som bola spokojná a napĺňala ďalej svoje ambície, bolo potrebné venovať tomu maximum a to by som už ako matka nedokázala.
Nedávno ste absolvovali aj svoju derniéru na olympiáde. Ako sa s odstupom času na vystúpenia v Taliansku pozeráte?
Nehodila som to za hlavu. Mrzí ma to. Samozrejme, veľmi ma to mrzí, pretože som to ešte doteraz nerozdýchala, že to nevyšlo. Ale nevyčítam si nič, pretože ani v tejto chvíli s odstupom času vôbec neviem povedať, že čo by som dokázala urobiť ešte lepšie, ako som urobila. A nielen ja, ale aj môj tím. Mysleli sme si, že všetko sme spravili správne a nevyšlo to. Je to biatlon. Vstupuje tam do toho streľba a tá pod tlakom niekedy nevyjde. Na to nadväzujú ďalšie štarty. Bola to veľká smola, veľmi ma to mrzí a ešte dlho mrzieť bude. Už sa to však nedá vrátiť späť a nevyčítam si, že by som neurobila všetko, čo som mohla v danej chvíli.
Celkovo ste na olympiádach štartovali štyrikrát. Je olympiáda z rôznych pohľadov možno najťažšie kariérne podujatie?
Najťažšie je to v tom, že olympiáda je len raz za štyri roky a keď sa nepodarí počas dvoch súťažných týždňov, tak ďalšia šanca je opäť až o štyri roky. Čo sa však týka konkurencie, tak je to presne, ale úplne presne to isté ako každý jeden Svetový pohár, každé majstrovstvá sveta. Po fyzickej stránke rozdiel nie je, avšak náročné to je, že ďalšia šanca nepríde hneď o pár týždňov či mesiacov.
Keď sme pri téme rodičia, ako veľmi sa tí vaši museli snažiť, aby ste aj so sestrou počas športového dospievania mali všetko, čo ste potrebovali?
Určite to bolo pre nich náročné časovo aj finančne. Hlavne spočiatku, keď ešte sme nemali od zväzu a štátu žiadnu respektíve veľmi malú podporu. Rodičia žili náš život a žili ho s nami. Keď bola sezóna, tak cestovali po pretekoch a vytvárali nám podmienky.
Pomáhali mi potom aj s dcérkou, tak tiež nemali svoj voľný čas. Keď mali víkend a mohli si trošku oddýchnuť, tak sa museli venovať malému dieťaťu, takže ich záujmy šli úplne bokom. Dá sa povedať, že obetovali celý svoj život pre svoje deti. Verím, že už aj oni si zaslúžia trošku svojich aktivít, trošku svojich záľub a voľný čas.
Je oprávnené, keď niektorí slovenskí športovci poukazujú na to, že šport je na Slovensku podhodnotený?
Určite s tým súhlasím, pretože vždy sa dá robiť viacej. Ono je to tak, že keď už športovec má výsledky a nosí medaily z najvyššej úrovne, tak tých peňazí je dostatok. Aj moja príprava už v posledných rokoch bola naozaj porovnateľná so svetovou špičkou. V tých začiatkoch, keď sa športovec ešte len potrebuje prepracovať k „najvyššej lige“ a potrebuje na to podmienky, tak vtedy podpora od zväzu a štátu nie je dostačujúca. Viem to jednoducho porovnať so zahraničím, keďže celý život som cestovala, pozerala, rozprávala sa. Viem, ako fungujú iné krajiny, na Slovensku je podpory málo.
Máte už aj nejaké konkrétne plány po kariére?
Zatiaľ tomu nechám voľný priebeh. Po tých rokoch už nechcem mať všetko nalinajkované. Potrebujem si trošku oddýchnuť a postupne zistiť, kde a ako môžem pôsobiť a v čom môžem byť užitočná. Teraz chcem voľný čas venovať dcérke.
Je možné, že sa ešte k biatlonu vrátite v inej podobe ako pretekárka, napr. trénerka či funkcionárka, máte také ambície?
Áno, je to dosť možné. Nechcem úplne odísť od biatlonu. Myslím, že pri biatlone alebo celkovo pri športe by mali byť ľudia a odborníci, ktorí majú dostatočné skúsenosti a celé si to prežili, sú zorientovaní, dokážu porovnať, ako to funguje aj v zahraničí. Myslím, že ja taký človek som a preto chcem pomôcť a uvidíme, aká pozícia by mi sedela, ale nezávisí to všetko len odo mňa.
Pozíciu trénerky si aktuálne neviem predstaviť. Cestovanie je jeden z dôvodov, prečo som ukončila kariéru, aby som mohla byť doma a aby som bola s rodinou. Práca trénerky by obnášala to isté len na inej strane ďalekohľadu.
Je niečo, čo vám na biatlone bude chýbať?
Jediné, čo mi nebude chýbať je to balenie a cestovanie. Určite mi ale bude chýbať pohyb, ťažké tréningy a aj pocit po nich. Neopomeniem možnosť poobedného šlofíka či masáže od našich fyzioterapeutov. Samozrejme veľa ľudí mi prirástlo k srdcu, boli ako moja druhá rodina. Všetko sa raz ale musí skončiť, pri mne to prišlo teraz a určite ma čaká opäť niečo pekné.
Patríte na Slovensku nepochybne k veľmi obľúbeným športovkyniam, ľudia vás vždy podporovali. Čo by ste im odkázali?
Fanúšikom by som odkázala, že zohrali veľmi, veľmi dôležitú úlohu v mojej kariére a v mojom živote. Častokrát ma dokázali vyzdvihnúť z ťažkých situácií opäť hore, takže za to im veľmi pekne ďakujem. Moje srdce úprimne plesá, ak som aspoň čo i len jedného človeka inšpirovala k tomu, aby si išiel zabehať, aby si trebárs obul bežky, alebo ak som inšpirovala čo i len jedno dieťa k tomu, aby začalo robiť šport. V takom prípade to malo celé zmysel a som veľmi rada, že som bola obľúbená. Vždy som sa snažila neskrývať emócie, prinášať naozaj fanúšikom autentické reakcie aj informácie. Chcela som im na oplátku dávať, čo bolo v mojich silách a vážim si to spojenie medzi mnou a fanúšikmi. Pevne verím, že aj po mojom odchode budú biatlon ďalej podporovať a to, čo som dostávala ja, dostanú aj ďalší športovci. Mala som skvelých priaznivcov a prajem to každému.
Talentovaný Adam Sýkora debutoval v NHL. Pozrite si reportáž:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
