Nadávali mu do cigánov či indiánov, hodili po ňom banán. Ako tínedžer si zahral proti svetovej legende, pod Tatry sa dostal kurióznym spôsobom. Chcel ho tréner Weiss do Slovana, no on počúvol svoje srdce. Ako priznal, potom sa veľmi skoro uspokojil. Príbeh cudzinca, ktorý hovorí, že Slovensko je pre neho domovom.
Hoci je postavou nevysoký, výkonmi často vyčnieval. Nečudo, že sa ho viackrát pokúšal uloviť Slovan. Aldo Baéz je už ikonou AS Trenčín. Tridsaťsedemročný argentínsky rodák nedávno ukončil bohatú hráčsku kariéru, no pri futbale zostal.
V otvorenom rozhovore pre TVNOVINY.sk sa obzrel aj za svojimi začiatkami na Slovensku či chvíľkovým pomätením mysle, ale priznal tiež, prečo jeho kariéra ešte nemala stúpajúcu tendenciu.
Nedávno ste oznámili, že kopačky definitívne vešiate na klinec. Nechystáte sa ich ešte zvesiť?
Človek nikdy nevie. Mám švagra, ktorý hrá za Drietomu v siedmej lige, s ktorým som dohodnutý, že keď ukončím kariéru, možno si spolu zahráme. Momentálne však nemám v pláne kopačky zvesiť.
Aktuálnu sezónu ste začali vo štvrtoligovom Novom Meste nad Váhom, nechceli ste už dokončiť tento ročník?
Dva mesiace nato, ako som tam prišiel, sa mi ozval Trenčín, či sa nechcem vydať na trénerskú dráhu. Začal som pri mladších žiakoch U13, avšak tento rok mi prišla ponuka pôsobiť pri doraste U19. Vzhľadom na to, že Nové Mesto aj dorast trénujú v rovnakých časoch, musel som si vybrať. Prioritou je pre mňa táto nová výzva, keďže Trenčín je mojím domovom. Milujem to tu.
Mesto pod Čákovým hradom ste si zamilovali, čo ste neraz priznali. Ste však rodákom z argentínskej metropoly Buenos Aires. Ako si spomínate na vaše futbalové začiatky?
Argentína je, pochopiteľne, futbalová krajina. Sme štyria súrodenci, všetko chalani, takže u nás sa celé dni kopalo do lopty – či už na ulici, alebo na ihrisku. V hlave sme nemali nič iné, len futbal.
Pochádzate zo športovej rodiny?
To nie. Rodičia každý jeden deň museli doslova bojovať o to, aby mali všetko, čo potrebujeme na život – jedlo, hygienické potreby či oblečenie. Od rána do večera pracovali. Boh mi dal takúto šancu, tak sa snažím mame vrátiť všetko, čo do mňa investovala. Občas jej pošlem peniaze, aby jej nič nechýbalo.
Sú medzi Európou a Argentínou veľké finančné rozdiely?
Bohužiaľ, áno. Kedysi to bolo lepšie, ale momentálne to nie je dobré. Pre viacerých Slovákov trebárs 200 eur nie je až tak veľa, no tam to je slušný balík peňazí. Preto vždy keď sa mi podarí niečo odložiť, to pošlem mojej rodine.
Ako často sa vám darí stretávať sa?
Naposledy sme sa naživo videli pred deviatimi rokmi. Keď som tam aj chcel ísť, prišiel koronavírus, medzitým sa narodili štyri moje deti a celé to ubehlo veľmi rýchlo. Ak by som tam aj chcel ísť, muselo by to byť aspoň na mesiac, prípadne keby som chcel ísť s celou mojou rodinou, letenky by vyšli aj na niekoľko tisíc eur. Skôr to teda vidím tak, že by mama prišla na Slovensko.
Ako si spomínate na vaše futbalové začiatky?
V Buenos Aires je veľmi veľa klubov. Ja som začínal v jednom, ktorý bol od nášho domu vzdialený asi tri kilometre. Zakaždým som tam s otcom chodil pešo. Potom sa ozval iný klub, lepší, tak som šiel. Neprekážalo mi, že to bolo ešte o kilometer ďalej. Takto som pešo dochádzal tri či štyrikrát do týždňa. Potom som zamieril do ďalšieho klubu. Dodnes mám v pamäti ten stereotyp – o pol siedmej ráno budík, potom som trištvrte hodiny cestoval autobusom do školy, po škole dvojhodinové voľno, ktoré som strávil u kamaráta. Nasledoval tréning, cesta autobusom a príchod domov okolo pol ôsmej večer. Takto to bolo veľmi dlho.
Zrejme ste snívali o tom, že raz budete hrávať v Európe?
Áno, sú tam predsa len iné možnosti, avšak nie každému sa to podarí. Mal som mnoho kamarátov, ktorí boli o dosť lepší futbalisti ako ja, ale nepodarilo sa im to. Bol som možno disciplinovanejší a vyhýbal som sa rušivým veciam. Keď bol tréning, drel som, keď sme mali voľno, drel som. Kým sa kamaráti v sobotu zabávali na diskotéke, ja som doma spal. Nikdy som dovtedy nezažil takéto veci. Vždy som sa snažil robiť niečo navyše a, vďakabohu, sa mi to vyplatilo.
Za ten čas ste určite mali možnosť hrať proti mnohým výborným futbalistom. Ktorý vám najviac utkvel v pamäti?
V Argentíne to fungovalo tak, že v tínedžerskom veku chalani popri futbale hrávali aj futsal. Tam som sa stretol so Sergiom Agüerom. Mnohokrát sme hrali proti sebe. Musím povedať, že už vtedy – zhruba v 14 rokoch – bol neskutočný hráč. Potom sme spolu boli aj v reprezentácii do 15 rokov. Trénovali sme spolu každý deň, celý jeden týždeň. Proti Agüerovi som hral aj v lige, nie však dlho, pretože on už potom zamieril do Európy. Rovnako tak boli vtedy na zraze aj obranca Nicolás Otamendi, známy z Manchestru City, či dlhoročný hráč Atalanty Papu Gómez.
Rovnaký osud však čakal aj vás. Ako sa zrodil váš odchod z Južnej Ameriky?
Tomu predchádzalo niečo iné. Niekedy v lete 2007 mi manažér povedal, že čoskoro letíme do Mexika. Týždeň pred odletom sa ma spýtal, či mám všetky potrebné doklady. Zistil som, že nemám pas. Netušil som, že ho potrebujem na pohyb v rámci Ameriky. Doklad mi už spraviť nestihli, a tak som do Mexika nikdy nešiel. Dnes môžem povedať, že chvalabohu. Boh asi chcel, aby sa to tak skončilo. Potom v zime toho istého roka mi manažér povedal, že ma príde pozrieť ktosi z Európy. Mal som devätnásť rokov. Bol to majiteľ Trenčína Tschen La Ling. Po zápase mi povedal, že ma berie. Vtedy som si myslel, že idem do Československa. Povedal mi, že o týždeň letím. Bol som poriadne zaskočený, ale bez váhania som povedal, že idem. Bol som mladý a asi aj vidina peňazí rozhodla. Neletel som však na Slovensko, ale do Holandska, kde som bol mesiac.
Akú máte spomienku na príchod do Trenčína?
Prišiel som s Davidom Depetrisom (tiež rodák z Argentíny a dlhoročný ligový hráč – pozn. red.) krátko pred Vianocami. Bývali sme v tunajšom penzióne, práve sme šli behať. Keď začalo snežiť, pozeral som ako puk, doslova mi padla sánka. Dovtedy som sneh nevidel. Hoci nasnežilo asi po kolená a nebolo ľahké v tom behať, bolo to krásne. Aká zmena oproti Buenos Aires, ktoré je doslova betónovou džungľou.
Boli momenty, keď ste sa chceli vrátiť do Argentíny?
Prvý polrok bol naozaj dosť náročný. Vždy mesiac predtým, ako som mal cestovať domov, som sa cítil psychicky strašne zle. Chcel som už byť doma, aj čas šiel akoby pomalšie. Keďže som po anglicky nevedel, slovenčina bola pre mňa nesmierne náročná. Pamätám si, že som si kúpil španielsko-anglický slovník. Ale bolo to veľmi, skutočne veľmi ťažké. Nevedel som, kedy ma kto chváli, kedy mi nadáva. V Trenčíne nás však slovenskí chalani prijali veľmi dobre – Miloš Volešák, Peter Kleščík, Boris Godál, Peter Čögley, Roman Gergel či Filip Hlohovský a ďalší. Naučili nás základné slová, samozrejme, aj tie nepublikovateľné. (úsmev) Dosť nám pomohlo aj to, že vtedajší tréner brankárov Roman Hodál nám, cudzincom, nechal papierik s desiatimi slovíčkami ako „sám“, „za tebou“ atď. Dal nám týždeň na to, aby sme sa to naučili, potom sme písali test a nasledovalo ďalších desať slovíčok. Potom to už bolo o nás, aby sme chceli.
Nemali ste k dispozícii hodiny slovenčiny?
Mali sme učiteľku slovenčiny. Tie hodiny boli v nedeľu ráno. Absolvoval som to asi dvakrát, potom som aj s Davidom povedal, že to nechcem. Tak sme boli samoukovia. Dorozumiem sa po slovensky už veľmi dobre, aj keď sa ešte čo-to z gramatiky učím pri mojom desaťročnom synovi. Priznám sa, že doteraz nechápem, kto vymyslel taký ťažký jazyk. (úsmev)
Vráťme sa k trávnikom. Potom vás už myšlienky na návrat nikdy nepremohli?
Čoby nie! Pôsobil som na Slovensku asi štvrtý rok, keď som šiel na mesiac za rodinou do Argentíny. Odrazu som bol presvedčený, že sa už do Európy nechcem vrátiť. Doslova mi „preplo“. Zrazu som chcel doháňať s kamarátmi to, čomu som sa kedysi vyhýbal – alkohol, diskotéky, zábavy, vysedávanie na kávičkách, výlety, ničnerobenie – doslova som si užíval život. Neverili by ste, ale za ten mesiac som to skutočne všetko dobehol. Potom mi však rodičia prehovorili do duše a vysvetlili, koľko som už pre svoj sen obetoval a bola by škoda, keby som to navždy zahodil. Našťastie som ich poslúchol a vrátil som sa do Trenčína. Netajím sa však tým, že mi to pomohlo. Ako profesionálny futbalista som mával striktne naplánovaný deň – stále robíš to isté, aby si bol ešte lepší.
Vedenie Trenčína vedelo o tom, ako trávite dovolenku?
Áno.
Ako k tomu pristúpilo?
Ja som vtedy trénoval, ale veľmi málo. Skrátka som oznámil Trenčínu, že končím, že sa tam už nevrátim. Veľmi som vtedy komunikoval s brankárom Igorom Šemrincom a generálnym manažérom Róbertom Rybníčkom. Dal mi ešte dva - tri týždne navyše, aby som sa vzchopil. Veľmi som mu za to vďačný. Keď som sa vrátil, vedel som, že sranda sa skončila a idem opäť ‚makať‘ naplno.
Museli ste svoje psychické nastavenie konzultovať aj s nejakým odborníkom?
Nie, vtedy to ešte ani nebolo také rozšírené. Keď som sa potreboval s niekým porozprávať, boli to rodičia alebo Boh.
Stretli ste sa na Slovensku niekedy s rasizmom?
Veľmi som rád, že v Trenčíne žijú veľmi milí ľudia, nikdy som tu nemal žiadny problém. Samozrejme, počas zápasov vonku som si vypočul kadečo. Spočiatku som bol na to dosť citlivý, ale časom som si zvykol. Chceli ma takto vytočiť, ale hovoril som si, že som asi lepší ako on, tak asi preto to takto na mňa skúšal. Vypočul som si mnohokrát, že som cigán, černoch, indián, aby som sa vrátil, odkiaľ som prišiel. V Rimavskej Sobote raz po mne hodili banán. Bolo toho celkom dosť. Nadávať niekomu pre farbu pleti mi príde veľmi prízemné. Treba však povedať, že toto sa deje všade, nie iba na Slovensku.
V Trenčíne ste počas prvého pôsobenia odohrali šesť a pol roka. Ako si na toto spomínate?
Ako na veľmi dobrú partiu. Keď aj pár hráčov odišlo, prišli ďalší, ktorí výborne zapadli do partie. Hoci tu bolo aj viacero hráčov buď z Južnej Ameriky alebo z Afriky, nebolo to tu o skupinkách Slováci a zahraniční. Bolo zvykom, že domáci chodili na obed s cudzincami.
Ročník 2014/2015 ste začali v Trenčíne, no odohrali ste jeden zápas. Klub sa vtedy prvýkrát v histórii stal majstrom Slovenska. Aj vy ste sa pričinili o tento historický úspech.
Takto sa na to nepozerám, ani sa tým nechválim, že som slovenským majstrom. Vybojovali si to chalani za to, čo predvádzali počas celej sezóny.
Ako sa zrodil váš transfer do pražskej Slavie?
Sedeli sme v autobuse a volal mi agent, že je takáto možnosť. Sedel vedľa mňa Peťo Kleščík a bez váhania mi povedal, že hneď tam choď. To je v Česku historický klub. Zisťoval som si informácie o klube, o lige, o krajine. V tom čase sa už začal do popredia drieť Stano Lobotka, ktorý hrával na mojej pozícii a už vtedy ukazoval, že má obrovský talent. Komunikoval som aj s Robom Rybníčkom, ktorý mi naznačil, že možno by som sa mal v kariére posunúť. Rozhodol som sa preto pre Slaviu.
Boli vtedy aj iné možnosti?
Niečo sa šuškalo o Francúzsku. Dokonca viackrát prišla ponuka zo Slovana, ale týmto smerom ma to nikdy nelákalo.
Prečo?
Ani sám neviem, možno preto, že som bol na Slovensku celkom dlho a možno aj preto, že som mal v hlave zopár prípadov, ako to hráčom, ktorí šli z Trenčína do Slovana, príliš nevyšlo. Slovan ma oslovil trikrát, sedel som aj s trénerom Weissom. Potom som však cúvol. O rok nato ma oslovil vtedajší kouč Samuel Slovák, no odmietol som. O ďalší rok neskôr som už bol dohodnutý aj s vedením Slovana na podmienkach, v Trenčíne som sa so všetkými rozlúčil. Stále mi však čosi hovorilo, že to nebude dobré, nemal som z toho dobrý pocit. Mohol som v Slovane zarobiť viac, ale napokon som to odmietol. Volal som aj s otcom, ktorý mi len povedal, aby som počúval svoje srdce. Tak som do Slovana nikdy nešiel.
Neľutujete to s odstupom času, keď vidíme, akým hegemónom je Slovan momentálne?
Nejako to už neprežívam. Slovanu fandím a mám úprimnú radosť, keď sa prebojujú v Európe čo najďalej, je to len na prospech celého slovenského futbalu.
Pri spomenutí slovenského futbalu sa natíska otázka, na ktorej odpoveď sú azda zvedaví viacerí – bola možnosť, že by ste niekedy reprezentovali Slovensko?
Kedysi sa ma to nejakí kompetentní zo Slovenského futbalového zväzu pýtali. Chcel som hrať za Slovensko, veľmi ma to lákalo. Potom to však akosi celé po asi dvoch mesiacoch šlo do úzadia a napokon z toho zišlo. Slovenské občianstvo nemám doteraz, neschválili mi ho.
V pražskej Slavii ste pobudli jeden rok. Aké spomienky máte z pôsobenia u „zošívaných“?
Možno som si veľmi podrobne nezistil, ako klub funguje, akým štýlom hrá. V Trenčíne sa hralo dosť cezo mňa, po zemi. V Slavii to boli dlhé lopty na útočníka, bolo to skôr o fyzickej hre, kde som ja až tak nebol vidno. Hoci som tam mal trojročnú zmluvu, po roku som aj pre finančné problémy klubu zo Slavie odišiel. Kvalita tímu aj ligy však bola vyššia. Bol to opäť iný svet.
Vrátili ste sa na Slovensko, ale zmenili ste klub. Prečo práve Trnava?
Volal mi tréner Juraj Jarábek, dohodli sme sa rýchlo. Trnava sa mi ozvala ako prvá. Práve tam tiež pôsobil Boris Godál a neskôr prišiel aj Depetris, takže sa tam stretla trenčianska partička. Trebárs s Martinom Mikovičom sme si ako protihráči povedali navzájom kadečo a potom z nás boli spoluhráči. V Trnave akurát vyrástol nový krásny štadión, ktorý bol vždy plný. Trnavskí fanúšikovia boli naším dvanástym hráčom. Mám na toto pôsobenie len pekné spomienky.
Potom prišiel polročný návrat do Trenčína, rovnako dlhé obdobie bez klubu, následne angažmán v Podbrezovej a po roku presun do Serede, ktorá premiérovo postúpila do najvyššej ligy. Zrejme tam vtedy bola veľká eufória?
Áno, mesto vtedy obrovsky žilo futbalom. Ale najviac sa mi vrylo do pamäti, keď som prišiel prvýkrát do šatne. Rozleteli sa dvere a v nich stál Ľubo Michalík. Dvojmetrový chlap, s ktorým som mal problémy. Zakričal mi: „Čo je, ty k....?“ Šiel ku mne, podal mi ruku, a povedal: „Volal som Kleščovi a pýtal sa ho, že aký si chalan. Na ihrisku si k...., ale mimo neho si v pohode. Tak máš šťastie.“ Odvtedy sme v kontakte a vychádzame spolu dobre. V Seredi to bolo skromné, nebolo to tam všetko na najlepšej úrovni, ale podarilo sa nám postúpiť do hornej šestky.
Po roku ste zamierili do druholigového Šamorína, kde ste pôsobili päť rokov.
Pôvodne som tam mal ísť len na pol roka. Tamojšie podmienky sú však výborné, nič mi tam nechýbalo. Doslova prvoligové podmienky.
Nebolo to priskoro odísť o level nižšie? Predsa len ste v čase presunu do Šamorína mali len 31 rokov.
Dnes už viem, že som spravil chybu, ale dávno predtým – keď som z Trenčína odišiel do Slavie. Vtedy som sa uspokojil s tým, ako to je. Myslel som si, že toto je absolútny vrchol, že sa už nemám kam posunúť, no vždy sa dá kam posunúť. Prestal som robiť to, čo kedysi – tréningy navyše, pozápasové ponocovanie a pod. Sám na sebe som cítil, že to nie som ja. Toto sa potom so mnou viezlo až do konca kariéry.
Proti ktorému hráčovi sa vám hralo najťažšie?
Jednoznačne Seydouba Soumah, keď pôsobil v Slovane. Síce bol nižší odo mňa, ale neskutočne tvrdý a mal som problém mu vziať loptu. Keď sme hrali proti sebe, skúšal som mu dať po hlave, po nohách, ale nič nefungovalo. V istom momente sa otočil ku mne a pýtal sa ma, prečo ho stále kopem. Len som sa pousmial a odpovedal som mu, že je výborný hráč a neviem ho zastaviť. Mal naozaj obrovský talent.
Zdedili po vás športový talent vaše deti?
Verím, že áno. Taktiež športujú, skúšajú, zisťujú. Najmä nech robia to, čo ich baví.
Započali ste trénerskú kariéru. Kde sa vidíte o pár rokov?
Momentálne som takto spokojný, ale stále sa tiež len učím. Som vďačný za ponuku, ktorú mi Trenčín dal, že môžem odovzdávať svoje skúsenosti mladým a pôsobiť v klube a v meste, ktoré už mám vo svojom srdci. Milujem to tu a neviem si predstaviť žiť inde.
Pozrite si Frajera na záver:
Sledujte všetky zápasy Niké ligy na Voyo
