Hral štrnásť rokov v zahraničí, z toho osem v exotike. V štyroch zahraničných tímoch bol dokonca kapitánom, no všade obrovským srdciarom. Teraz sa vrátil na slovenské trávniky a nám vyrozprával svoj životný príbeh prešpikovaný zaujímavosťami.
Keď sa povie meno Filip Kiss, futbaloví priaznivci si ako prvé vybavia výborného stredového hráča, ktorý však v reprezentácii toho príliš neodohral. To je pravda, zato tento rodák z Dunajskej Stredy má za sebou takú kariéru, akú by mu mohli závidieť aj dlhoroční stabilní reprezentanti.
Tridsaťštyriročný záložník sa po 14 rokoch vrátil na Slovensko, no medzitým si skúsil pôsobenia na Britských ostrovoch, v Škandinávii a viaceré angažmány v arabskom svete.
O skúsenostiach, zážitkoch, dojmoch, návrate, mimofutbalovom živote a o mnoho ďalšom prezradil v bohatom a v exkluzívnom rozhovore pre TVNOVINY.sk.
Po 14 rokoch ste sa vrátili na Slovensko. Prečo práve teraz?
S rodinou sme tak cítili, že chceme ísť domov. Deti už vyrástli, chodia do školy a nechcel som byť už kade-tade v cudzine, sťahovať sa, meniť deťom školy atď. Rozhodli sme sa preto, že si skúsime nájsť niečo v okolí Dunajskej Stredy, kde bývame a kde aj decká chodia do školy. Napokon som sa dohodol s Komárnom, ktoré je od domu necelú hodinu.
V drese Komárna ste odohrali dva zápasy, no ani v jednom plnú minutáž. Sú za tým nejaké zdravotné dôvody?
Týždeň pred začiatkom sezóny som si natrhol lýtkový sval a zrejme som trochu uponáhľal návrat. S Podbrezovou vo štvrtom kole som šiel od začiatku, no hral som len do 67. minúty. Po zápase som to cítil a trápil som sa celý týždeň. Do toho som nastúpil aj proti Trnave, ale len na 21 minút. Absolvoval som magnetickú rezonanciu, ktorá preukázala opuch a aj pretrvávajúce natiahnutie.
To asi znamená pauzu?
Žiaľ áno, približne desať dní, a tak pravdepodobne vynechám aj najbližší duel proti Skalici. Nie je to ideálny začiatok v novom klube, ale taký je život.
Keď sme pri vašom novom pôsobisku, ako dlho ste boli v kontakte s vedením Komárna?
Už od zimy. Riešil to môj brat a vtedy sme sa dohadovali, lebo bola možnosť, že by som sa vrátil. Nevedel som sa však dohodnúť s Kalbou, kde som pôsobil, a tak ma poslali na hosťovanie do Al-Orooba. Chceli totiž, aby som zotrval v lige až do konca platnosti mojej zmluvy. V lete mi skončila a stal som sa voľným hráčom.
Spomenuli ste nejaké patálie s Kalbou, o čo vlastne šlo?
Na začiatku sezóny som sa zranil už po dvoch kolách, a tak podpísali ďalšieho cudzinca. V jednom tíme ich však môže byť nanajvýš päť. Od februára ma de facto v Kalbe odpísali a ja som už nemohol hrať. Celkom ma to vzalo, keďže som bol kapitánom mužstva. Vzťahy sa naštrbili a chcel som sa už vtedy s rodinou vrátiť domov. Zvyšok som vysvetlil v predošlej otázke.
Bola najmä táto negatívna skúsenosť dôvodom, prečo ste boli presvedčený o návrate?
Aj toto zavážilo, no už predtým som skúšal po troške rozhodiť siete, či si nenájdem niečo tu v okolí. Vtedy som však ešte necítil, že by ma niekto vážne chcel. Tak som sa rozhodol predĺžiť zmluvu v Emirátoch, s čím nakoniec súhlasila aj manželka.
Niekto sa však môže spýtať, že bývalý reprezentant, ktorý dlhodobo pôsobil v zahraničí, nebude mať problém nájsť si, pri všetkej úcte, ambicióznejší klub ako Komárno.
Možno áno, ale vždy som v prvom rade chcel hrať tam, kde by boli úprimne radi, keby som tam išiel. V Komárne som to tak cítil už od prvého kontaktu. Ako tréner Mikuláš Radványi, ale aj vedenie vytrvalo bojovali o to, aby ma získali. Platilo to aj po ostatnej sezóne, v ktorej sa Komárno zachránilo v Niké lige. To ma utvrdilo, že pôjdem a nebudem riešiť nič iné.
Predsa len však zrejme boli aj iné ponuky?
Boli, trebárs zo saudskoarabskej druhej ligy. Chcel ma tím, ktorý hral o postup. Takisto niečo bolo v hre aj z Bahrajnu či z Iránu, ale už som nemal chuť podpisovať krátkodobé zmluvy a každú chvíľu sa sťahovať, preto sme takýto variant vylúčili. A, pravdupovediac, všetky spomenuté súťaže sa kvalitou nedali s najvyššou saudskoarabskou ligou ani len porovnať. To ma vôbec nelákalo.
Čo Niké liga, bol v hre aj nejaký iný klub?
V minulosti som bol v kontakte aj s Dunajskou Stredou, ktorá ma viackrát kontaktovala, ale neskôr to zostalo na mŕtvom bode. Zrejme som sa už potom nehodil do ich koncepcie.
Tým by sa možno kruh uzavrel, vrátiť sa tam, kde ste začali, nie?
Je pravdou, že tam som s futbalom vlastne začal a pôsobil do 13 rokov. Bolo by to pekné, ale už som v Komárne a dúfam, že im splatím dôveru, ktorú do mňa vkladajú.
A čo možno bratislavský Slovan, odkiaľ ste odišli do zahraničia?
Nie, ani ja som nikoho z klubu nekontaktoval. Poviem úprimne, aj preto, lebo som mal informácie, že vedenie chcelo mužstvo omladiť.
To zrejme platilo aj pred 15 rokmi, keď ste ako 19-ročný zelenáč zamierili z Petržalky do Slovana.
Stále si veľmi živo spomínam na to obdobie. Petržalka bola vtedy, žiaľ, v rozklade, a viacerí z tímu sme zamierili do Slovana, kde sa začínala nová éra. V Slovane mi to chvíľu trvalo, kým som si zvykol, kým moje výkony boli také, ako sa očakávalo. Nakoniec som sa postupne vypracoval na oporu, čo ma posunulo do zahraničia.
V lete 2011 ste ako 20-ročný a ako kapitán reprezentácie do 21 rokov dostali prvú zahraničnú ponuku – druholigový britský Cardiff. Váhali ste, či to vziať?
Prišla ponuka ísť na hosťovanie, no Slovan hral vtedy predkolá v pohárovej Európe. Chcel som klubu pomôcť a hrávať čo najviac, ale ponuku z Cardiffu som bral ako takú, ktorá sa neodmieta – zahraničie, moja vysnívaná krajina, kde by som chcel hrať. Neboli to jednoduché rokovania, pretože Slovan chcel, aby som zostal. Nakoniec sa, chvalabohu, všetci dohodli.
Vo waleskom tíme ste mali prvú sezónu ako z rozprávky.
Doslova! Bojovali sme o postup do Premier League, dostali sme sa do finále Anglického ligového pohára. Na to, že to bolo pre mňa niečo iné, niečo nové, vyšší level, tak som odohral aj pomerne dosť zápasov.
Vo finále ste narazili na FC Liverpool plný legiend ako Martin Škrtel, Steven Gerrard, Jamie Carragher, Luis Suárez či Craig Bellamy. Ako si spomínate na tento, ktorý ste prehrali až po penaltách?
Obrovský zážitok, už v takom mladom veku som si zahral proti takým menám, hoci som nastúpil až na začiatku 30-minútového predĺženia. Spomínam si, že som sa hlásil trénerovi do prvej päťky na kopanie pokutového kopu, pretože som si veril. Nevybral ma so slovami, že ak sa nerozhodne, budem v ďalšej várke exekútorov. Žiaľ, k tomu už nedošlo. Po zápase som mal aj slzy, ale boli to zmiešané pocity, keďže som mal v sebe aj kúsok hrdosti, že práve som odohral najdôležitejší zápas kariéry.
Máte z tohto zápasu aj nejakú spomienku s niektorým zo spomenutých hráčov?
Len s Maťom Škrtelom (smiech). Dovtedy sme sa nepoznali, ale po stretnutí sme si vymenili dresy aj čísla a už sme zostali v kontakte. Viac ako hráčov si však pamätám atmosféru, aká vo Wembley bola. To sa nedá ani opísať, je to doslova futbalový chrám, plné tribúny to len umocňovali.
Potom to však v Cardiffe s vami akosi začalo ísť z kopca. Prečo?
Ambície sa zmenili. Vedenie Cardiffu nalialo ďalšie peniaze do posíl, chcelo postúpiť. Nový majiteľ spôsobil ošiaľ, ktorý priam strhol všetkých v klube. Prišlo viacero nových hráčov a ja som sa postupne začal vytrácať zo zostavy a neskôr aj z kádra. Cieľ sa splnil, postúpilo sa, no to bol pre mňa v tom čase extrémne silný level, na ktorý som aj vinou malej zápasovej praxe jednoducho nemal.
Ako ste vtedy boli nastavený – zostať a bojovať či odísť?
Mal som len tieto dve možnosti, nakoniec som zvolil cestu zotrvania. Priznám sa – nechal som sa nahovoriť na pekné slová trénera a agenta, aby som zostal, bol trpezlivý, že moja šanca príde. Mohlo mi už vtedy docvaknúť, že to tak nebude. Hráči, ktorí boli v kádri, boli skrátka herne aj kvalitatívne niekde inde ako ja.
Ak by ste sa rozhodli pre druhú možnosť, kde by ste možno vtedy pôsobili?
Viem, že sa o mňa vtedy zaujímali Derby County a Millwall, aj kluby z tretej anglickej ligy, ale nižšie som nechcel ísť. Žiaľ, nerozhodol som sa správne. Bol som mladý, neskúsený a vypomstilo sa mi to. Cardiff potom už aj súhlasil s mojím odchodom, ale hneď ako hráte čoraz menej, ba až prestanete úplne, máte problém nájsť si dobrý klub. Skrátka som prepásol vhodný čas.
Na jednej strane zápas proti Liverpoolu ako asi najkrajšia spomienka, čo je na opačnom póle z pôsobenia v Cardiffe?
Najviac ma ranil zápas proti Hull City. To bolo až šestnáste kolo, dovtedy som hral len v prvom. Nastúpil som v 16. minúte po tom, čo sa zranil spoluhráč. Cez polčas ma tréner stiahol dole, ani neviem prečo. Nemal som pocit, že by som hral zle. Po tomto zápase som nesmierne plakal, pretože v hľadisku boli aj moja vtedy ešte priateľka a bývalí spoluhráči zo Slovenska. Toto ma nesmierne dostalo, došlo mi, že môj sen hrať v Premier League, minimálne v Cardiffe, sa zruinoval. Povedal som si však, že už ma máločo vo futbale môže zlomiť. V konečnom dôsledku ma to posilnilo. Keď sa však spätne na to pozriem, vtedajší tréner bol na mňa mimoriadne prísny a dával mi „vyžrať“ každú maličkosť.
Keď sme spomenuli Craiga Bellamyho – hral proti vám, no v nasledujúcej sezóne ste už boli spoluhráči. Ako by ste opísali tohto legendárneho waleského útočníka?
Každý si ho v Cardiffe nesmierne vážil, bol obrovskou autoritou, možno ešte väčšou než tréner. Ja som s ním však nevychádzal úplne najlepšie. Craig bol víťazný typ, neznášal, keď niekto nešiel na sto percent, či to bol tréner, asistent alebo hráči. Zároveň však bol aj pomerne impulzívny a na tréningoch sa prakticky na týždennej báze stávalo, že vybuchol a bez okolkov vynadal hocikomu. Ja som si však nenechal skákať po hlave ani od neho, čo mi dával pocítiť. Možno aj preto som nehrával, ktovie. Bolo to nesmierne náročné, ale poučil som sa. Musím však férovo priznať, že v súkromí bol veľmi ľudský, milý, dalo sa s ním porozprávať o hocičom.
Pôsobenie v Cardiffe po týchto všetkých skúsenostiach zrejme bolo uzavreté, hoci ste tam ešte zostali až do zimy 2014. Nedalo sa odísť skôr?
Poviem to na rovinu – kluby na mňa doslova zanevreli. Prakticky rok a pol som bol bez prvoligového futbalu. Hrával som len za rezervu Cardiffu, aby som sa vôbec ako-tak udržiaval. Áno, mal vtedy záujem Slovan, aby som sa vrátil, a tiež poľský Lech Poznaň, ktorý mal enormný záujem, ale mojím cieľom bolo zostať na Britských ostrovoch, aby som nezišiel z očí, v snahe zahrať si raz anglickú ligu. A, ak ma pamäť neklame, obe ponuky prišli neskoro.
Kývli ste totiž škótskemu Ross County.
Toto sa podarilo skompletizovať doslova v hodine dvanástej. Už som bol dosť zúfalý, pretože naozaj som chcel z Cardiffu odísť. Ross County bolo v škótskej lige posledné a povedal som si, že veď ja vlastne ani nemám veľmi na výber. Prvé dva zápasy – štyri góly. Dostal som nový impulz, vrátila sa mi chuť do futbalu. V kútiku duše som dúfal, že toto je moment, ktorý ma po sezóne vráti do druhej anglickej ligy. Nakoniec som však ešte predĺžil hosťovanie v Ross County, pretože som sa tam cítil skvele. Bol to menší rodinný klub, ale v úzkom kruhu a so srdečnými ľuďmi. Napríklad trénerom bol syn športového riaditeľa. Viaceré zápasy v lige mali náboj, v elektrizujúcej atmosfére. Obzvlášť proti Celticu, to bola kapitola sama osebe. Myslím, že v Ross sa mi za ten rok a pol podarilo reštartovať moju kariéru.
Keď spomínate Celtic, v tom čase zaň hrával Virgil van Dijk, dnes veľká opora Liverpoolu. Ako si na neho spomínate?
Evidoval som ho, pretože už vtedy bol veľmi dobrý, silný v súbojoch, ambiciózny. Bolo vidno, že má našliapnuté na skvelú kariéru. Pamätám si ho aj z reprezentácie do 21 rokov, keď sme hrali proti Holandsku, ale vtedy len presedel na lavičke náhradníkov.
V lete 2014 prišla zmena, prečo ste nezostali v Británii, ako ste pôvodne chceli?
Pochopil som, že sen o anglickej lige je už zrejme preč. Potom som však v Ross County už nehrával na svojej pozícii, prišiel nový tréner, a ani ciele klubu sa nezmenili. Prioritou bola záchrana, lenže ja som chcel bojovať o niečo viac, skúsiť hrať v súťaži, ktorá nie je fyzicky taká náročná ako škótska.
Rozhodli ste sa pre nórsky Haugesund, čo najviac zavážilo?
Asi to, že v realizačnom tíme bol Mark Dempsey, ktorý v Cardiffe robil asistenta legendárnemu Ole Gunnarovi Solskjaerovi. Trénoval som pod nimi v príprave, keď mi v Ross County zakaždým končili hosťovania. V Dempseym som cítil dôveru, že chce okolo mňa postaviť tím. V Nórsku bolo všetko mimoriadne organizované, na vysokej úrovni. Aj tento klub bol menší, sídli v neveľkom meste. Najnegatívnejšie z tohto pôsobenia asi bolo počasie, pršalo tam viac ako v Británii. Ale inak samé pozitíva. Aj keď sa prehralo, vždy bola dobrá nálada.
Keď ste spomenuli Solskjaera, on v tom čase, keď ste boli v Nórsku, trénoval Molde, a dokonca aj stál proti vám na lavičke. Ako si na neho spomínate?
Áno, mal som extra motiváciu, keď som hral proti nemu. Prehrávali sme 1:3 a v posledných 20 minútach som dvakrát skóroval, čím som vybojoval pre tím bod. Po zápase sme sa stretli v útrobách štadióna a povedal, že si ma vie predstaviť v tíme, lenže chápal, že Molde ma asi nebude vedieť vykúpiť. V Nórsku totiž kluby medzi sebou hráčov príliš nepredávali, obzvlášť konkurenčné. Ole však bol jeden z mála trénerov, čo som mal v kariére, ktorý bol naozaj ľudský. Férovo sa vždy ku mne správal a málokedy sa stalo, že by zvýšil hlas. Možno toto bolo jeho slabinou.
Počas dvoch rokov v Haugesunde ste sa vypracovali na kapitána mužstva. Zrejme aj vďaka tomu prevládajú pekné spomienky.
Jednoznačne. Chcel som byť lídrom tímu, čo sa mi podarilo aj pre to, že som hral na pozícii „šestky“, kde sa cítim najlepšie. Darilo sa nám natoľko, že sme si vybojovali historickú miestenku v pohárovej Európe. V Európskej lige som tím viedol ako kapitán. Postúpili sme cez severoírsky Coleraine a potom sme vypadli s Lechom Poznaň. V prvom domácom súboji sme ešte v 75. minúte viedli 3:0, gól na 2:3 sme dostali až v tretej nastavenej minúte. V odvete sme prehrali 0:2, takže bolo to skutočne o vlások. Škoda.
Aj na severe Európy ste však dlho nepobudli a tiež z toho bolo len dvojročné pôsobenie.
Mali sme veľmi úzky káder, čo bol neskôr jeden z dôvodov, prečo som chcel odísť. Taktiež som cítil, že som už tento klub, ak nie aj ligu, prerástol. Do tretice to boli opäť ambície. Haugesund nemal za prioritu hrať o titul, káder sa neposilnil. Na druhej strane to chápem, pretože nechceli riskovať finančné problémy.
V Nórsku sú však aj silnejšie kluby ako Rosenborg či Molde. Uvažovali ste aj takto?
Bol som nastavený tak, že ak by nevyšlo niečo zaujímavejšie v zahraničí, chcem sa aspoň posunúť v rámci Nórska. Rosenborg mal záujem, ale Haugesund pýtal veľa peňazí. Potom sa ozval saudskoarabský Al-Ettifaq, ktorý vedel splniť požiadavky Haugesundu. Arabi boli dosť trpezliví, pretože sa to celé celkom naťahovalo, aj z mojej strany. Stále som čakal, či nepríde niečo zaujímavé aj z Európy, no nestalo sa. Vedenie Haugesundu napokon ponuku z Arábie prijalo a ja som tiež napokon súhlasil, že idem do toho.
Spýtam sa priamo – zavážili pri rozhodnutí odísť do Saudskej Arábie aj peniaze?
Áno, a výrazne. Bol som sklamaný aj z Haugesundu, že sme si nestanovili väčšie ciele. Na druhej strane mi v hlave svietila kontrolka, že týmto transferom si značne pribuchnem dvere do reprezentácie, ak nezavriem úplne. Nebol som však až takým stabilným členom národného tímu. K tomu treba pripočítať fakt, že do Saudskej Arábie už postupne začali prúdiť hráči z popredných európskych líg, takže tamojšia súťaž už značne naberala na kvalite. Zisťoval som si aj nefutbalové veci, či je to bezpečné miesto pre život, tak sme sa vtedy už s manželkou rozhodli, že tam pôjdeme.
Mali ste z niečoho strach?
Skôr som sa snažil overiť si všetky informácie, a síce, ako to tam funguje, keď má niekto manželku, deti. Počul som, že človek si ich tam nemôže priviesť, ale nebola to pravda. Kluby keď chceli, tak vybavili všetko. Mali sme však, samozrejme, aj rešpekt pred ich kultúrou. Takisto manželka nemohla chodiť na miestne kultúrne podujatia ani na zápasy, takisto šoférovať. Musela mať na verejnosti zahalené vlasy, ruky aj nohy. Párkrát sa stalo, že nebola zahalená, a miestne ženy ju na to upozornili, že tak nemôže chodiť po vonku, a že aby rešpektovala ich kultúru. Tak to bolo spočiatku, neskôr sa pravidlá začali postupne zvoľňovať.
V Al-Ettifaq ste odohrali až päť sezón a vypracovali ste sa aj tam na kapitána tímu. Ako si v globále spomínate na túto etapu vašej kariéry?
Bola turbulentná, ale krásna. Často sa tam menili tréneri, boli tam domáci hráči, ale postupne aj viacero zahraničných, aj z líg ako nemecká či francúzska, reprezentanti svojich krajín. V tom boli najväčšie kontrasty – domáci hráči nemali až takú kvalitu, aj ich prístup bol nie taký, aký by sa od profesionála očakával. Niektorí domáci hráči boli tvrdohlaví, často bez motivácie, nechodili načas, vyhovárali sa na modlenie, ich náboženstvo atď. Ja ako cudzinec, ktorému takéto návyky boli vlastné, som sa ich snažil trochu naviesť správnym smerom, pomôcť a poradiť im. Aj keď som mal zo začiatku myšlienky, či som spravil dobre a či nebude lepšie zbaliť sa a odísť.
Ako k tomu pristupovali hráči, ktorí prišli či už z Bundesligy alebo z Ligue 1?
Veľa z nich malo takisto ležérny prístup. Mnohé zápasy hrali fakt na pol plynu, ale možno to aj pre nich nebolo jednoduché, keď videli mentalitu domácich. Po čase sa jasne dalo najavo, že my, cudzí, nesieme na svojich pleciach väčší diel zodpovednosti. Neskôr však zvýšili limit pre cudzincov, vďaka čomu prúdili do súťaže ďalší a ďalší kvalitní hráči zo zahraničia.
Spomenuli ste výhovorky, prečo domáci nepristupovali k tomu tak ako cudzí. Skúste nám to priblížiť.
Veľa vecí bolo prispôsobených modlitbám, či už raňajky, obedy aj večere, alebo keď sme išli na tréningové zrazy alebo zápasy, tak aj vtedy malo modlenie prednosť. Keď aj nejaký domáci hráč meškal na zápas, argumentoval týmto. Prakticky sa na to nedalo nič povedať.
Saudská Arábia pre niekoho môže evokovať, že keď sú peniaze, všetko funguje, ako má. Bolo tak?
Nie úplne. Niekedy to vyzeralo ako v amatérskej lige. Neraz sa o veci starali lokálni ľudia, ktorí nie úplne všetko ovládali, ako by mali. Viackrát sa stalo, že sa nedostavili na dohodnuté stretnutie, a ani sa za to neospravedlnili. Hodinové meškanie na dohodnuté stretnutie ani nespomínam. V tomto to celé pôsobilo komicky aj smutne zároveň. Na jednej strane to všetko vyzeralo dokonale, ale pritom veľa vecí nefungovalo. Boli vybudované krásne priestory na trénovanie, ale časom sa premenili na schátrané centrum. Keď prišli legionári, neraz sa doslova nemali ani kde rozcvičiť. Príchodom Cristiana Ronalda do ligy sa však všetko výrazne zmenilo k lepšiemu. Kluby masívne zainvestovali do infraštruktúry. Nepochybujem o tom, že teraz už viaceré tamojšie tímy majú podmienky, aké by mali mať.
V lete 2022 ste Saudskú Arábiu vymenili za Spojené arabské emiráty, konkrétne za tím Kalba FC. Prečo ste sa rozhodli prijať túto ponuku?
Možno to bude znieť pre niekoho čudne, ale deti začali ísť do školy, a tak sme hľadali miesto, kde je medzinárodná škola. Aj z hľadiska života je to top krajina. Zvažovali sme dve možnosti – buď sa vrátiť na Slovensko, alebo ísť do Emirátov a zostať tam dlhšie a až potom sa vrátiť. Nakoniec sme tam boli tri roky.
Aké bolo bývanie v Spojených arabských emirátoch?
V Emirátoch to bolo značne voľnejšie, aj sa jednoduchšie cestovalo, keďže do Viedne sme to mali len na jeden let. Dubaj sme mali len niečo vyše hodiny ďaleko. Negatívom možno boli enormné horúčavy, ale v zime sa tam dalo úplne v pohode žiť. Takisto pre život s rodinou sú Emiráty bezpečným miestom. Bol to taký život na dovolenke.
Ako by ste porovnali kvalitu oboch arabských líg, v ktorých ste pôsobili?
V Saudskej Arábii bola úroveň trochu vyššia, aj tým, že je to väčšia krajina. Do Emirátov začali pribúdať rezidenti, mladí hráči z cudzích krajín, ktorí nie sú reprezentanti, a dajú im občianstvo SAE. Najväčší rozdiel je v návštevách a možno v infraštruktúre. Saudská Arábia v tomto bola lepšia.
Keď sa vrátime ku Kalbe, aké bolo pôsobenie v tomto tíme?
Tým, že Emiráty sú otvorenejšou krajinou, tak sa tam lepšie dalo dohovoriť po anglicky, aj ľudia boli viac vzdelaní. Aj tu som však mal pár spoluhráčov, ktorí si mysleli, že pôsobenie v tejto lige bude pre nich malinou. Aj tu však zakrátko prišla realita. V každom klube bolo štyri či päť kvalitných cudzincov.
Ako sa k vám správali majitelia či prezidenti klubov?
Boli občas dosť prchkí, najmä keď sa nevyhralo alebo hráč nerešpektoval nejaké veci. Väčšinou však boli veľmi milí a neustále nápomocní. Prekvapujúco aj vtedy, keď sa mi podarila nevídaná vec.
O čo šlo?
V Emirátoch som za Kalbu nepremenil dva pokutové kopy počas jednej minúty. Prvá skončila na brvne, no opakovala sa. Aj druhý pokus sa skončil rovnako. Čakal som, že prezident ma po stretnutí poriadne „sprdne“, vzhľadom na prchkú arabskú povahu, no prekvapujúco mi podal ruku a pochválil ma, že som si veril aj na druhý pokus.
Stretli ste sa aj s predzápasovou finančnou motiváciou z ich strany?
Ja nie, keďže už to je riadené štátom a rozpočty vopred dané. Viem však, že sú také situácie, že ak sa napríklad tím zo stredu tabuľky náhodou ocitne v boji o záchranu, hráč dokáže zarobiť ešte viac, aby sa klub udržal.
Môžete prezradiť, aký ste tam mali plat?
Poviem tak – s tým, čo som mal v Británii, sa to vôbec nedá porovnať. Myslím, že na Arabskom polostrove to bolo v mojom prípade zhruba na úrovni hráčov v anglickej Premier League.
Dohovorili ste sa po anglicky, ale učili ste sa aj arabčinu?
Ovládam len nejaké základy. Deti sa učili arabčinu, ale ja nie.
Obľúbili ste si miestnu gastronómiu?
Mal som rád jahňacinu. Dal som si ju vždy, keď mali nejakú oslavu. Na ohni pripravená jahňacina s korenistou ryžou mi veľmi chutila. Nie až tak, ako oni, ktorí to jedli každý deň (úsmev).
Zmienili ste sa o reprezentácii, v ktorej ste odohrali 13 zápasov, všetky pod vedením Jána Kozáka.
Doteraz som mu vďačný, že mi dal šancu. Veľmi si ho vážim. Nakoniec bol jediný, ktorý mi veril. Plne som si uvedomoval, že na mojej pozícii sú lepší hráči, ale aj tak si myslím, že boli obdobia, keď som možno mal dostať viac šancí. Obzvlášť, keď som odohral kvalifikačné zápasy o Euro 2016. Mrzelo ma, že neprišla možnosť zabojovať v príprave o šampionát, no rešpektoval som to. Ďalšie sklamanie prišlo tesne po Eure, keď sa začala nová kvalifikácia o MS 2018. To som bol opäť povolaný do reprezentácie.
Hoci ste toho v reprezentácii veľa neodohrali, boli ste súčasťou pamätného triumfu 2:1 nad Španielskom, za ktoré hrali legendy ako Fábregas, Iniesta či Piqué. Bola toto najkrajšia spomienka v seniorskej reprezentácii?
Jednoznačne. Na ten zápas sa nedá zabudnúť, už len preto, že v ňom hral Fábregas, môj obľúbený hráč z môjho obľúbeného tímu. Veľký hráč, ale takých bolo v španielskom tíme viacero.
Spomenuli sme len časť zo známych hráčov, proti ktorým ste hrali. Keď sa obzriete za vašou kariérou, ako by ste ju zhodnotili?
Vždy som chcel viac. Som vďačný za to, kde všade som pôsobil a čo som dokázal. Ani som nedúfal v takú kariéru. Iste, mal som aj ďalšie sny, no nie všetky vyšli. Možno som nemal také možnosti a možnosť učiť sa, ako majú teraz chalani vo veku 16 či 17 rokov. To, čo som dosiahol, nebolo len tvrdou prácou, ale vierou v seba samého.
Myslíte už na to, že čo po skončení kariéry?
Pravdupovediac ešte nie. Mám teraz čo robiť, aby som sa sebe venoval, keďže nie som na tom zdravotne fit. Musím o seba už dbať viac ako kedysi, aby telo slúžilo čo najdlhšie.
Máte dvoch synov, venujú sa futbalu?
Áno, baví ich to. Bývame pri ihrisku, takže tam trávia celé dni. Dá im to do života veľa, aj keby sa časom rozhodli inak. Podstatné je, že sa hýbu sami od seba, že ich netreba nútiť. Dúfam však, že keď budú na ihrisku pravidelne, môžu mať možno ešte úspešnejšiu kariéru, než som mal ja alebo moja manželka.
Pozrite si zostrih 5. kola Niké ligy medzi Komárnom a Trnavou:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
