Zarábal 430 eur a kúpil si Audi za 20-tisíc. Predal sa vďaka rozbitému oknu, bol druhý najlepší na svete a odmietol Premier League. Za AS Rím hral Fifu a potom ho v ten istý týždeň vyradil z Európskej ligy. Weiss mu povedal, že ak by bol normálny, hrá minimálne za Real Madrid. Pred Celticom uprednostnil Spartu Praha a vie, že mohol mať úplne inú kariéru. „Ale jeden odkaz Kozákovi všetko zmenil,“ usmieva sa cez slzy Miloš Lačný.
Rozprávať sa s ním môžete o potieraní krvou z ovce, šatňou letiacom gauči, najškaredších ponožkách Igora Žofčáka, jašterovi v hotelovej izbe i kamarátovi, ktorému za 20 eur zavraždili brata – zažil totiž všetko.
Prečo mu fanúšikovia Slovana chceli zabiť psa, ako Weiss prišiel o vlasy a kde si ho, aby si ho udobrili, vzali za krstného otca? Kedy mu Kmotrík nechával obálku, kto naňho vytiahol dýku a čo cisár Totti vyviedol na Pasienkoch?
„Pôsobil som na troch kontinentoch, ale takýto rozhovor som ešte nerobil s nikým. Rozcítili ste ma, až sa mi chce plakať,“ vravel svetobežník, prezývaný liptovský Messi.
Tvrdíte, že s novinármi vás „nebaví rozprávať sa normálne“. Jedného ste sa po otázke na platy v Afrike spýtali, či môže do zajtra požičať 50 eur. Napríklad s trénermi to bolo iné?
(Smiech) Toto vyhlásenie ide na triko môjmu „ja“ z minulosti. Bol som mladší, môj mozoček fungoval trošku ináč. Verte mi, teraz by som to už takto nepovedal. Už viem, čo znamená úcta, rešpekt, veci i ľudí si vážim tak, ako treba. Áno, s novinármi som sa zvykol baviť „inak“, chcel som, aby rozhovory so mnou mali „gule“, veď čo dnes ľudí zaujme? Snažil som sa odlíšiť, vybočovať z priemeru, ale nikdy sa na nič nehral, vždy som bol len úprimný. A to sa cení, či nie? Pri tréneroch som si, samozrejme, dával väčší pozor, ale sranda musela byť stále. Taký skrátka som - život beriem s úsmevom. Aj keď sa nedarí.
„Trénerom byť nechcem, neviem si to predstaviť,“ aj tak niekedy zneli vaše slová. Napriek tomu ste pred pár dňami otvorili vlastnú akadémiu.
No vidíte. A o tom to presne je. Poučil som sa už vtedy, keď v novinách vyšlo, že by som v živote nešiel do Slovana, a nakoniec som tam skončil. Toto je niečo podobné.
Môj postoj však platí, no musíte sa dívať zo správneho uhla. Byť trénerom si predstaviť neviem, ale nie preto, že by som koučovať nevedel alebo nechcel, v pravom zmysle slova. Futbal milujem, v živote mi dal všetko a len tak sa ho nevzdám, ale mám tri deti a polovicu kariéry som strávil v zahraničí. Nastal čas usadiť sa, konečne využiť voľné chvíle v prospech mňa a mojej rodiny, byť s priateľmi či blízkymi a nie opäť celé víkendy zabíjať v autobusoch. Toto ma odrádza, nie koučing ako taký. Milión kamošov pritom tvrdí, že by zo mňa mohol byť dobrý tréner. Svoje skúsenosti však mladším odovzdať chcem. Ale inak.
Na sociálnych sieťach uvádzate, že ide o prvú futbalovú online akadémiu na Slovensku. Ako by mala fungovať?
Vždy keď sa povie akadémia, ľudia si predstavia, že niekde prihlásia dieťa, zaplatia peniaze a ono bude od nevidím do nevidím len behať a kopať do lopty. Lenže futbal znamená viac.
Futbal je život, nielen čas strávený na ihrisku. Ja ho hrám v kuchyni, večer pri telke, aj ráno v kúpeľni, ak teda medzi riadkami čítate, čo mám na mysli. Sociálne siete dnes všetko vyblýskajú v nádhernom šate, ale realitu zďaleka neodzrkadľujú. Moja kariéra bola plná vzostupov a pádov - a to by som chcel zhodnotiť.
Varovať do sveta odchádzajúcich futbalistov predtým, čo im možno nie je až také známe. Nebudem ich poučovať, neplánujem rozprávať len o tom krásnom, ale vysvetliť im, ako vyzerá neúspech. Aby ich „nezmagorila“ prvá veľká výplata, aby nepadli do zlej partie. Aby vedeli, aký dôležitý je vzťah s verejnosťou alebo s médiami. Môj modul je skôr o mentálnej stránke než naháňaní za loptou. Verím, že sa v ňom nájdu mladí i starí.
Čo by ste vy dali za to, keby v časoch, keď ste boli mladším žiakom, vznikol podobný projekt, však? Možno by ste prakom nerozbíjali okná na domoch a spoza stromov nehádzali kamene do áut.
(Smiech) To teda! Vytiahli ste na mňa peknú vecičku. Skončilo sa to až hlásením v rádiu, ktoré počuli moji rodičia.
Bola však iná doba. Prišli peniaze, trocha slávy, avšak nenaložil som s tým dobre. Preto chcem, aby sa z mojich chýb poučili aj iní. Teraz má totiž kopec mladých chlapcov šancu dostať sa do zahraničia. Keď som bol malý ja, „vonku“ hrali možno Vlado Weiss, Robo Mak a pár ďalších, no dnes sa viete dostať niekam na skúšku lusknutím prsta. Je to na dosah a pritom strašne ďaleko, lebo veľmi ľahko môžete padnúť na „pysk“.
Mám už jedného chlapca, volá sa Leo, je obojnohý, s vynikajúcou strelou, skrátka, srší z neho neskutočný potenciál. Hrá za Košice, no už bol v hľadáčiku Arsenalu i Atlética Madrid. A toto je môj zámer - aby raz odchádzal pripravený. Pretože to nie je jednoduché. Ja som bol sám, šiel neznámou cestou a veľakrát sa popálil.
Keby niekdajší Miloš Lačný poznal toho súčasného, možno by si ani ako mladý hráč Ružomberka, zarábajúci 430 eur mesačne, nekúpil Audi za 20-tisíc.
(Smiech) Tak to v žiadnom prípade. Už viem, že peniaze si treba vážiť a nie ich míňať na blbosti.
Rád vravíte, že vám pod Čebraťom dali životnú šancu. Čo to znamená?
Do Ružomberka som prišiel ako deviatak zo Spišskej Novej Vsi, neskutočne šťastný a hladný po futbale. Keď som spoza bránky zočil trénovať hviezdnu gardu okolo Saparu, Jendriška, Horníka či Hajdúcha, ktorá získala historické double, kukal som ako puk. Vravel som si - tam raz musím stáť aj ja - ale po troch týždňoch ma vyhodili.
V šatni sme sa hrali s loptou, nechtiac som rozbil okno, tréner to nezniesol. S totálnym plačom som kráčal na stanicu, zrútil sa mi svet. Zrazu pri mne zastavilo auto, sedel v ňom Vilo Hýravý, československá legenda. Koučoval starší dorast, vedel o mne - okamžite si nastúp, zajtra 8:30 ideš s devätnástkou - ako čerstvý mladší dorastenec! Vtedy chceli všetci rozbiť okno, to mi verte. V tom momente som si sľúbil, že toto už nezbabrem.
Neskôr prišiel Michal Bílek a ako jediného dorastenca ma zobral do áčka. Potom sa zranil Marek Bakoš, kapitán i najlepší strelec tímu, a tréner povedal – Lačko, poď! V desiatich zápasoch som vsietil jedenásť gólov, vo svojej premiérovej sezóne pri mužoch! To bola tá životná šanca. A využil som ju.
Dokonca vás volali „Messi z Liptova“. Cítili ste sa tak?
Kdeže, to je len prezývka, ja som Miloš Lačný, úplne iný typ, nie Lionel Messi. Hádam sa nebudeme porovnávať, no v tom čase som si možno myslel, že raz budem ešte lepší ako on. Chcel som si vytvoriť vlastný príbeh. Jáááj, mladá hlava pojašená (smiech).
Pamätám si, vzniklo to po jednom majstráku, strašne mi šlo. Messi deň predtým strelil pekný gól, dostal loptu na ľavú nohu a prehodil brankára. Ja som dal taký istý Nitre, hetrik, na 3:0. Po zápase sa pýtam generálneho, videli ste? Ako Messi! V ďalšom kole som skóroval opäť a tí blázni na svetelnej tabuli normálne vysvietili koláž s Messiho telom a mojou tvárou (smiech). Takto vznikol liptovský Messi, dodnes to počúvam.
Ale za takmer 50-násobok svojho platu by si auto zrejme nekúpil ani Leo.
(Smiech) Určite nie, na to môžete zobrať jed.
Životná šanca prišla aj po výbornej jari 2009, dvakrát vás skúšal Celtic Glasgow. Na skúške ste v drese 55-násobného škótskeho šampióna skórovali do siete Evertonu. Prečo transfer stroskotal?
Dlhý príbeh, skúsim vám ho zhrnúť. Celtic sa na mňa do Ružomberka prišiel pozrieť viackrát, ani som o tom nevedel, dozvedel som sa to až neskôr. Lenže my, Slováci, pre kluby z Britských ostrovov nie sme až takí zaujímaví, ako najlepší strelec našej ligy skrátka hneď do Premier League neprestúpite. Keby som bol Španiel, rovno uzatváram zmluvu, no som Slovák, preto ma najskôr brali na skúšku. A presvedčil som!
Robbie Keane, Georgios Samaras... také hviezdy, že som skoro odpadol. Proti Evertonu som oblúčikom vyrovnal na 1:1 a v 60. minúte sa zranil, ale z ihriska schádzal s takým nadšením, až som kričal - yes, je to tam! Som tu, nik ma nezastaví - s trénerom sme si podali ruky, hotová vec. Šiel som domov po veci a na okamih sa skutočne cítil ako Messi, v 21 rokoch smerujúci do veľkého futbalu.
No do Glasgowa sa dovalila taká zima, že tam dva týždne nelietali lietadlá. A kým som čakal, zavolal mi Jozef Chovanec, kormidelník Sparty – Miloš, ja viem, Celtic, ale príď sem, ukážem ti Prahu a bla, bla. Stretli sme sa, šli na štadión, do mesta, prišiel aj Patrik Berger z Liverpoolu a napokon som ešte v ten večer na streche Hiltonu podpísal trojročný kontrakt. Doslova ma obarili, nie horúcou, ale vlažnou vodou - zrazu som nemal v hlave Celtic, ale samé nové pozitíva – veď Česko je bližšie a tak ďalej. S mojím vtedajším rozmýšľaním, žasol by som, aj keby mi ponúkli o dvetisíc viac – „ci pána, jaký krásny peňáz“. Kiežby som vtedy aspoň tušil, čo znamená trpezlivosť.
O osem rokov neskôr ste proti Evertonu mohli skórovať opäť, v azda ešte dôležitejšom dueli. No finalista MS 2010 Maarten Stekelenburg bol proti.
Presne tak. To video mám dodnes niekde uložené. Nákop, spätná lopta od Jana Masla a moja krivá pravačka, strašne som sa hneval. Nenastúpil som od začiatku, až v druhom polčase a veľmi túžil skórovať. Pred 50-tisícovým davom, bola by to bomba. Mohli sme Ružomberok dostať do skupiny Európskej ligy, historická vec, nakoniec sme najtesnejším rozdielom prehrali. Ale pecka je už to, že sme sa vôbec hráčom ako Rooney, Stekelenburg a spol. dokázali vyrovnať.
Keď spomínam Maartena Stekelenburga a majstrovstvá sveta 2010, podľa bývalého agenta ste si ako mládežnícky reprezentant Prahu vybrali aj pre väčšiu šancu dostať sa na šampionát. Figurovali ste v širšej nominácii trénera Weissa. Bola pozvánka ďaleko?
Keby ste sa ma dnes spýtali, či ma niečo mrzí, tak odpoviem, že absolútne nič. Všetko, čo som spravil, malo nejaký dôvod. Ale jediná vec, ktorá mi nonstop trhá srdce a neviem sa s ňou vyrovnať, je práve národný tím. Reprezentoval som do 17, 19, 20 aj 21 rokov a stále strieľal góly, najviac po „dvadsaťjednotke“. V roku 2010 som hral v dobrom klube, no myslím, že aj naposledy figuroval v širšom kádri. Ale na šampionát ma tréner Weiss nezobral.
No o rok neskôr do Slovana už áno. Vám však po príchode do Bratislavy chodili výhražné správy, fanúšikovia chceli zabiť vášho psa, odkazovali, nech ani neskúšate vliezť do mesta. Aby ste si ich udobrili, museli ste prebehnúť centrom so svetlicou a klubovou vlajkou. A to všetko vraj pre jedno prekrútené vyhlásenie.
Presne, ako hovoríte. Práve sme s vedením riešili zmluvu, keď do miestnosti vošiel istý starší chlapík, dnes už vraj ani nie je medzi nami, zástupca ultras. Predstavil sa ako „šéf Belasej šľachty“, povedal, že na niektoré veci sa nezabúda a držiac výstrižok novín s mojimi slovami sa pýtal, čo sa s tým chystám urobiť. A tak som s vlajkou a svetlicou bežal cez mesto.
Na Slovan však máte aj krajšie spomienky. Hovorí sa, že dobyť „malý Rím“, to je také belasé. No dobyť AS Rím...
... to je priam kráľovské! Do Slovana som zo Sparty, pre nespokojnosť s minutážou, prišiel na hosťovanie. A presne v týždeň, keď sme hostili AS Rím. Pár dní predtým som za Cicinha hral Fifu na PlayStation a potom som ho bránil, až desivá predstava. A viete, čo predviedol Francesco Totti? Tréning súpera sledovať nesmiete, ale ja som s tým trošku vybabral, práve pilovali štandardky. Totti kopol roh, krátky. Kopol druhý, zase krátky. Od nervov zhodil rozlišovačku a zobral sa do šatne, cez ten špinavý tunel na Pasienkoch, a nikto mu nepovedal ani pol slova, ani tréner Enrique, taká bol ikona, brutálny frajer. Len som civel, s kým to zajtra vlastne hráme. Bolo cítiť, že prichádza neuveriteľný mančaft. A my sme ho zdolali.
Po odvete šli talianske médiá i fanúšikovia Enriqueho zožrať, lebo v 74. minúte z trávnika stiahol ich „cisára“ Tottiho.
Vznikla z toho i pekná momentka, pamätám si. Šiel mu podať ruku, ale Totti ho odignoroval, všetky oči smerovali na nich. Celý štadión bučal, nechápali sme prečo. Až neskôr nám docvaklo, že „obyčajný“ tréner siahol na veľkého rímskeho cisára.
Čo sa po senzačnom postupe dialo v šatni?
Eufória, ohromná radosť, nádherná cesta domov. Dovolili sme si asi všetko. Takéto úspechy treba oslavovať. A nie jednorazovo, ja ho oslavujem ešte dnes.
Bola aj odmena?
Pán Kmotrík bol štedrý, to je jasné. Nespomínam si, ako po Ríme, ale dám vám iný príklad. Cez AS sme postúpili do skupiny Európskej ligy a hrali v Salzburgu, skvelý prvý polčas, 0:0. Ivan prišiel do šatne s rumom, kubánskou cigaretou a každému na sedačku položil obálku. Vlado Weiss mu vtedy extrémne vynadal, ani ho nemôžem citovať, no niečo v zmysle, že si neváži hráčov, ktorí potrebujú čistý vzduch, nech si ide fajčiť von. Kmotrík sa otočil, obálky však nechal v šatni a pri dverách len žmurkol - vyhrajte. Žiaľ, prehrali sme 0:3, vrátili sa do kabíny a obálky nikde (smiech).
Máte predstavu, koľko v nej mohlo byť?
Tri litre, päť? Určite tam nebolo dvesto eur, to sa dáva na kopačku (smiech).
V skupine Európskej ligy ste sa predstavili aj v Parku Princov. No zrejme proti úplne inému Parížu, v porovnaní s tým, aký dnes ovládol súťaž milionárov.
Hviezdy zaň hrali už vtedy, veď dotiahli jeden z najdrahších prestupov tej doby, Javiera Pastoreho, vymenil som si s ním dres. Ale pravdou je, že neboli nabití až tak ako dnes. Škoda, že sme ich nevyzvali o rok či dva neskôr, keď už dres PSG obliekal Zlatan Ibrahimovič alebo David Beckham.
V tom čase bol najvyšší plat v Slovane 12-tisíc eur, dnes je priemerný 50. Porovnávate nerád, no vtedajší mančaft s Lačným, Halenárom, Žofčákom, Šebom či Guédém sa oproti dnešnému asi líšil takisto. Bol kvalitatívne horší?
Jednoduchá odpoveď. Slovan Bratislava chce dnes hrať na najvyššom leveli, Ligu majstrov a zarábať peniaze, preto má v kádri, od Kašiu až po Barseghjana, samých reprezentantov. U nás v šatni sedeli samí Slováci a keby ste zažili tú atmosféru, pri odchode by ste plakali. Boli sme ako rodina, držali spolu a v tom spočívala naša sila. Nepotrebujete drahé nákupy, aby ste spravili úspech, stačí tímový duch. Takže, áno, dnes sú v belasom tábore, povedal by som, väčší borci, ale keby čelili našej partii, tak vám garantujem, že by mali veľký problém.
Vedela lepšie oslavovať partia v Slovane alebo v Sparte Praha?
Ťažko povedať. Jedna vec je, čo som zažil a videl, a druhá, ako sa bavím ja - stále rovnako. Nemám veľké nároky, ani s alkoholom nejdem do extrému, nechodím domov po štyroch, o šiestej ráno. No asi v Prahe. Predsa len, väčšie mesto, lepšie možnosti. Ale presne preto porovnávam nerád. Aj keby som totiž oslavoval titul v poslednej lige s Arnutovcami, budem sa tešiť rovnako ako so Spartou. Nerobím rozdiely.
No keď ste s „rudými“ v predposlednom kole sezóny remizovali s Libercom a poriadne si skomplikovali boj o majstra, kabíne do smiechu asi nebolo.
Veru, nebolo.
Našťastie Tomáš Řepka v poslednom zápase ukázal, prečo päť rokov kopal za West Ham.
Áno, nezabudnuteľná hlavička ako bodka za famóznou sezónou. Dodnes mám doma tričko s nápisom „titul patrí nezdolaným“, súťaž sme ovládli bez prehry. Na štadióne nás čakalo nádherné ukončenie, trofej sme dvíhali na strane, ako je parkovisko. Vírivky, pivká, v šatni sme oslavovali do noci a potom prešli na strechu Duplexu, rezervovali nám celé poschodie. A mám aj pikošku! Igor Žofčák si vtedy obul najškaredšie ponožky na svete (smiech).
A povedali by ste vtedy, že spoluhráč Bony Wilfried raz za 32 miliónov prestúpi do Manchestru City, zahrá si na majstrovstvách sveta a spraví kariéru v Premier League?
Nie, v žiadnom prípade. Ale veľkú kariéru by som neveštil ani mnohým ďalším a dotiahli to enormne ďaleko. Lenže presne taký je futbal!
Aj Miňo Škriniar sedel v Zlatých Moravciach a potom bol najvyužívanejším obrancom Paríža. Kariéra je proces, ak zložíte zbrane, skončili ste. No títo chlapci sa nevzdali. Niekedy netreba byť Ronaldinhom, aby ste stúpali.
Bonyho stehná boli ako skriňa, keď si zakryl loptu, vziať mu ju jednoducho nešlo. O Ronaldovi sa píše, aký úžasný má výskok, no Wilfried bol hlavou možno rovnako nebezpečný, veď ňou dal viac gólov ako nohami. Trávili sme spolu veľmi veľa času, tancovali v šatni, kupovali si oblečenie, nosili „tichošľapky“, už vtedy som miloval africkú mentalitu.
Najprv prestúpil do Holandska, vravel som si, dobre. Bol reprezentant, hral pravidelne, okej. Ale Manchester City? Neskutočné. Zlatý chlapec, dodnes sme v kontakte.
Pôsobenie v Sparte ste ukončili slovami – tréner Chovanec mi veril asi ako ja svojej pneumatike po defekte. Pozerali Česi na Slovákov menejcenne?
Nemôžem to tak povedať. Lebo sa mi páči, ako dnes vedia oceniť Haraslína. No vtedy ma Chovanec strašne sklamal. Tak veľmi ma chcel, tak veľmi ma presviedčal a ako sa mi odvďačil? Nerobil som nič iné, iba drel a makal. Na tréningoch som strieľal milión gólov a bol top adept na útočníka číslo jeden. Raz si ma dokonca zastal aj asistent Hašek, šiel za Chovancom až do kancelárie – Lačný a Kadlec pracujú skvelo, zaslúžia si hrať – no „Pepa“ mu odvrkol, aby zavrel dvere, že sa rozhoduje sám.
Na Anfield Road mi kázal, aby som sa nachystal, že dostanem šancu proti Liverpoolu - a nechal ma na tribúne. Plakal som ako malý chlapec, najhoršie zážitky kariéry mám zo Sparty. Ale práve za ne dnes Bohu ďakujem najviac, pretože ma zocelili tak, že by ste neverili. Možno preto Spartu prezývajú železná (smiech).
V roku 2013 sa o vás zaujímal Partizan Belehrad, Sampdoria Janov či Panathinaikos Atény, no zamierili ste do Kajratu Almaty. Opäť zavážil telefonát od Weissa?
Áno, lebo ja mám toho chlapa sakramentsky rád. Jasné, má aj veľa kritikov, ale to každý z nás. Miloval som, keď sa na mňa díval tými svojimi očami - proste mi veril, že som futbalista, preto som sa pred ním na trávniku vždy cítil uvoľnene. Som svetobežník, odjakživa ma viac lákalo zahraničie a vždy je ľahšie, ak vás niekde v cudzine vedie slovenský tréner. Keď mi zavolal, nebolo o čom. Ale áno, riešili sme veľa klubov.
Akú najväčšiu ponuku ste v živote odmietli?
Môj zápas za Celtic proti Evertonu sledovala hromada popredných agentov. Po záverečnom hvizde za mnou prišiel môj manažér a vravel – Miloš, všetko super, sme tu, máš dres, ale ešte na nič neprikyvuj, buď ticho, nechaj to na mňa. Zastavil sa tu totiž jeden pán z Boltonu, poznáme sa, veľmi si sa mu páčil. Keď nie Celtic, možno Premier League, ale rozhodni sa ty - a ja som „z fleku“ povedal nie. Že chcem Celtic, žiadne Anglicko.
Weiss je expert na expertov, ale v Kazachstane vraj hrali aj povahy, s ktorými si nedal rady ani on.
Nemal šancu. O polovicu vlasov podľa mňa prišiel v Kajrate. Keď som videl, ako tí Kazachovia nechápu bežné veci, nerozumejú základným pokynom... hrôza. Vlado sa snažil, skúšal všetko možné, viac a viac, no im pípli peniažky a hotovo, ostatné mali v... nechcem byť vulgárny. Robili si srandu z dochvíľnosti, na tréningy chodili, ako sa im zachcelo, zaujímavý chaos. A Weissa to nebavilo. Najhoršie je, že takéto správanie jednotlivcov ovplyvní celý kolektív. Ani my s Ľubom Michalíkom sme už po čase nehrali dobre.
Ľubo mi vravel, že Kazachovia pred zápasmi tiež rezali baranov a potierali sa ich krvou.
Zažil som to. Na Slovensku si v šatni pustíte rádio, v Kazachstane pred sezónou doniesli ovcu, domáci k nej podišli, no Vlado poslal aj nás. Krv si mažete na členky, lakte, aby ste sa nezranili, je to tradícia.
Hral som na troch kontinentoch, v Európe, Ázii aj Afrike, a poviem vám, to sú tri úplne rozličné svety, neporovnateľné mentality, ešte aj chrobáky tam vyzerajú inak.
Viete, aká bola moja prvá noc v Juhoafrickej republike? Ľahol som si do postele, v nádhernom hoteli, už-už sa chystal spať, no pozriem pred seba a tam na stene taký jašter, že som skoro pustil do gatí. Zvreskol som a šprintoval preč. Vravím recepčnej, vymeňte izbu, ale ona sa iba smiala – žiadny strach, tie sú všade, neublížia vám. No len, skúste potom zaspať (smiech).
Keď ste v Kazachstane nemali výsledky, Weiss sa vraj zobral so slovami, že odchádza na letisko. Vedenie ho zrejme presviedčalo zubami-nechtami.
Netuším, čo sa vtedy udialo, nedovolím si ani hádať, ale bezpochyby dostal ponuku, aká sa neodmieta. Možno si ho Kazachovia vzali za krstného otca alebo čo, neviem, fakt (smiech).
Ale Vlado Weiss odchádza a prichádza stále. Keď sme vybuchli v Moravciach, odišiel taxíkom, ale na pondelňajšom tréningu nás čakal ako prvý. Z času na čas odíde, no vždy sa vráti.
Na aký zážitok s ním nezabudnete do konca života?
Trénovali sme vo fitku a zrazu sa ma pýta – Miloš, ty čo máš vytetované na ruke, Spartu do p...? Hovorím – nie, tréner, to je môj pes (smiech). Naozaj neviem, ktorý zážitok by som vám povedal. No často ako príklad používam jeho povahu - neskutočne ľudskú a emocionálnu. Hrali sme proti PSG, podišiel ku kamerám a začal fakt hnusne kričať na Karima Guédého, počuli to aj v telke, až to bolo nepríjemné aj nám, ostatným. No zápas sa skončil a už ho objímal, bozkával, dokonca mu neskôr vybavil i slovenské občianstvo. Masaker tento chlap.
Raz ste spomínali, že po prehratom zápase šatňou letel aj gauč. To vás trénoval Weiss alebo Hulk?
(Smiech) Adrián Guľa, v Žiline. Po polčase sme prehrávali 0:1 a jeden spoluhráč si v šatni vytiahol šalát. Tréner chytil nervy, no. Až som sa naľakal.
Svoje ste si museli užiť aj v gruzínskom Kutaisi. V zatuchnutej jedálni vám síce vraj varili milé tetušky, ale pred zápasom ste dostali rezeň so špagetami. Na hoteli mali plesnivé steny a po chodbách behali myši.
Navzdory všetkému sa mi Gruzínsko veľmi páčilo, odporučil by som ho každému. Citeľne náboženská krajina, kde nestretnete zamračeného človeka. Kutaisi je niekdajším hlavným mestom, no už mu miestami rastie brada. Areál v Torpede bol staručký, ale príchod japonského sponzora klubu otvoril nové možnosti. Kvalifikoval sa do Európskej ligy, šiel som tam bojovať. Tréner mi spočiatku absolútne neveril, no pri odchode mi šiel nohy bozkávať. Dodnes sme v kontakte.
V roku 2020 ste prekvapili prestupom do Južnej Afriky a tvrdíte, že v JAR ste boli šťastný ako dávno nie. Pritom vás po mesiaci prepadli a museli ste ujsť.
Jožko Vukušič ma varoval – Miloš, dávaj si pozor, krásna krajina, ale nigérijské štvrte, to nie sú slovenské ulice. Nenos drahé hodinky, retiazku len pod tričkom, neukazuj sa, trochu pokory. Oni ťa poznajú, aj z telky, veď si jediný beloch v tíme. Klasika - nepočúvol som.
Mal som tam krásne bývanie, s výhľadom na oceán, ale ďaleko od mesta. Durban je ako New York, takže som, samozrejme, rovno zamieril medzi tie velikánske budovy - v nigérijskej štvrti. Pršalo, kývol som taxíku, ale zastavil mi falošný, prepadové komando. Keď prešvihol odbočku, pýtam sa, kam ideš? Začal spomaľovať, ale neodpovedal mi. Našťastie som sedel za ním a všimol si, ako z dverí tasí dýku. Situáciu som čítal už skôr, zazipsoval si vrecká, chytil tašky, no teraz už bol skutočne najvyšší čas ujsť. Hneď ako vytiahol nôž, chytil som ho pod krk a pritlačil o operadlo, ešte pár sekúnd a omdlel by. Dýku pustil, auto už šlo veľmi pomaly, zakričal som, nech odomkne dvere, boli totiž zamknuté. Len čo tak spravil, vybehol som na diaľnicu a po daždi upaľoval preč. Tlak tristo na dvesto.
Viete, tam si podaktorí nevážia život. Môjmu bývalému spoluhráčovi z Ružomberka, Léandrovi Tawambovi, pre 20 eur dobodali brata. Pre 20 eur! Afrika bola divoká, ale miloval som ju.
Každé jedno mužstvo sa pri miestnej hudbe vyburcuje už v šatni, hráči idú na rozcvičku tancom, hlasno spievajú. Veľmi sa mi to páčilo.
V Malajzii vás zase hneď na letisku čakali policajti. Len tak niečo vás zrejme nerozhodí, však?
(Smiech) Našťastie mi rýchlo docvaklo, že prestupujem do policajného klubu, a toto je s ním späté. Aspoň som sa vyhol letiskovým kontrolám.
Malajzia bola vynikajúca. Kuala Lumpur je skvelá aj na dovolenku, niekto možno betónovú džungľu neobľubuje, ale núka vám výborné možnosti. Niežeby som takúto spoločnosť vyslovene vyhľadával, ale skamarátil som sa tam s množstvom slávnych ľudí. S hercami či umelcami, ktorí, poviem príklad, mali na Instagrame aj 30 miliónov sledovateľov, zažili sme krásne veci, neskutočný luxus.
Možno ste nikdy nehrali za svetový veľkoklub, no vďaka futbalu ste pochodili miesta, na aké sa bežný človek nikdy nedostane. Aj to je veľké víťazstvo.
Bez debaty. Spomeniem formulku, o ktorú sa opieram stále – to, kým dnes som a všetko, čo dnes viem, je vďaka spoznávaniu a cestovaniu, teda vďaka futbalu. Smejem sa na ľuďoch, ktorí vám dávajú rady do života, pritom boli najďalej v Mengusovciach.
A viete, že v roku 2016 ste podľa štatistikov z footballdatabase.eu boli druhý najlepší strelec na svete?
Vidíte, a ja som si až dodnes myslel, že som bol prvý (smiech). Mám niekde odložený článok - Lačný je lepší ako Ronaldo a Messi.
Tak či onak, bolo to za osem gólov v siedmich súťažných zápasoch. Slušné na niekoho, kto začínal ako stopér.
To máte recht. Sranda je, že naša liga dodnes nezverejnila, ktorý hráč skóroval v najväčšom počte zápasov po sebe. Vedia o tom vôbec? Viete, aká makačka to bola? Čo všetko som pre to musel spraviť? Z takej formy som sa tešil ako malý. Ale oni nič (smiech).
Písal sa rok 2016. Vtedy bola najbližšie pozvánka do národného tímu?
Jednoznačne. Jeden nemenovaný tréner mi prízvukoval, že ak chcem ísť do repre, musím opäť začať strieľať góly. Tak som sa vrátil na Slovensko a, vidíte, bol som druhý najlepší na svete. Lenže, niekomu to nestačilo.
Odkaz Jánovi Kozákovi zmenil veľa...
Zmenil všetko. Iný tréner by sa možno zasmial a nominoval ma. A to je presne ten rozdiel. Weiss s takými hráčmi pracuje rád, viete si predstaviť, čo musí dorábať trebárs taký Barseghjan? Ale Vlado to znesie, lebo vie, že Tigran je futbalista, má takú náturu a odvďačí sa mu na ihrisku. Lenže Jano Kozák takéto typy nemusel.
Pritom, povedal som fakt až takú hroznú vec? Súkal som góly a novinári sa ma po zápasoch vo veľkom pýtali - čo reprezentácia? Dávate najviac gólov, Kozák by mal reagovať! Raz som odvetil, že „ak tréner chce, vie, kde ma nájde – bývam v Spišskom Štvrtku“. Dovolím si tvrdiť, že toto nie je vyhlásenie, za ktoré hráča nevezmete do národného tímu. Ale mňa o najcennejší dres pripravilo.
Ste hráč, ktorý má povesť problémového, pritom taký vôbec nie ste. Práve pre prehnanú úprimnosť?
Myslím, že áno. Toto je problém, ktorý so mnou musel riešiť každý a všade. Pre to som vystriedal toľko klubov, veľakrát som sa popálil. Rovnaký príbeh má aj Nicolas Anelka, sme kamaráti, bavili sme sa o tom. Ale pracujem na tom a dnes už taký nie som. Ľuďom sa prehnane neotváram, zvážim, čo poviem. Naučil som sa, že ticho vie byť hlasnejšie.
Budem citovať – „možno som aj porobil veci, na ktoré nie som práve pyšný“ – aké?
Myslel som to skôr všeobecne. Narážal som však na moju sprostučkú hlavičku. Mal som šancu prísť, aj som prišiel ku krásnym peniazom, no vôbec som si ich nevážil. Namiesto rozumného investovania do nehnuteľností som si kúpil Lamborghini, ktoré mi v zime akurát tak hnilo pod plachtou. Áno, takto som dopadol - naivne. Nemyslím si, že som nerozumný, ale nejaké veci mi možno chýbali.
Novinárom ste kedysi vraveli, že za kľúč úspechu považujete ten svoj od Porsche. Dnes je to s vami úplne iná debata.
To ma veľmi teší, ďakujem vám. Som už iný človek, no život je proces a treba sa z neho tešiť. Ale musím povedať, že moje sebavedomie ma vždy hnalo vpred. Vďaka nemu som hral dobre. Aspoň niečo.
V škótskom Dundee ste debutovali gólom, v Žiline 25-minútovým hetrikom. No oba angažmány spackali zranenia, len v Škótsku ste boli odstavený na sedem mesiacov. Bola niekedy v kariére na vine aj životospráva?
Ak mám byť úprimný, tak toto sú presne veci, ktoré som mal na mysli už pri vašej prvej otázke. Kiežby som svet takto videl skôr. Kiežby som sa „ukľudnil“ už pred rokmi, vedel sa správať, upratal sa po mentálnej stránke a možno i makal, ako makám dnes, keď už v podstate nemusím. Nehovorím, že som fajčil alebo pil, to vôbec! Ale život milujem rovnako ako futbal. Lenže futbalu som neoddal všetko. Musím sa pozrieť do zrkadla a priznať si to - taká je pravda, mohol som dosiahnuť viac. Až sa mi chce plakať. Viem, že ak by som mu dal všetko, bol by som inde, viem to na sto percent. Vlado Weiss mi raz povedal – keby si bol normálny, hráš minimálne za Real Madrid – a ja som si tým istý. Strašne ma to mrzí...
Liptovským Messim nie je každý...
Máte pravdu. V mládeži som bol oproti chlapcom, Slovákom, ktorí to dotiahli do veľkých klubov, o triedu lepší. Aj tak som na seniorskej úrovni nikdy nedosiahol ich métu.
Dnes hráte v Spišskej, máte perfektnú životosprávu, ste „normálny“, aj na sociálnych sieťach vidieť, že ste boli azda v každom fitku na Slovensku. Viete si ešte predstaviť návrat do najvyššej súťaže?
V Spišskej hrám preto, lebo som sa túžil vrátiť domov, ponuky z lepších líg som neriešil. Chcel som byť pri deťoch, o ktoré som „prichádzal“ túlaním po svete, dokončiť dom, ktorý som začal stavať už dávno. No výkonnostne sa cítim tak, že v ktoromkoľvek klube na Slovensku by som bol stále najrýchlejší, to vám garantujem.
Plánujem hrať ešte dlho, aspoň päť rokov, končiť sa nechystám. Ani od Klubu ligových kanonierov ma nedelí veľa zásahov, nikdy nie je neskoro. Ak príde šanca, určite ju pevne chopím za pačesy, môžete sa spoľahnúť. Mojím najväčším snom je ešte jeden návrat do Ružomberka. Takže, keď to zhrniem – toto asi nie je otázka na mňa (úsmev).
Slovan Bratislava ako ho nepoznáte. Unikátny dokument už teraz iba na Voyo:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
