Štrnásťročný cudzinec odmietol Barcelonu. Zmluvu podpísal inde a na tribúne ho niekto čakal. V najlepšej argentínskej akadémii dostal na dres číslo 10. Keď dychtivo vyšprintoval schody, medzi sedačkami stál Diego Maradona. Lenže malý Fiat 500 o niekoľko rokov neskôr skončil v strome. Mladý šofér priznal vinu a odškodným sa vyhol base.
Vily s bazénmi na strechách a pred nimi azúrové more ako na dlani. Nad prístavom plným miliardárskych jácht sa týčil slávny okruh Formuly 1, milióny turistov vábili kasína a na parkoviskách pred kamennými sídlami najdrahších značiek nebolo kde zaparkovať.
Veľký svet vítal maličkého Čecha s Messiho mierami a veštil mu úžasnú kariéru.
Story, po akej prahnú všetci režiséri, odštartovala vo Vysokom Mýte, hlavnej postave dres na prvom tréningu siahal až po zem. Silný ročník minimesta porážal aj rovesníkov zo Sparty či Slavie a za odmenu cestoval do Berlína – kde 11-ročný Nicolas Šumský očaril skautov Interu Miláno.
Skúška vyšla podľa plánov, rodinka pritom výlet do Talianska brala ako dovolenku. Spiatočnú cestu si v Monaku krátila náhodnou prehliadkou štadióna, AS bolo sezónu predtým vo finále Ligy majstrov. Otec Viktor pred neznámym pánom medzi rečou spomenul, odkiaľ vezie syna.
„Pán neznámy pracoval v akadémii, vravel, nech si zatrénujem aj tu, na ihrisku bol namiesto trávy piesok. Po tréningu sa mládežnícky tréner pýtal otca, či viem písať, chcel totiž okamžite uzavrieť kontrakt. Otec hrával za Štrasburg, vedel jazyk, a ja som asi dobrodruh po ňom. Juh Francúzska mi sadol, nebolo o čom,“ začal „Nico“ exkluzívne pre TVNOVINY.sk.
Šumský st. sa vzdal podnikania v zdravotníctve, syna ihneď začala sponzorovať Nike a ďalší sa hrnuli. Junior mal osobného maséra, kouča či špecialistov na stravu. Svetový talent skrátka nešlo prehliadnuť. „Keď na to pozerám s odstupom času, znie to až nemysliteľne,“ uznal rodák z Hradca Králové.
Spoluhráčov učil po česky, ale sám na prvom turnaji nerozumel ani slovo. Keď si preberal sošku pre najlepšieho hráča, zamrmlal len „děkuju“. Hetrik napálil aj chorý, lebo tréner vravel, že teplota 37 v Monaku nie je na absenciu.
Z miesta, kde vyrastal i Thierry Henry, po sezóne zamieril do akadémie Zinedina Zidana v Cannes, do celoštátnej ligy. „Čelili sme PSG, Olympique Marseille či Lyonu s Lucasom Dignem, skauti sliedili na každom zápase, bežne nás pozoroval napríklad Manchester United. No z nášho ročníka sa presadil len Thomas Touré. V Le Havre bol Paul Pogba, ale nepamätám si, žeby nejako extra vynikal. Viete ako, možno som bol lepší,“ zasmial sa Šumský.
Mozog hry nosil náušnice v oboch ušiach, nohami bavil kontinent a novinárom hovoril, že „sníva o Zlatej lopte“. Ako každý v jeho veku, no predsa s podstatným rozdielom – z jeho úst to neznelo nereálne.
V trinástich rokoch nezareagoval na ponuky jedenástich veľkoklubov, chcel ho celý svet. Až sa ozvala Barcelona.
„Sen snov. Do hodiny som sa pobalil, nič iné neexistovalo. Ten dres, ktorý som mal na prvom tréningu v Mýte, bol barcelonský, Rivaldov. Keď mi dali rozlišovačku, skoro som sa rozplakal, že nebude vidieť meno. V Španielsku mi hneď po príchode odomkli sklad s oblečením, vraj, vezmi si, čo chceš, a slzy sa mi do očí tisli opäť. Bol som rozhodnutý, tu chcem hrať, stoj čo stoj.“
V najprestížnejšej akadémii planéty ohúril, dostal bývanie priamo na Camp Nou.
„Ráno ma zobudil buchot lopty, otvoril som okno, a to Deco s Ronaldinhom rovno pod ním pilovali priame kopy. La Masia je úplne iný level, až vo vás vznecuje dojem fabriky na talenty. Vedľa tréningovej plochy áčka bolo pätnásť mládežníckych ihrísk, tráva na každom vyzerala ako z biliardového stola. V posilkách mali všetko vrátane výbehových dráh, tam sa už niet na čo vyhovárať,“ zalovil v pamäti a pokračoval.
„V mojej kategórii hrali trebárs Gerard Deulofeu či Rafinha Alcantara, s bratom Thiagom ich na tréningy vozil otec Mazinho, brazílsky majster sveta. Týpek, často za nami chodil do šatne. Rafa mi ľudsky pomohol najviac. Ten, čo to dotiahol najďalej, bol paradoxne najviac v pohode.“
Po mesiaci však nastal zvrat. Lietadlo so Šumským na palube namiesto romantického Katalánska pristálo v divokej Južnej Amerike.
„Mama skoro odpadla. Prišiel návrh agenta – mladý, netreba sa uponáhľať, finančne i športovo, asi mal aj pravdu – aby si v Barcelone nezapadol do priemeru, urobíme to inak. A opakujem, výzvy mám rád.“
River Plate radostne roztvorilo náruč a jeho nový talizman sa v najväčšom klube Argentíny razom pretekal s Manuelom Lanzinim, Matiasom Kranevitterom, Ivanom Diazom či synmi Diega Simeoneho.
„Ako 15-ročného ma i zamestnali na oddelení marketingu, aby som si osvojil jazyk,“ utrúsil ofenzívny univerzál, ktorý na debut proti Córdobe nikdy nezabudne.
„Štrnásť hodín autobusom, ihrisko na púšti, uprostred pustatiny. Tréneri nonstop ospevovali jedného súperovho hráča, Mamma Mia, dal nám aj gól a s každým si vytieral zadok, doslova. Potom zaznelo meno – Paulo Dybala. Naskakoval som do druhého polčasu, za stavu 1:1, a tesne pred koncom rozhodol, Lanzini mi výborne asistoval. Paulo zvesil hlavu a naštvaný odišiel z trávnika.“
Jediný Európan to však tam, kde sa neodpúšťajú chyby, rozhodne jednoduché nemal.
„Ako cudzinec musíte byť tak štyrikrát lepší, na vaše miesto, aby si skrášlili život, sa tlačia ďalší piati. Mnohí spoluhráči pochádzali z faviel, žili v chatrčiach z plechov a zatvárali za sebou dvere z kartónov. Pýtali odo mňa kopačky, kradli mi mikiny a dali pocítiť, že vo futbale nejestvuje nik lepší než Argentínčan. Jeden africký legionár sa v televízii rozplakal, že ten tlak už nezvláda a to bol dospelý. Malé deti na uliciach okoloidúcim strhávali retiazky či hodinky, ale aj to vám raz zovšednie, taká je ich nátura,“ pokrčil plecami.
„Keď sme raz autom prechádzali okolo favely, jeden miestny z ničoho nič vzal tehlu a z celej sily nám ju praštil do čelného skla. Našťastie som býval v Puerto Madero, jedinej ako-tak európskej časti Buenos Aires. Ale viete čo? Spätne by som chcel žiť tam, kde väčšina spoluhráčov. Samí sponzori, žiadna škola, na tréningy ma vozil taxík, a to všetko ešte predtým, než som čokoľvek ukázal. Nemohol som za to, ale ten dojem neoklamete, zazerali na mňa cez prsty, ako na nejakého zbohatlíka. Nevraživosti sa potom zbavovalo ťažko.“
Lenže drobný Čech sa nezľakol a v „pekle“ z chlapca vyrástol na muža. Vypýtal si pozvánku do Argentinos Juniors, liahne Bocy, v krajine nejestvuje populárnejšia akadémia. Veď tam ako tínedžer s desiatkou na chrbte žiaril kultový Diego Maradona.
„V A-tíme dostávali pravidelne šancu dorastenci, chcel som si urýchliť prechod k mužom a nachystať východiskovú pozíciu na prestup do Európy. Na skúške som za béčko vsietil áčku dva góly, vyhrali sme 2:0, a tréner Claudio Borghi, tiež majster sveta, sa ma pýtal, či aj po španielsky rozprávam tak dobre a rýchlo, ako behám.“
Ľudia si od novej posily sľubovali „Diego sa vracia!“, no on vášne krotil slovami: „Volám sa Nicolas“. Po podpise zmluvy mu však na dres vytlačili číslo 10 a na tribúne ho niekto čakal. Keď dychtivo vyšprintoval schody, medzi sedačkami stál samotný Maradona.
„Prečo ja? Na to vám odpoveď asi nedám. Podal mi ruku a povedal – ,Viem, že nosíš moju desiatku, tak nech sa ti darí. Prajem ti, aby si mal šťastný život.‘ Roztrasený som sa zmohol len na – ,Diego, vždy ste boli môj idol.‘ Pôsobil božsky a hriešne zároveň, to je to krásne, takú auru som už nezažil. Akoby boh, niekto nadprirodzený, zostúpil na zem a ukázal mi, kadiaľ ísť. Teraz sa rozhodujem hlavou, vtedy zavážilo srdce, ale toto by som spravil rovnako i dnes,“ stále má pred očami futbalista, ktorého Maradona sledoval aj na tréningoch.
„Ťažko niekomu vysvetliť, čo v krajine znamená jeho meno. Keby ste niekomu dali na výber medzi ním a Messim, povedia Diego, pritom Leo už dokázal viac. Pretože on je ten chlapec ľudu, čo sa z nuly dostal na vrchol. Plus, jeho imidž – Che Guewara, kontroverzia, Fidel Castro, to vystihuje Argentínu – on je Argentína. Messi je génius, najlepší v histórii, ale Diego je Maradona,“ vysvetlil ukazujúc prívesok Maradonovho dresu na kľúčoch od auta.
„Nový Diego“ rozbehol kariéru ako žiadny rovesník v Československu, už v sedemnástich spolupracoval s agentom Radamela Falcaa.
„Povedal, že nastal čas, aby som sa posunul do prvej mužskej ligy a má pre mňa Brazíliu, Atlético Mineiro. Neskutočný pojem, padol som na zadok. Kým pre Argentíncov je futbal náboženstvo, pre Brazílčanov životný štýl. Horské tréningové centrum Atlética síce pripomína väzenie, ale kvalitou predbieha aj Európu.“
Strany sa dohodli rýchlo, Šumský už držal v ruke pero. Odkliknúť transfer však nešlo. Nové pravidlo FIFA bolo ako direkt od Muhammada Aliho.
„Uzákonili, že hráči pod osemnásť rokov nemôžu pôsobiť mimo rodného kontinentu – čo teraz? Všetko bolo fuč. S hlavou v smútku sme na poslednú chvíľu dohodli Česko.“
Medzi záujmom z Plzne, Mladej Boleslavi či Dukly Praha si vybral ponuku Bohemians. Mineiro sezónu nato podpísalo Ronaldinha. „Škoda, však?“ aj teraz si povzdychne Nicolas.
Okolo vršovického klubu nastal humbug, akoby prišiel Maradona. Priaznivci volali kúzelníka s Messiho mierami „Diego z Ďolíčka“, on si obul výstredné fialové kopačky a v prvých troch dueloch zažiaril dvoma gólmi. Podľa kapitána Radka Sňozíka však do kabíny vletel ako veľká voda, hoci výborný futbalista.
„Nešlo o ego, ale pochopte ma. Z veľkého sveta som sa nedobrovoľne vrátil do malého Česka, nastavený v latinskoamerickom móde – bojovať. Mal som ostré lakte, musel byť najlepší a podvedome si hovoril – čo mi tu oni môžu rozprávať? V Argentíne to inak nešlo, veď by ma zožrali zaživa. Asi v každom klube som mal raketový štart, no ten mi vo finále iba uškodil, ani v kabíne nikdy neurobil dobrotu. Písalo sa len o mne, počas zápasov ma nonstop snímala osobitná kamera. Bol som mladý a možno celkom nevedel pracovať s emóciami,“ rozhovoril sa stredopoliar, ktorý v najvyššej českej súťaži debutoval už v sedemnástich.
O reputáciu v Panenkovej „Bohemke“ tak musel bojovať holými rukami. Doslova. Pred výkopom chytil lopatu a obrátil sa k tribúnam: „Ak budete chodiť na naše zápasy do Edenu, ja pôjdem do Ďolíčku na brigádu, aby sme ho opravili a mohli na ňom čím skôr hrať.“
Sľub dodržal i vykonal. Keď sa „klokani“ vracali na staronový štadión, prsami skrotený center upratal Parme volejom spoza šestnástky rovno do šibenice a nádherným gólom si vypýtal prestup do Talianska. „Cieľ bol jasný – čo najskorší návrat do zahraničia. Chalanom som pred výkopom vravel, že sa idem predať.“
V lete 2013 si vyslúžil štvorročný kontrakt, Parma ho brala ako kľúčovú súčiastku do dlhodobého projektu. V rešpektovanej Serii A patrila do top 10, znamenala ešte viac než dnes. Šumský si od radosti dokonca kúpil Fiat 500 s talianskymi vlajkami.
Lenže malý Fiat 500 šiesteho júna skončil v strome. A osemnásťročná kamarátka mŕtva. Mladý vodič si z cesty smrti nepamätá takmer nič. Nebyť záchranárskeho vrtuľníka, možno by boj o život prehral tiež.
„Žiadny alkohol, šli sme v kolóne, na 90-ke asi 70, a auto zrazu dostalo šmyk. Dodnes netuším, čo mohlo byť príčinou. Ale mohol som za to iba ja, je to čisto moja zodpovednosť. Človek zrazu zistí, čo je skutočne dôležité, na také niečo sa nedá nachystať. Jediná vec, akú by som v živote chcel vziať späť,“ zažialil s gučou v hrdle.
Po spolupráci s políciou dostal dvojročnú podmienku, odškodným sa vyhol base. „To bolo to najmenej, čo som mohol spraviť. Najťažšie obdobie v živote. Chcel som sa mu postaviť čelom, ale... Tie okamihy tesne po nehode, keď sa stretnete s pozostalými, pozrieť sa jej rodičom do očí... Neprial by som to ani najväčšiemu nepriateľovi,“ ťažko hľadal slová mládežnícky reprezentant.
Kým v Česku onedlho štartovali majstrovstvá Európy do 21 rokov, on v nemocnici s polámanými rebrami a dotrhanými pľúcami mazal sociálne siete.
„Od pasu hore úplné KO, aspoň nohy boli v poriadku. Bulvárni novinári postávali pred naším domom od rána do rána, jeden paparazzo sa dokonca prezliekol za lekára a vlámal sa do mojej izby na JIS-ke. Z nemocnice ma radšej prepustili zadným vchodom, kadiaľ nosili jedlo. Ťahalo sa to so mnou aj na trávnikoch. Našťastie v tomto je mozog k nám ľuďom milosrdný, funguje v šokovom režime. Po čase som sa naučil nevnímať okolie.“
Do Parmy oficiálne prestúpil mesiac po nehode. Polrok sa zotavoval, bez jedinej odohranej minúty odišiel hosťovať do Gorice. A v Slovinsku sa dozvedel, že zamestnávateľovi došli peniaze.
„Parma skrachovala, no aj tak zaplať pánboh, že som mal šancu uniknúť, to bolo rozhodujúce. Neviem, či by som doma ustál toľký nápor, hoci som len ťažko mohol myslieť na futbal. Niečo také vás poznačí naveky. Nie je to výhovorka, určite nie, ale odvtedy som už v sebe nedokázal škrtnúť zápalkou, nemal ,drajv‘ čosi dokázať. Zmenilo ma to, zistil som, že život nie je o lopte, že existujú omnoho dôležitejšie veci. Možno preto sa dnes nad malichernosťami netrápim. No výčitiek sa už zrejme nikdy nezbavím.“
Kontraktu do leta 2017 sa dobrovoľne vzdal a zamieril do štvrtej ligy. Materskému Vysokému Mýtu mal pomôcť odvrátiť zostup, napokon ho skvelými číslami vyniesol na piatu priečku. Na mieste, kde začínal, to bol doslova nový začiatok.
„Mýto zaúčinkovalo ako liek. Objavil som cestu, ako sa so všetkým vyrovnať a pokračovať ďalej,“ nadýchol sa Šumský, ktorého v divíznej súťaži našla i nakopla Banská Bystrica.
Ešte v Argentíne vyhlásil, že nemá rád, keď je život ľahký, ale takto doslovne to nemyslel. „Nikto nemôže predvídať, či z neho naozaj vyrastie špičkový profesionál. Môže prísť zranenie, strata motivácie alebo čokoľvek iné,“ citoval v roku 2005 jeho otca český iDnes.cz.
„Niekedy by sme s tatom mali držať hubu, však? Slovensko som ako 22-ročný navštívil prvý raz, nemal som vodičák, a tak ma do Bystrice viezol otec. Keď sme prechádzali cez Bytču, naraz sme sa zasmiali – ty vole, strašná diera, ako tu niekto môže bývať. A viete, kde dnes žijem? Presne tak, v Bytči.“
Dukla ho za jediný polrok vystrelila do prvej škótskej ligy, tvrdý ostrovný štýl však 169 centimetrov vysokému technikovi nesadol. „Chrániče ste tam potrebovali aj na stehná, ale najväčším problémom bola moja hlava. Škóti sa po pár tréningoch nadchýnali, že ma predajú do Premier League, ďalší raketový štart. No už som v sebe neudržal iskru, a nepoužiteľný skončil na lavičke. Zomlelo ma to,“ priznáva a dodáva:
„Všetky noviny dokola omieľali slovo ,reštart‘, už som naň chytal alergiu.“
Ten taliansky, slovinský ani škótsky mu nevyšiel. A tak sa v januári 2016 v drese Dukly vrátil do Prahy. „Lenže to bol podfuk, typická agentovina,“ mávol rukou Nicolas Šumský a celý angažmán utopil na hosťovaní v treťoligovom Benešove. Záchranné koleso mu hodil až Frýdek-Místek.
Na Morave spoznal partnerku Simonu a narodila sa mu dcérka Olívia, skántrený potenciál lapil druhý dych. Jeho vlastník si najal osobného trénera a opäť siahal na európske méty.
„Úžasná etapa. Asi jediné pôsobisko, kde sa všetko vyvíjalo normálne, bez tlaku. Prišiel som ako nikto a rešpekt si budoval výkonmi, nie menom. Na jeseň som k deviatim gólom pridal štyri asistencie a chcela ma Ostrava i Red Bull Salzburg. Baník som odmietol kvôli majiteľovi, dnes už svokrovi, a s Rakúšanmi sa dohodol na lete. Lenže jar mi absolútne nevyšla, upustil som z prísnej životosprávy, skĺzol do neprofesionalizmu a z RB sa už neozvali. Môžem si za to sám,“ sypal si popol na hlavu.
Vyrovnaný a pokorný chlap tak od februára 2020 svoje eldorádo hľadal v Seredi. Ako 26-ročný túžil preraziť v šestnástom klube kariéry.
„Povedal som si – buď, alebo – toto bude naposledy.“ Keď otvoril dvere do šatne, pohľad na jedného spoluhráča ho zaskočil.
„Sedel tam Ivan Diaz. Áno, ten istý. Keby nám tak niekto v Argentíne tvrdil, že skončíme v Seredi... Masaker. V strede sme často nastupovali s Lanzinim a za nami hral buď on alebo Kranevitter. Matias bol z nás jednoznačne najhorší a dotiahol to do Atlética Madrid, Manuel do Premier League a my s Ivanom na Slovensko. A viete, čo mi povedal? Vraj som mal šťastie, že som bol dobrý, a preto ma v River Plate celkom slušne prijali. Tak ak tamto bolo ,celkom slušne‘, ani nechcem vedieť, čo by sa dialo, keby som bol slabý,“ zasmial sa Šumský a premostil.
„So Sereďou sme vyrazili na sústredenie do Turecka, človek sa opäť cítil ako futbalista. Ale potom sa, bohužiaľ, trénerom stal František Šturma. Trepal, že sem dotiahne nigérijského kráľa, no blázon na slobode, absolútne sme si nesadli. Kapitán Ľubo Michalík sa za mňa postavil, také niečo sa mi stalo jediný raz v kariére, nikdy mu to nezabudnem. No polrok pod týmto rozprávkarom vo mne všetko zabil, zrátal som si 1 a 1, že dieru do sveta už nespravím. Mal som rodinu a viac nechcel žiť ako kočovník.“
Na Dolnom Považí sa rozlúčil súbojom proti Dinamu Záhreb. Kopačky definitívne zavesil na klinec vo Vysokom Mýte a splnil detský sľub.
„Svokor mi ponúkol prácu v oblasti vodorovného dopravného značenia, najväčšia firma v strednej Európe. Príležitosť, akoby ma v rámci Československa oslovila Slavia. Začal som od piky, pri strojoch a po nociach rozmiestňoval kužele na vozovky. Postupne sa zo mňa stal technik a dnes zastávam funkciu riaditeľa výroby. Ale najdôležitejšie je, že som konečne šťastný,“ spokojne si odfúkol.
Na ruke má vytetovaný kríž a na krku španielsky nápis „siempre hastala victoria“, čo v preklade znamená „vždy za víťazstvom“. Aj silné motto symbolizuje, že vyhral nad životom, nad jeho najťažšími skúškami.
Doma v garáži dlho skrýval bielo-modrú zástavu, dnes už argentínska vlajka visí v kancelárii. Niečo z krajiny zasľúbenej futbalu v ňom zostalo. Kus zeme, kus Latinskoameričana.
„V tom, čo robím, musím byť skôr kamenná tvár, ale rebelského ducha som nikdy nezaprel, skúsenosti mi nik nevezme. No nálepka problémového, enfant terrible, mi napríklad v juniorskej repre prischla neprávom, veď na diskotéke som sa po prvý raz objavil v 22 rokoch. Na veľkom turnaji Václava Ježka som bol najlepší strelec, pred nasledujúcim zápasom však tréner Jaroslav Hřebík v šatni predo mňa šmaril noviny – myslíš, že toto je normálne? Vyjadril som sa, že Sparta mi nič nehovorí, lebo v Argentíne mi naozaj veľa nehovorila. Mladosť, úprimnosť na jazyku, no ľudia to nepobrali,“ rozhovoril sa a pokračoval.
„Alebo, pred duelom v Nórsku sme na tréningu hrali brvná, kto netrafil, mal na konci spraviť kotrmelec. Ja som to nezachytil a šiel rovno do sprchy. A tréner mi na predzápasovej rozcvičke zadelil, že sedím na tribúne, lebo kotrmelec. Narážam na to, že ma chceli za každú cenu vychovávať, čo vo mne len vyvolalo horšie správanie, na to mám predsa rodičov. Tréneri by mali riešiť, čo sa deje na ihrisku, ako všade vo svete, no v Česku vedú mladých inak. Snažia sa hráčov premodelovať na pritakávajúce typy a tí majú potom problém presadiť sa v zahraničí. A to je škoda,“ zakončil Nicolas Šumský.
Ktorý story, po akej prahnú všetci režiséri, prežil na vlastnej koži.
Pozrite si zostrih prestrelky medzi Banskou Bystricou a Trenčínom:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
