Už vo veľmi mladom veku vystrelil ako kométa. Chcel ho Slovan aj popredná liga. Do života slovenského reprezentanta však vstúpil osud, ktorému teraz musí čeliť. Ako priznáva, veľkou oporou sú mu manželka a deväťmesačný syn.
Hoci má stále iba 25 rokov, smoly toľko, čo iní nezažijú za celý život. Slovenský reprezentant Jakub Kadák po troch sezóna opustil švajčiarsky Luzern, aby sa pokúsil napredovať v Dukle Praha.
V českej metropole však odohral len 15 zápasov a prišlo navlas rovnaké zranenie, aké utrpel už pred viac ako tromi rokmi.
Niekdajší najlepší strelec slovenskej Niké ligy a seniorský reprezentant v exkluzívnom rozhovore pre TVNOVINY.sk otvorene priznáva, že ho nedávny moment zasiahol, čo vyjadril aj na sociálnych sieťach.
Nedávno ste na svojom Instagrame uverejnili veľmi dojemný a otvorený príspevok po tom, ako ste utrpeli vážne zranenie. Ako sa cítite?
Musím priznať, že celkom dobre. Veľmi mi pomáha, že som doma s manželkou a s deväťmesačným synom. To je na nezaplatenie. Popritom robím nejaké fyzio cvičenia a chodím s pomocou bariel.
Vráťme sa k tomu nešťastnému momentu, keď sa opäť ozval krížny väz v ľavom kolene. Čo vám pri tejto spomienke koluje hlavou?
Nie je to nič príjemné, že sa mi to stalo druhýkrát a že si tým všetkým musím prechádzať znova, ale nastavil som sa tak, že momentálne nad futbalom príliš nerozmýšľam, lebo som z toho nešťastný. Rehabilitáciu, samozrejme, beriem maximálne zodpovedne. Mojím cieľom je, aby som sa vrátil späť čo najskôr, ešte silnejší a aby som sa opäť prebojoval na vyšší level.
Spomeniete si ešte na detaily, ako k zraneniu došlo?
Bolo to v súboji. Ľavou nohou som centroval pri súperovej šestnástke a potom som akosi zle došliapol. Vtedy som počul v kolene prvé kvázi buchnutie. Cítil som, že koleno je akési voľnejšie. Nevedel som, či môžem pokračovať, aj vzhľadom na to, že som už raz mal takúto skúsenosť. Hral som ešte asi 15 minút bez nejakých bolestí apod., keď sa mi to v kolene ozvalo znova. Aj potom som ešte odbehol nejaké metre a striedal.
Čo ste si vtedy pomysleli?
V kútiku duše som dúfal, že to nebude nič vážne, pretože keď sa mi to stalo prvýkrát, vedel som, že to bola šialená bolesť, nemohol som sa ani pohnúť. Hral som sa so synom v izbe, keď mi po magnetickej rezonancii lekári oznámili, že to mám roztrhnuté. V tej chvíli som sa rozplakal. Vzal som syna do náručia a šiel s ním za manželkou. Bolo to veľmi emotívne...
Aký bol ďalší proces?
Veľmi rýchlo sme s lekármi začali plánovať operáciu a veci s ňou súvisiace. Pri prvej operácii mi brali štep z harmstringu (svaly na zadnej strane stehna – pozn. red), teraz z tricepsu. Upokojila ma, že sa to dá znovu operovať.
Ako je vôbec možné, že po operácii sa vám obnoví to isté zranenie?
Pýtal som sa na to aj ja, že prečo sa to stalo. Lekár mi povedal, že to je zrejme len nešťastná súhra okolností a že pokojne sa to mohlo stať znova.
Spomenuli ste rodinu. Bola a je vám práve ona v takýchto chvíľach najväčšou oporou?
Áno, ak ma niečo trápi, snažím sa nájsť pomoc u svojej manželky. Ona je mojím najväčším psychológom. Samozrejme, ak by som cítil úzkosti a podobné veci, tak by som to asi začal riešiť s odborníkom, ale chvalabohu ho zatiaľ nepotrebujem.
Ako dlho budete bez futbalu?
Ak všetko pôjde podľa plánu, tak šesť mesiacov. Späť by som preto mohol byť niekedy na jeseň.
V novom klube ste odohrali len 15 zápasov po tom, ako ste do Česka prišli zo švajčiarskej ligy, kde ste boli tri sezóny. Dalo sa ešte v tamojšom pôsobení pokračovať?
Áno, bola možnosť, že by som tam ostal. Nebol som však veľmi spokojný s tým, koľko som hrával. Hoci som mal s Luzernom ešte na rok zmluvu, nechcel som riskovať, že opäť budem len vysedávať na lavičke, prípadne sa dostanem na trávnik len na niekoľko minút. S vedením som si sadol a povedali mi, že sú len dve možnosti – buď zostanem, alebo odídem natrvalo. Hosťovanie neprichádzalo do úvahy. Potom som už aj ja tlačil na to, aby som mohol odísť. Niekto si možno povie, že som odchodom do českej ligy spravil krok vzad, ale ak sa chcete neskôr posunúť dopredu, musíte spraviť aj takéto rozhodnutia.
Ako sa v globále pozeráte na vaše pôsobenie v Luzerne?
Na jeseň 2022 som si v Luzerne prvýkrát roztrhol predný krížny väz v ľavom kolene, takže sezóna bola prakticky fuč. Potom som sa vrátil a mal veľmi dobrú formu, ktorá ma vyniesla až do reprezentácie. Potom som však dostával stále menej príležitostí. Celkovo by som povedal, že som od toho čakal viac. Mal som iné plány a som trochu sklamaný, ako to celé napokon skončilo. Beriem to však ako skvelú životnú skúsenosť.
Čo život v krajine, ako sa vám pozdával?
S manželkou sa nám tam veľmi, naozaj veľmi páčilo. Luzern je prekrásne mesto, stretli sme tam fantastických ľudí. My sme však nebývali v centre, keďže radšej preferujeme samotu a pokoj. Bývali sme v apartmáne, odkiaľ sme videli na farmu a kravy, ktoré boli všade. Pokiaľ ide o mužstvo, tak takú kabínu, akú sme mali v Luzerne, som nikdy nezažil. Všetci boli k sebe priateľskí, stretávali sme sa chalani s partnerkami aj mimo futbalu, navštevovali sme sa. Netajím sa tým, že sa mi odtiaľ odchádzalo ťažko, ale cítil som, že z futbalového hľadiska potrebujem zmenu.
Bola v lete možnosť, že by ste zamierili inam, než do pražskej Dukly?
Riešili sa aj nejaké iné veci, ktoré sa však nedotiahli do konca. Bola v hre aj ďalšia susedná krajina Slovenska a tiež Škandinávia. Zrejme to väčšinou stroskotalo na prestupovej čiastke. Dukla prišla kvázi v poslednej chvíli, keď už bolo ťažké čakať na niečo iné. Som však rád, že som tu.
Niké ligu ste opúšťali ako 21-ročný a s honorom kráľa strelcov. Objavili sa vtedy informácie o záujme z francúzskej ligy, niektorí to už brali ako hotovú vec. Boli ste naozaj blízko k tomuto transferu?
Bolo to vtedy veľmi blízko. Posielali mi aj nejaké návrhy zmluvy. Nakoniec to stroskotalo na tom, že klub mal predať nejakého hráča na mojom poste, no to sa nepodarilo. Poviem však úprimne – nebol som až tak veľmi presvedčený, že tam chcem ísť, že to je správna cesta. Ktovie, ako by sa vyvíjala moja kariéra, keby som na to kývol, ale je už zbytočné sa nad tým zamýšľať. Vyššie sily to zariadili inak. (úsmev)
Mnohí by však mohli oponovať, že francúzska liga je prestížnejšia a kvalitnejšia, než švajčiarska.
Môj pocit z komunikácie však bol oveľa, skutočne oveľa lepší s Luzernom. To zavážilo najviac.
Existovala možnosť, že by ste vtedy zostali v Niké lige?
Niečo si tak zbežne pamätám, že sa riešil Slovan, ale neviem, či bol z jeho strany aj oficiálny záujem. Ak by bol, možno by som to zvažoval, no trval som na zahraničí.
Teraz cez leto sa vám Slovan neozval?
Nie, s nikým som nekomunikoval.
Spomenuli ste, že Dukla prišla s ponukou v poslednej chvíli. Predsa len – čo iné vás presvedčilo?
Vedenie mi predostrelo zámer, akým smerom chcú klub posúvať, ako chcú fungovať, aký chcú hrať futbal. Veľmi sa mi to pozdávalo, takže som neváhal.
Chceli ste byť aj bližšie k Slovensku?
Určite áno. Praha je asi o polovicu bližšie k Trenčínu, než je Luzern. Bral som ohľad aj na syna, pre ktorého zrejme bude lepšie vyrastať bližšie k rodine a častejšie ju vidieť.
Aké máte ciele do blízkej budúcnosti?
Samozrejme dať sa čo najskôr dokopy, chcem čo najskôr začať behať, čo sa odhaduje zhruba v treťom mesiaci rekonvalescencie. Možno to vyznie pre niekoho smiešne, ale chcem vidieť môjho syna, ako sa stále učí niečo nové, ako spraví prvé kroky. Chcem pri tom byť s manželkou, aby sme sa spolu tešili z takýchto chvíľ.
Zrejme platí to, čo ste napísali aj na Instagrame – chcete aj synovi dokázať, že ste ozajstným bojovníkom?
Jednoznačne. Aby raz videl, že mi futbal robí radosť, aby raz mohol na mňa zakričať zo štadióna, keď dám gól. Toto ma extrémne ženie dopredu. Verím, že raz bude na mňa hrdý.
Pozrite si Frajera na záver:
Sledujte atraktívne športy naživo aj zo záznamu na Voyo
